Každý máme svoje ťažkosti, buďme radi že máme, aké máme, ľahko môže byť o veľa horšie, je ľahké tuná zablúdiť. Žiť je veľmi náročné, ťažkostí veľa a radosti stále menej a menej, ako sa vzďaľujeme od čias, keď sme boli deti, čas neuveriteľne letí. Veď vyvíjajú sa aj problémy, ktoré sme nedokázali skrotiť, čo nie je práve najlepšie, no ale tak to je. Nič príjemné, mať problém totálny, bojovať zo všetkých síl, no nevyriešiť nič. Musíš tomu stále čeliť, rozbíjať sa o problémy, no pomôcť si nevieš, musíš to akceptovať. Je ale tvoj, je to súčasť teba, treba sa ho nebáť, dať mu jasne najavo, že ty máš iné plány. Že si rozhodnutý ho poraziť, každopádne zo všetkých síl sa pokúsiš, zadarmo mu nedáš nič. Netreba víťaziť, keď nič iné aspoň sebe dokázať, že svoju kvalitu máš a chceš sa trebárs na tom založiť, svoju dušu poladiť. Zachovať si hodnotný základ, pokúsiť sa na ňom stavať, poučiť sa aj od ostatných, pokúsiť sa byť lepší sa oplatí. Potom sa dá veľa vysvetliť, dať si právo ďalej žiť, veď v podstate, by ma bola aj škoda, predsa nie je správne dobré veci zahodiť. Je jasné, že ozaj dobré veci sa musia prebiť cez veľa ťažkostí, vtedy to treba dokázať, že za niečo stojíš a ľahko sa nevzdáš, postaviť to problémom do cesty. Keď sú problémy riadne, odpovedať niečím hodnotným, aby si mal silu ďalej žiť. Určite nie je vôbec od veci, držať sa takej idei a túžby, dať si záležať, nebyť trebárs úplne bežný, pokúsiť sa byť lepší. Vyhýbať sa chabým a zlým prejavom, ale vyložene niečo vymyslieť, skúsiť niečo dobré, mať veľký záujem, byť ozaj kvalitný, lebo tak to má byť. Svinstvo je úplne bežné, je to tuná jeden veľký bordel, Svet je desne špinavý, samé prízemné a úbohé prejavy, my ľudia sme taký, nemáme problém i tak byť spokojný. Niekedy je divné, že spokojný a s čím, nevidím nič, čo by za niečo stálo, prízemná úbohosť je podľa mňa málo. Myslím, že len hodnotné veci majú ozaj hodnotu, svinstvo je len svinstvo, na tom nie je zaujímavé nič, je to úbohé, dokonca ešte aj úplne bežné, nulové umenie. Tí bez väčšej kvality si tuším viacej veria, tí nemajú problémy, na ostatných im nezáleží, svet je taký. Dobrá vec sa ťažko presadí, dobro tu má problémy, niekedy je až na smiech. Každý sa individuálne presadzujeme, každý niečo prezentujeme, za každého hovoria skutky, nech si každý dá pred seba zrkadlo, či jeho skutky majú hodnotu. Humusu je tu dosť, taká vec podľa mňa nie je žiadne umenie, je to len úbohé a určite nič to nezlepší, nebude to isto nikomu prospešné. My ľudia, sme tuná už dosť dlhý čas, prešli sme kus cesty, len sa zdá, že nejdeme smerom hore k vyšším cieľom, držíme sa pri zemi, zdá sa že sa nič nemení. Nerešpektujeme hodnotu čo sme, že sme ľudia máme dušu, že život je veľmi cenný, mali by sme si navzájom pomáhať a hodnotné veci pohľadať, svoju dušu ladiť. Zdá sa mi, že najväčšia hybná sila je klamstvo, máme túto schopnosť, zdá sa mi, že ju ozaj využívame naplno. Mám pocit, že tu ide o to kto dokáže lepšie oklamať, akoby nič nebolo čestné, jedna veľká manipulácia a klamstvo, úplne všade. Zvykli sme si na to a ani sa nebúrime, i keď často je to pre nás, až ponižujúce a nedôstojné. No ale teda, mudrujem riadne, mudrovať je jednoduché, no tak sa musím snažiť, aby to neboli, len prázdne slová, no veď ale sám, nie som bohviečo, tak isto som, len obyčajný človek.

Ale skúsim, isto musím, cestou sa veľa naučím, dobré v sebe zúročím. To by som chcel, je to môj cieľ.

Chcem teraz, niečo napísať, chcem to urobiť dnes, lebo dnešný deň je zvláštny, ja už ale štandardne, vnímam málo, nemyslím si o ničom nič, ale príde mi to vzácne, že v tento dátum som sa narodil. Niečo napíšem, ale veselé to veľmi nebude, troška sa posťažujem, že ničomu nerozumiem, som úplne stratený a možno môj boj je zbytočný. Je mi ale ľúto, že som neskorej tak silno zablúdil a sám sebe ublížil, dostal som sa úplné dole. Veľmi pochybné a nepekne veci sa presadzujú proti mne, som úplné dole, všetko sa dá rešpektovať, ja žiaľ nie. No, ako to tak chodí, zbytočné sa vyhovárať, zrejme si za to môžem sám. Mal som veľké obavy, ale takéto som to nečakal. Čo sa deje ťažké vyhodnotiť, idem z toho zošalieť, ja nemám žiadny pevný bod, mám len samé haluze a obavy, zatiaľ sa držím ešte tej nádeje, že sa to dá zvládnuť, napraviť a kvalitne žiť. Šialene bežia roky a mne sa to nepodarilo zlepšiť ani o kúsok, nevybojoval som si nič, všetko silné v plnej kráse, všetko spolu za tie dlhé roky, roky ozaj šialene a zlé, cele v plnej sile stojí proti mne. No niekedy mi je to, už aj seriózne vtipne, do čoho som sa to namočil, preboha veď toto predsa, ani nie je možné, veď som obyčajný človek, no môj život, tak to neviem, no ozaj, neviem nič. Nebezpečné to je maximálne, úplné všetko veľmi ťažké, len ja myslím stále, len na veci čo ma lákajú, veci ktoré by som teoreticky chcel získať, čo mi vadí, sám si neviem získať nič, nemôžem sa už o nič pokúsiť. Jediná šanca, že mi niekto pomôže, že dá mi najavo, že na mne je predsa niečo hodnotné. Nemám to ale vo svojich rukách, takže žiadna sláva to nie je, veľa by som dal už len za možnosť, mať svoj osud vo svojich rukách. Je to ale ozaj šťavnaté, veľmi chutná záležitosť, schytal som to ozaj riadne, čo urobiť, tak to ma nenapadá nič, tak sa ešte skúsim zachrániť, ešte sa tuším dá, už mi s toho hrabe, nič lepšie ma však nenapadá. Šialený som býval neskutočne, cez ohromne silne šialenstvo, sa vo mne presadila dobrá túžba, práce som sa nechcel vzdať, behal som do nej, no veď úplne ako totálny blázon, aj vtedy keď som prehrával všetko, keď Svet bol pre mňa, už beznádejný, bol som dole a ani neveril, že sa to môže, ešte zmeniť. Totálne krízy boli dve, boli veľmi silné odvtedy sa pekelne bránim tretej svetovej, ta ale neustále hrozí, ak sa zlomím, zle to so mnou skonči, potom už o seba stratím záujem, už to bude jedno. Sú možne drsne veci, čo sa okolo mňa deju, javí sa mi, až neskutočné skúšať proti tomu stáť, neviem kto iný by si trúfol, ten by bol, ale ozaj trúfali, keď si verí, tak nech to urobí, ak to nie je reálne zbytočne sa o tom baviť. Mať silnú túžbu, zo všetkých síl sa o ňu snažiť a nezaznamenať ani malí úspech, dostavať ozaj silné rany, tak to ozaj sklame a intenzívne to bolí. Som dole, pokoj a prehľad s akým mi to ľudia robia, vyzerá ozaj zlovestne. V ohrození a nebezpeční ktoré vnímam, ak sa deje, tak zázrak, ak to ustojím. Som silno ponížený, stáva sa mi to bežne. Som silno zamotaný, silno pomýlený, je to pre mňa veľmi náročné, je to suverénne, snažím sa, ale neviem ani, či mám šancu. Ťahá ma to celého do akéhosi stavu neskutočná a nereálna, nerozumiem ničomu. Je tomu tak, už veľmi dlho a nezískal som nič, ani cez enormnú snahu, šancu mám dosť malú, podľa skúsenosti asi žiadnu.

Je to aj hlúpe, no budem musieť. Treba ísť do posledného nádychu.