Je to zvláštne – tak to chodí.

Calo - Text

Nemám to moc premyslené, vízia je taká napísať text, ktorý sa bude týkať, ako to vidím v tomto čase. Aktuálny pocit, osobná situácia v mojej mysli, živote.

Dlho je to v mojej mysli vypäté, prakticky skoro na všetko na čo si pomyslím so mnou pomyselne sekne, tak je to ozaj dlho. To že vnímam v mysli neustále rôznorodé hlasy má na mňa ohromný vplyv. Vplyv je ozaj obrovský a ovplyvňuje moje správanie, názory, skutky, ako napríklad činnosť na facebooku. Predsa internet je iný a ja osobne preto neplačem. Je to iný priestor a napríklad umožňuje verejne vyjadriť aj veci ktoré človek priamo nevie vyjadriť, či ťažko môže povedať. V tom je vzácnosť, ale i záľudnosť tohto prostredia. To čo mám v Živote, dlho sa o tom nedalo vôbec hovoriť, keď som niečo povedal samého ma to zarazilo, znelo to divne, priamo povedané a sám som z istého uhla o tom pochyboval. Čo ma ale štvalo, lebo som tie veci priamo zažil, v Živote, či v mysli. Mám to dlho a ako išiel čas a to aj vďaka FB som začal vnemy viac hovoriť. To, že sa to dlho nedalo vôbec ma motivovalo, hej budem to robiť. Prvá motivácia bola, že som v rámci života, nevnímal priveľmi, že by niekto formou ako som to videl ja, svoje skúsenosti zverejňoval a vyjadroval informácie získané v úskalí, hlasy, vnemy v mysli zvláštneho rázu. Tú sa to nazýva aj schizofrénia a je to riadna záležitosť, fakt sila. Preto motivácia stúpala, vyjadrovať v tomto systéme túto zvláštnu formu skúsenosti. Prispieť do systému svojimi skúsenosťami z tejto sféry.

Keď som stým začínal, myslím obdobie kedy sa to ešte nedalo, či som to nedokázal, vždy keď som nejakému „kamarátovi“ niečo vyslovil hneď Stop, to nemyslíš vážne. Neskorej som inak bral reakcie istých ľudí a mám pochybnosti, čo je možné aj z ich strany. Či to aj oni myslia akože vážne, seriózne. Použiť slovo „kamarát“ je zrejme dosť nechutná vec, takto plzniť tento pojem. Ono to chce pár desiatok rokov, možno sa to vyjadrí rôzne, osobne mám záujem riešiť túto situáciu, je to moja priorita, nechcem sa dávať s niekým dokopy, priorita je toto. Dalo by sa to možno označiť až za vtipné, ale je to na to moc likvidačné a smrteľné. Na začiatku to bolo v mojom vnímaní, akoby som mal kontakt na nejaké spoločenstvo ľudí, čo takéto proste vedia, bolo to iné, neskorej sa to zmenilo a hlasy sa stabilizovali na menšom počte a inak.  

To vnímanie v mysli vedie istou cestou,  tak to u schizofrénie chodí. To, že komunikujem v mojej mysli má taký efekt, že neviem kto to je, sú anonymní, čo by v dobrom prípade malo byť dôležité. Postupne pribúdali pochybnosti, že moje myšlienky sú v krátkosti poviem verejnejšie vnímané a tým pádom som známy človek.  Zaviedlo ma to trebárs tam, že som mal pochybnosti, či moje myšlienky nevníma, možno aj celí Svet, tú pochybnosť som mal roky, s časti aj mám. Čo prináša vzťahovačnosť a hrozne veľa to ovplyvňuje. Čo viem takto to zrejme býva a tento efekt takého človeka veľmi ovplyvňuje. Vie to chytať náboženské prvky a nie je to nejaká naivná volovinka, keď niekto toto žije. Ide to postupne, nie priamo, ale cestu si to nájde. Napríklad sa motať okolo Ježiša, čo sa aj u mňa objavilo a troška som sa v tom pomotal, krížom – krážom. Po dlhých rokoch sa mi dostalo veľa informácii napríklad verziu, že vraj okolo Ježiša keď žil to bolo takto, verzia čo sa vtedy stalo a čo to približne aj znamená. Verziu akú má Ježiš funkciu teraz.  Raz v mysli netradične intenzívne prišla výzva, „Vzdávaš sa Boha Krista“ no ale reagoval som asi tak, že pre Boha čo ja viem, nedokážem sa rozhodnúť. Len myseľ je myseľ a nie je to sranda, reaguje či chceš, či nie. V mojom ponímaní mi to celé aj dôjde ako práca s mysľou, ktorá je mocná pre našu existenciu, musím sa kontrolovať za všetko nesiem zodpovednosť. No neustále sa mi ponúka iný pohľad na moju existenčnú osobnú realitu. Musím vždy k tomu zaujať stanovisko, spracovať si to a aj preto z môjho osobného pohľadu to je dôležité, ako budem reagovať. Toto sa deje neustále celý čas, „zvykol“ som si.

Inak je sila koľko som za tie roky vnímal v tejto sfére, ozaj sila. Je toho neskutočne veľa. Ale zároveň tak to u nás ľudí funguje, ako kráčame životom a roky bežia. Veľa krát nastala zmena komunikácie, inak sa začali tie hlasy správať a posledné roky je to už ale otvorenejšie, priamo sa viac dozvedám a tomu som rád. Je to ale životne, existenčne drsné a nebezpečné. Paradoxne teraz nepíšem priamo informácie ktoré sa objavili, teraz to beriem takto. Je aj polemické, čo značí, že som veľa zverejnil, zatiaľ existujem tak snáď OK.

Mení to realitu jedinca a kompletne ovplyvňuje. Uvedie to jedinca do inej existenčnej roviny a má extrémny vplyv. Napríklad že si myslím že mám zvláštnu pozíciu v spoločnosti, čo ovplyvňuje moje správanie. Hudba mi príde často akoby sa to týkalo priamo aj mňa, no zistil som, že piesne, texty sú realizované tak, akoby spievali o nejakej osobe a vie sa človek na to napojiť a má pochybnosti, či stým nie je priamo spojený. Záleží aj na postoji, lebo realita je tak silná, že aj keď priamo v tejto spoločnosti, to nie je nejako o mne v rámci vyššej reality na to isto priestor je, nie je ani toto u mňa náhoda, že to tak osobne vnímam. Len čo s Vami. Ten efekt otvorenosti mysle má zásadný vplyv na reakcie jedinca, jeho realita je iná. Ja, tak to chodí, ale moja cesta bola taká divná, nie som Ja zrovna ten u koho to tak je a odlišuje sa tým moja životná realita, že v mojom prípade to tak ozaj nie je?  Že v mojom prípade to tak je ozaj. To si ale myslí zrejme každý, kto to má v živote.

Je to špičkový problém, veľmi atraktívny.

Isté princípy môjho Ja, aj mojej mysle mi dávajú doposiaľ istú šancu tomu čeliť. I keď moja myseľ sa mi zdala zlá, náhľad sa rokmi zmenil, umožňuje mi tomu čeliť. Je ťažké byť pod tlakom v podstate v každej sekunde, roky neúnosné. Anonymný rozmer človekom trhá a poslal by ich do pekla, ale nič to nepomôže. Je hrozne ťažké obhájiť svoje myšlienky, svoje názory, ale nie je to ohľadom tohto len zlé, je zase OK že vidia všetko. Len je krajné to niesť. Táto životná realita človeka uvádza do inej reality, situácie, má obrovský vplyv. Nedávno mi v podstate šokujúco povedali „súhlasíme s tebou“.

Ja osobne dlho aj na základe vyššie spomínaného som v tom, že som verejne známa osoba v moc atypickej situácii, ovplyvňuje to moje správanie a reakcie. Snažím sa to riešiť, ale je to boj s veternými mlynmi.

To že som preto zároveň aj šťastný, lebo sa v mojej osobnej realite riešia nevšedné a tajomné veci ohľadom tohto Sveta, života. Čo je šialená vec a som z toho hotový. Beriem to ako nevšedný dar a dokonca to ale že vôbec nemusím povedať, len tak, akoby som bol požehnaný. Čo je sila ale isté vnemy na tému požehnania sa mi prejavili, priamo som niečo také zažil a vzácne sa objaví aj informácia ohľadom toho. Raz sa mi do mysle naklonila biela postava a pokropila mi myseľ. Raz som vo svojej mysli vpredu, uvidel konskú hlavu s krásnou bielou hrivou a sprevádzalo to slovo „Hotovo“. To že za pár hodín som bol v nemocnici/väzení je zase iné, ale ladí to.

Je to jazda, žiadna sranda, život má korenistú príchuť, ťažké je žiť a obstáť. Chcel by som urobiť krok vpred, ale neviem, ako to tu chodí v čo môžem dúfať. Keď to napríklad zoberiem, že som muž v tak pestrej, obsiahlej realite aj to množstvo iných bytostí, nie je to ani tak prekvapivé, že ma to hádže krížom – krážom, javí sa to, že sa to proste ľahko stať môže, zablúdiť. Život je tajomný a ja som spokojný. Na druhej strane atraktívna výbava, záhadná vec, vnímať v podstate viac ako je bežné, zaujímavou cestou ma to zatiaľ vedie. Nudu nepoznám mám neustále čo riešiť. „život je dar, tak si ho váž, dostal si výzvu, tak sa snaž“, refrén piesne.  Ten hlavný hlas je mocný, ale neberiem ho ako potencionálnu partnerku, čo sa núkalo a je mi to tak troška jedno. Len je to asi niekto kto vníma obšírnejšie tento Svet, napríklad má dosah aj na Svet, ktorý nazvem taký, kde sa pohybujú bytosti, ktoré už tu fyzicky nie sú,  Svet zosnulých a ďalšie rozmery ktoré tento Svet obnáša. Nejaká teoretická závisť by bola zbytočná u mňa to bude drsné, pravdepodobne aj tak ako mi bude len nepríjemné, neúnosné. To len tak keby náhodou, pochopiteľne schizofréniu nikto nezávidí, ale je moja priorita svoje snahy smerovať sem, venovať úsilie tejto sfére mojej existencie. Nie snažiť sa nejako plne zapadnúť v tomto čase už vôbec, lebo naše ľudské spoločenstvo je pochybné, nepekné, hnusné, sprosté.

Tak troška v tomto texte chcem povedať, že sa cítim v špecifickej situácii, akoby som bol verejne známa osoba a to komplexne ovplyvňuje môj Svet, moje správanie, mávam rôznorodé motivácie. V rámci toho, to vyvoláva kroky, vyjadrenia ktoré sa človeku ktorý žije bežnejšie asi zdajú všelijaké. Napríklad som bol niekedy tak hlboko a niečo pocítil, keby sa to nestalo niektoré veci by som verejne nevyjadroval. Ale u mňa je to tak a nie je mi  všetko jedno.

Posledné roky sú silné, dostávajú sa mi aj priame informácie, snáď sa to bude dať ustáť. Informácie sa mi ponúkajú celí čas, ale všetko sa dalo vysvetliť rôzne a po pravde v chápaní nie som vôbec expert, často mi to nezapaľuje a hodne sa v tom viem vykúpať. Každá cesta niekam vedie, každá má svoje limity, niekde končí. Táto vec mi nie je teraz moc príjemná, lebo je to tak ako minulá veta.

Povedal by som, že som individuálne nastavený na svoju sféru a to je priorita nad iné „priority“, často ide o mnou chápaný princíp, dôvody, ambície. Nakoniec to napíšem, zostal som mysľou v minulosti, kedy sa stali silné veci a síce „nerád“ neviem sa od toho odpútať, zmenil sa môj život vtedy takto. O čo išlo, prečo ma to zamotáva dodnes, lebo takto. Niečo za tým vidím, napríklad, že je to dôležitá sféra môjho života a mám to aktívne v Živote. Pre mňa ako človiečika, ktorý rastie od dieťatka, neskutočné. Musím sa starať o seba na výdrž som tuším dobrý, ale nie som taký dobrý v mnohých iných záležitostiach, vydržať nestačí. Snažím sa, život milujem, verím, ale neviem komu, nedosadzujem tam bytosti, len verím. Tak ako verím aj pochybujem, Z nejakého dôvodu je Svet taký aký je. Ťažko povedať ale aký je, dá sa to brať všelijako. To všetci raz uvidíme, dosť sa zadivíme, alebo vtedy už budeme ďalej na ceste a splynieme.

Čo chcem povedať. Takéto úskalie ktoré vstupuje do života mnohých z nás je ozaj mocné, silné  aj vymakané, prepracované. Nejedná sa v tomto o nejakú volovinku, ale mocnú vec. Je to aj moc zaujímavé, ale ťažko stým bežne žiť. Vo filmoch je toho dosť, že sa nejedná o nejaký žartík. Isto aj v mnohých knihách, žiaľ čítam skoro vôbec. Dávnejšie som sa zobudil a padli mi hneď oči na nápis na jednej knihe na slovo samouk, Ja viem že to ani v tejto maličkosti nebola náhoda a povedal som si dobre, tak sa to dá brať, môžem byť pokojnejší. Odvtedy som pokojnejší 😊. Dá sa aj takto a dokonca mi to aj vyhovuje. Aj z psychiatrie som bol najprv zdesený, že sa osobne človeku moc nevenuje, neskorej som to začal ceniť, lebo sa to vyjadrovalo tak a nechalo mi to svoj osobný priestor, že poradiť si musím hlavne ja sám. Čo mi sadlo ohľadom záhadnosti a intenzity problému a osobného cítenia. Ale aj tam je toho veľa, pichľavá téma.

Je Máj, lásky čas. Drsné obdobie, vie mi byť ťažko. Teraz neviem ako mi je. I môj samotný život je tak troška na vážkach, už je to tak.

Tajne verím.

Karma je zdarma  :

Calothrick - Básničky

To bol vtedy deň, zvláštne informácie a skutky, točí sa mi hlava, „Praha“, čo, to nie je možné, ale moc ďakujem, viac ako som myslel, preto som to počul, na to si dnes pripijem, mne stačí málo i všetko, zasvietilo svetlo do temna, preskoč túto priepasť, života, reality, informácií, vnemov, trendov, pocitov a iných vecí, všetkého, čo tu je, tak sa pokračuje, inak nevieš, tak to nerieš. Ale ja chcem, či skorej musím, opieram sa o fakty, ktoré niekedy len tuším, či mám taký názor (niekedy ani ten nie),  skúsenosti, prechádzajú javy, ktoré to tvarujú, vyjadrujú okolnosti, odolávam zlosti, nenávisti, nie som v tomto čistý, prijal som si istý extrém, oproti extrému z druhej strany, zraziť tomu hrany, zabezpečiť hradby, nie som sám, mám teba – seba.  Asi je to všetko, niečo ma stretlo, pohaslo známe, inde rozžiarilo sa svetlo, cesta do neznámeho terénu, extrému i kľudu, lúštenie bludu, zložitosti pravdy, nárokov života, ktorým to tu prekvitá, ako člen stáda, ktoré sa len háda, zabíja, nenávidí, podvádza, klame, ničí, zneužíva, odtrhnutý pravde. Ako ja, lepšie neviem, žiaľ aj nechcem, nižšia kvalita, pohodlnosť, neuvedomelosť, neschopnosť. Zmeníš to? Neviem, aspoň niečo.

Pochop sa, vraj „je to vymyslenejšie, viac ako si myslíš“. Som len jeden človiečik, taký aký som, obyčajný, niekedy iný, dobrý, zlý, realita má na mňa vplyv, ale to i ja „sám“. Rád som sa hral, to sa deje troška teraz, nejako to tak cítim, preto toto činím, mierne tvorenie, aby potlačilo to temné, ktoré žijem. Boh vie čo som všetko podpísal, keď podpíšeš, čo potom chceš, nevidel si kopu viet, to je chyba, nikto za to nemôže, život ťa premôže. Ešte kúsok ďalej chcem ísť prejsť kus cesty, než úplne zablúdim, podmienky na to sú vtom skvelé, očakávanie nemalé, realita ťa poláme, rozdrví, zničí, všetko bude v Pi.i.  Tak sa snažím, nech žijú blázni, každopádne sú iný, medicína trénuje, skúša, testuje, aby im nikto neušiel. Tajne verím, že vedie aj tajomná cesta z tohto miesta, ten obzor tuším i keď nevidím, Verím. Počul, videl, vnímal, cítil som rôzne veci, tak to precíť, choď. Na hladine je tvoja loď, fajn zakiaľ je to tak, nie je to ešte vrak, uvidím kam prídem, bude to silné a smrteľné. Snáď sa povznesiem nad tento fakt, môže to byť všelijako, to ma zaujíma aj sa prejavuje, realizuje, zvláštnosť ukazuje, tajomne kmitá. Neskutočne šialené osobné blúdenie, lúštenie reality, odbočka od konformity, akútny stav, rôznorodý hlas, videné veci v mysli, kvalita maximum, ťažko ich nemilovať, nemaj strach, lebo inak.  Predpokladaný krach, to nie je problém je to moja vec, vieš aký si, čo sa dialo v tvojej hlave. Zareagovali sme na teba, oslovili tvoju myseľ, vieme čo si si kedy myslel, vieme všetko, už keď si bol malé decko. Takže tak, netreba sa diviť, že sme prišli, vieme na čo myslíš, ako veci vidíš. Tak Ahoj, bude to boj. Test v ktorom preveríme šírku tvojho intelektu. Testy v ktorých preveríme všetky aspekty tvojich mentálnych schopností (to mám z Červeného Trpaslíka). Tak som to privítal, moc sa nepýtal, skorej čelil prítomnému okamžiku, každej sekunde, myšlienke, neustálemu regulovaniu mysle. Pýtať by som sa mal viacej, nejde mi to, prípadná odpoveď sa ťažšie rozdýchava, ale je možná, nereálne – reálna.

Keby si poslúchal, lepšie zvládal žiť, nerobil toľko chýb, mohol si krásne plávať životom, ale to sa moc nenosí, tak to tuná nechodí. Zaujímavé ako za svoje nedostatky zaplatíme, ozaj luxusne. Veril si že snáď nie, ale áno, tak to chodí, možno si sa málo modlil, či čo.

Ťažko povedať aké úskalia má tento problém, čo za tým je, ponúkli sa aj isté veci, že? Lentilky a podobne, neviem čo zvládnem, niekedy sa pohybujem po dne v noci, vo dne.  Tieto veci sú už dlho neznáme, spomínam, boli náročné, pokazil som v tomto všetko, nie je to dobré a je to dávno, vzťahové, intímne bahno, peklo. Ale hej, nádej, tú, vnímam silno, snažím sa veriť a prekvapuje ma ten rozmer. Ťažko povedať, čo so sebou nesmiem z minulosti, možno to čo vnímam nie je moja celá cesta, bolo veľa predtým, tak ťažko vedieť, prečo sa to môže diať, možno tu nie som prvý raz (Karma je zdarma).  

Niekedy hlava ako rádio, niektoré informácie, vnemy sú silné, niečo príde tak, že prehluší ten neustály tok vnemov, niekedy je to iné, znie to intenzívne, hlučne, toto musíš počuť takto. Vraj mám brutálne informácie. Ani sa mi to tak nezdá, ale vnímal som toho veľa. V súčasnom okamihu si človek všetko nevybaví, Skorej niekedy pri hlbších úvahách, ale v každom je veľa.

Tréning mysle, tak to je, som zvyknutý, niekedy som bol vtom, že moje myšlienky vidí celý Svet, možno všetci, dlhé roky, každopádne je moja myseľ videná, konfrontovaná. Klame to skvelo, je to klasika. Pre toho jedinca to ale tak nie je, podobná šablóna, zároveň, každý ma svoje. Neskutočné čo sa tu dá všetko vnímať, ozaj sila. Paranoja nie je len tak, je to červený Drak.  Mohutná sila, vidíš všetko inak, Svet má grády, slušná ukážka reálnejšej pravdy, vyzerá, že ma chcú zabiť. Alebo je to vľúdnejšie, preto to zvládaš kľudnejšie, dá sa to, Realita je šok. Vyjadruje nás slovo blok, keď uvidíš moc sa podivíš.

Spomeniem slovko Existencia, aby tu bolo.

Život je záhada, môj záujem je žiť, vnímať, držať sa v rámci svojich možností a schopností. Čo vnímam ma zaujíma je to vnútorná drina, mám na to návyk, nechcem sa úplne zblázniť. Zaujímavé, to vážne? Mám problém aby ma mal niekto rád, život nešiel ako by som chúlostivo potreboval, tak to nefunguje, dostal som od toho pecky. Nutné sa zmeniť.

Moje správanie aj povaha sú rozdielne podľa toho kde a v akej situácii sa nachádzam, niekedy moc krotký, niekedy zase nie. Raz v Nemocnici mi pridelili posteľ a nad ňou bol z novín vystrihnutý článok. Bol o tom že existuje istá filozofia, či bojové umenie, ktorá práve toto rieši, že človek vie byť taký že tieto veci tak vníma a realizuje. Že je iný podľa situácie a miesta. Osobne toto je v mojom vnímaní aj špecifické, lebo to, že som ten článok mal nad posteľou, ma silno oslovilo a podporilo, osobne aj ohľadom na tieto nemocničné parametre a úskalie tohto prostredia. Je v tom dosť pozitív a nádeje. Bodaj by.

Zároveň sa mi ponúklo, že realita je taká, podľa toho na akej úrovni sme mi sami.

Záhada, záhrada našich životov, nášho Ja, našej Duše, našich snov, divov Sveta. Nie je márna, naša snaha, žiadna veta,  vyzliecť sa do naha, nech nie sme len potrava pre to zákerné, veľa znesieme, postupujme ďalej, každý koľko zvládne i keď sme často na dne, nedarí sa, Svet nás drví, porazme tie Ku…

Povznesme sa nad to prízemné, hlúpe, krivé, verme v to čo ešte príde, každopádne to bude zaujímavé a silne. Je to tvoj príbeh. Realizujeme sa, vyfarbime svoju cestu, farbou svojej bytosti, každý nejaký je a nejaký je Svet.

Chcel by som aby to Božské bolo pozitívne, nie je to samozrejmosť. Veď sme akí sme. To čo sa nám núka isto nie je náhoda.

Neznámy Terén  :

Calothrick - Básničky

V hlave samý otáznik, realita ponúka, kto sa o čo pokúša, komu o čo ide, nevieme čo príde za svoju existenciu bojujem, čo to večne počujem, kto sa na mne baví, kto ma túži zabiť. Ako nik. Prišli zobrať energiu, nedarovať ani chvíľu, neustali tlak, čo mi chcete vziať, čo dať, energia problémov, roztrhá sa bremeno, rozdelí sa medzi bytosti, ktoré ľudia na Zem ťahajú, lebo nenávisť a závisť nesú, rozumia si ako nikto, viera v rozpad tejto bandy, ktorá chce život riadiť s Démonmi sa hrajú, dávajú si veľké ciele, veď v problémoch je jeden. Nás je viac, ideme si ako nikto, luxus tejto chvíle, nič sa nám nemôže stať, keď plán je brať, len tak sa smiať, uvoľnene v mojom mene, mne to je jedno, možno. Nepoznám svoje práva, ani kto čo stvára, kto si čo môže dovoliť, kto som Ja, čo mi patrí a čo nie je moje, či vôbec mám právo dúfať, alebo mi zostáva len dúfať a o svoje bojovať, mám na to právo, keď sa všetko stalo, majú na to, toto žiadať, alebo len čistá zrada, realizácia pochybných hodnôt, princípov spoločnosti. V tom je veľká sila, najmocnejšia energia našich životov, uviazať ťa do okov, smiať sa, ako na tom si, ako ti to nejde, len ti si to vedel, že to musí prísť, nevyhnutná pravda, ktorú sa už dlho snažím prelomiť úsilím, ako viem, neviem čo chcem v čo dúfať môžem, ďakujem za oheň, lebo ma zohrial, krásu života a túžby mi doprial, aspoň môžem veriť, celí život ceniť viac, odvrátená strana strát, posílená Viera, za ten oklamaný, obohatený Svet, kolísanie viet, nie len mojich. Mŕtvu kravu dojiť do posledných chvíľ, niečo predsa musí dať na čo by tu bol, veď je slabí, skúsime ho zabiť, či aspoň zničiť, ochutnať chuť, ovocie jeho života, láska, odpor, nenávisť, podvod, klamstvo, pýcha, komické že dýcha. Prečo tu je? O čo sa snaží, proti zbraniam ťažkých ráži, vyhrať sa nedá, stojí proti tomu celá veda, spoločnosť i jedinci, zbytočná vojna, lietajú tu možno prejavy ich Svetov,  nastavenie pochybnej spoločnosti a známych javov, ktoré sa ale nehovoria priamo, hovorí sa že všetko je v poriadku, zakázaná oblasť, na konci je priepasť, nešpáraj sa v tom, nechaj to tak, nie je to treba, oni dobre vedia prečo je to tak, vyvíjajú tlak, nech to všetko tak, zmeniť sa to nedá, mňa poháňa Viera. Len vôbec neviem komu, čomu veriť, chcel by som to zistiť, nemusím teraz.

Verím v dobro v pozitívny rozmer existencie, žitia, nádheru bytia, že to má nehorázny význam, byť. Snáď nie sme len otroci, tak troška teraz na tom sme. Snaha vymaniť sa je preto zrejme nevyhnutná, bez nej nepríde zmena, zostaneme podmanení, tlak padnúť dole., Zaujímalo by ma, kto to na tomto Svete priamo takto chce,  či má na to, ten tuná právo. Ak nie, tak fajn, neudrží to naveky, používa iba prevleky moci, nech spadá pod vyššiu spravodlivosť. Náhoda to ale isto nie je, niekto to tak vedie, tak to je. Priestor ktorý sa nám núka je ale šialeno pestrý, obrovské možnosti realizovať sa.

Nespočetne podnetov na vlastný boj, nájsť svoj zdroj, prispieť svojim, šialenému celku. Čo je celok, tak to je riadne, len pomyslieť, pokúsiť sa to predstaviť, pocítiť, dych pritom nezastaviť. Nech sa páči, ži, vnímaj, rozmýšľaj, isto je o čom. Verím, že život je ideálne cesta smerom vedieť viac, byť viac, že je to cesta večná, že to tak ďaleko vedie, že sa o tom existenčnom celku teraz nedá ani v našej pozícii uvažovať. Dostupná je nám len táto sféra. Keby toho bolo ozaj šialene veľa, nech je naša existencia zázrak, nekonečných možnosti.

Už len aké sú knihy, filmy, hudba, fantázia, sny. Krásne je žiť, byť, cítiť, vnímať.

Len akí sme, čierno sa javí Svet, znepokojivé, nech je to len lekcia. Tak ako sme zlí, máme aj krasu, poetiku. Niekedy sa ale ťažko hľadá naša kladná stránka. Sme len ľudia, ktorí blúdia, nepatri nám Svet, aspoň dúfam, to by bolo smutné a znepokojivé. Nech sme semienko, niečoho väčšieho.

Neviem prečo výzvy na zmenu a na veľké, strategické rozhodnutia prichádzajú vo chvíľach, keď žiadaná dezorientácia dosiahla vysoký, úmyselný  level, neviem prečo je to tuná tak, nemám v tom prehľad, rozhodnúť sa nedá, ale musíš, vykrádanie našich duší, silnými ktorí sú možno biednejší ako sa tvária, to by bola blamáž, aj keď je to jedno. Už sa stalo, život je bahno, cesta vedie priamo neznámym terénom, rozsiahle divadlo Života, veľmi pestrá porota, vyhodnotí okolnosti, hovorí o nevyhnutnosti tvrdých opatrení, uvalení sankcií, upratania cesty, zachovania celistvosti bytia, vieš ako sa cítia? Ako, prečo si to urobil? Neviem, iba žijem, dlho hasím požiar, pretláčam sa cez súčasný okamih, krok za krokom je to tak ako to je, som len človek, snažím sa byť OK i keď je to ťažké, neviem koľko zvládnem. Čo bude, plne sa vyhýbam nude, neustále je toho veľa, myšlienkami strieľam na nepriateľskú stranu, ktorú nepoznám, len mierne tuším. Zároveň mi to je jedno, dávam si práva ktoré možno nemám, bohvie ako je to opačne, tak trocha aj prepáčte, neviem či je to vhodné, správne, niečo nosím v hlave,  snažím sa zachrániť, nič viac, nič menej. Poháňa ma nádej, mne dostupné princípy, automatický chod, ktorému sa nevyhnem.

Pozerám sa na existenciu vo Viere že presahuje tento život, to je mojou oporou. Viera v zázrak nášho bytia do tejto nádeje som sa zamiloval.

Počul som kadečo, rôznorodo vnímal svoju myseľ i podnety v nej stal sa z toho ciel, čo som zrejme aj chcel. Len keď to príde, to je potom príbeh, ktorý je možno vnímaný viac ako je bežné, vyzerá to tak. Ďakujem pekne, verím vo Svetlo večné, ktoré nikdy nezhasne. Niekedy potemnie, musíme ho potom hľadať, bojovať, ďalej kráčať, ak sa dá.   Držme sa.

Verím, že smrť nie je koniec, len zmena, čo je u mňa teraz nevyhnutné, mám to nahnuté, ale to každý. Chcem urobiť aspoň malí pohyb vpred. Neviem, čo so sebou nesiem v čo môžem dúfať. Čo vnímam ale dlho je šialené, neskutočné, silné, pre mňa ako človeka, ktorý rastie od dieťaťa, kráča cestou svojho Ja, vníma v rámci svojej bytosti, podlieha zákonom, zvykom, pravidlám, tohto Sveta, reality, život je taký.    Aký?   Uvidím čo príde.

Neskutočné, musím sa držať, veriť. Bojím sa použiť slovo túžiť.

Ahoj moje budúce ja, ktoré je ďalej od tejto chvíle, keď to píšem. Dúfam že sa držíš.

Nuda v Brne –  Cela

Tajomstvá mojej existencie

Ahoj. Snažím sa odhodlať a rozbehnúť v túžbe dokončiť príbeh „Nuda v Brne“. Celí príbeh vygradoval a bola to da sa povedať najmocnejšia skúsenosť v rámci toho čo vnímam v sebe celé tie roky. V posledných mesiacoch, či skorej v týždňoch nastala zmena a stali sa zvláštne veci. Zmenila sa forma komunikácie v mojej mysli a svoje som zažil.

Pokračovanie tohto príbehu, kedy som sa rozhodol na základe, že som stým za ozaj dlhé roky nepohol ani o centimeter, urobiť radikálny krok, risk a moju pozornosť pritiahla jedna budova. Ozaj som sa rozhodol, bol som v extrémnej situácii, bol som zahltený vo svojej mysli, všetko bolo silné a nevedel som ani ako ďalej, stratil som aj peňaženku s dokladmi, bol som smädný a vyšponovaný na maximum. Potom ako som odpadkovým košom otvoril 4-5 okien, mal som len isté nutkanie ten priestor vyluftovať a prijal som si tento extrém, tak sa to stalo.

Na vyzvanie Polície som vyliezol z okna, opreli ma o stenu, ruky na stene a prehľadali ma, dali mi fúkať. Boli sme pred tou budovou, boli tam až desiatky Policajtov, kopa áut.  V jednej chvíli sa ku mne priblížil jeden policajt, chlap ako hora, mal tvár kúsok od mojej tváre a mal nahodený silný, intenzívny úsmev. Nakoniec ma s putami posadili do auta, ocitol som sa na policajnej stanici, vtedy som svet videl ozaj inak a všetko bolo intenzívne.

Po príchode na policajnú stanicu mi dali pokyn aby som si sadol na kamennú lavicu nad ktorou bola socha. Sadol som si a pár metrov predo do mňa sa postavil policajt a niečo si dával na ruku. Opýtal som sa ho kto je na tej soche, on „panna Mária, akorát nevým, jestli je panna.“ Paradoxne ta socha vyzerala neštandardne a akoby to bola poviem mužatka, proste niečo neisté a zahalené v rúchu. By som povedal socha pôsobila skorej Budhisticky. Posadili ma na stoličku asi vo vyšetrovni a dali mi pár otázok, ale to si ani presne nepamätám. Čo bolo fajn mali moju peňaženku, niekto ju našiel a dal na políciu, vďaka. Vypýtal som si pohár vody a vraj majú aj Coca-Colu ale zostal som pri vode. Voda nevyzerala moc vľúdne, bola zakalená a nejako sa mi zdalo že to nebola úplne že len čistá voda. Ono sa tam toho dialo dosť, ale aj komplikované povypisovať, všelikde som videl všeličo. Postavili ma ku stene ruky nad hlavu, nebola to sranda, nesmelo som sa pomaly pozrel za seba a dvaja policajti, ktorý ma odviedli od budovy s ktorými som tam bol si nasadzovali kožené rukavice, ale dali si ich dole, dopadlo to ok. Vyslovil som túžbu byť v cele sám a prikývli.

Odviezli ma na iné miesto a musel som vojsť do malej miestnosti, kde som sa musel vyzliecť, dali mi zubnú kefku, pohár, tuším uterák. Odviedli ma do cely no a to teda bola cela, to bolo miesto, tam zároveň všetko bolo intenzívnejšie. To bola skúsenosť obrovskej intenzity a ja ako človek, no sila. Všade v tej cele, na stenách, na posteli, na strope, na zemi, som videl bytosti, akoby tam v obrazoch boli prítomný. V hlave mi hučali hlasy a počúval som všeličo, realita bola intenzívna a iná. Je to taká symbióza mňa a tých hlasov, reality.  Ani neviem čo napísať, všetko bolo intenzívne a o nude sa nedalo hovoriť. Cela bola útulná, dve postele, malí stolík a umývadlo, veľmi zaujímavé, záchod, hore akoby vzduchotechnika, ale zakrytá. V hlave to vrelo, zažíval som extrémne vnemy. Ozval som mužský hlas a vraj ma ubezpečuje, že dnes schudnem 9 kíl. Po pravde mal som obavy ako dôjdem o tých 9 kíl, napadali ma skorej čierne scenáre.  Ale keď som došiel potom do Pezinka a vážil som sa, tak to celkom aj sedelo. Zameral som sa na svetlo v strede stropu, vnímal som v ňom akoby sa v žiarovke menili ženské tváre, ale vtedy bolo všetko riadne a takéto vnemy. Na strope bol tieň, vyzeral ako teoreticky hlava s ktorej vystreľovali špice, akoby účes. Ja som vtedy mal troška problém stým, že som mal obavy, že my muži sme na tom v tejto realite zle a skúmal som. Vnímal som ten tieň a povedali mi „to je Gaštan“, že je niečo ako programátor, ale podľa vyznenia to nie je úplne presné. Ten tieň paradoxne prekrýval i lampu, bola to dá sa povedať, tak troška záplata na ten scenár. Vyzvali ma aby som si od ˇGaštana jednu vypýtal, jednalo sa o tie zobrazenia v žiarovke. Tak som nesmelo vyslovil „ˇGaštan, daj mi jednu“, vraj to je slabota a tak som to povedal intenzívnejšie. Nejako som si o tom moc nemyslel ale videl som v tom svietidle, že jedna tvár už nie je akoby v Žiarovke, ale poletovala v rámci svetla. Niekoho som tam videl, ale neriešil som zatiaľ túto výzvu. Nejako sa mi dostala informácia, že som v tej cele každý druhý týždeň, možno realita sa odohráva rôzne a je toho viac. V mysli to bola nálož a bol som rád, že existujem. Povedali mi, že sú tam v cele i Mickey a Mallory Knox. Vraj pôjdem ešte o poschodie nižšie k Belzebubovi , cely boli v podzemí a podľa množstva roznášanej stravy, tam bol ozaj dosť ľudí. Zobrali ma na výsluch, policajt bol ozaj chlap ako hora. Bol som celí zamotaný v realite, odviedli ma k cele a ešte sa ma opýtal  „je to tá istá že?“ čo mi tiež na orientáciu nepomohlo. Keď som bol v cele vnímal som v okienku, sklený pásik  na dverách zväčša oči, dosť divné oči. Urobil som aj jeden krok zo záchodom na ktorý keď si spomeniem, urobí sa mi mierne zle. V mysli som lietal, ťažko si spomenúť. V jeden pokročilý moment sa mi v hlave objavil vír, naozaj akoby sa celá myseľ miešala. Keď to prestalo dostávali sa mi iné informácie, napr. vraj „mal si miesto na Bratislavských oltároch“. Napadlo ma, mal a stratil, či mal a nevedeli to, že to je zase tak, všelijako. V hlave mi hučalo „milujem ťa“, neviem kto.

Odviedli ma z cely, Čakal ma tam Otec so „švagrom“, vypísali sa nejaké papiere a moja cesta nasledovala domov a stým, že príde záchranka a idem do Pezinka. V Pezinku to nie je žiadna sranda, je to mocné miesto. Spoznal som tam rôznych ľudí a je fajn, že tam tiež má každý svoje, lebo vonku sa stým kalkulovať nedá. Splniť podmienky pre dôstojný život v týchto podmienkach je ozaj náročné, niet sa čo diviť, že to toľko ľudí nezvládne. Pre mňa bol aj zážitok pohybovať sa v tak intenzívnom prostredí, je to súčasť mojej cesty. Snažil som sa byť aktívny, absolvoval som kopu testov, zúčastňoval sa aktivít, kultúrnych a športových. Keď malo naše oddelenie vytvoriť „kultúrny“ program som sa rozhodol že to budem uvádzať, lebo zúčastniť sa scénky to fakt nezvládam. S programom nám pomohol už nebohý i herec Peter Bzdúch v podstate nás slušne naočkoval a program sme dali dokopy. Odvolali ho vtedy z jedného z najťažších oddelení, aby nám pomohol. Táto netypická úloha bola pre mňa ozaj nevšedná, vtedy sme sa troška uvoľnili, hlavne niektoré piesne boli dosť uletené a predsa je už špecifické spievať pred publikom.

Celý ten areál, ktorý je plný odstavených, schátraných budov, či k nedostavaným častiam. Hlavne budovy starej nemocnice vzbudzujú rešpekt, pár krát som si to tam pozrel. Myslím že tam je i veľká moc, či pozitívna, či negatívna, zrejme oboje, teda dúfam a možné to je. Moc lekárov a medicíny, ktorá je obrovská, či moc pacientov, ktorá je záhadná a vie byť rôzna.

Je to tŕnistá ostrá cesta, taký je život, bol som v nemocnici prvý krát na Antolskej a neskorej počas rokov 6 krát v Pezinku. Odchody boli zväčša náročné, Polícia, Záchranka a adrenalínová jazda začína. Raz som videl v sanitke niečo čo bolo neskutočné, pohľad do nejakého iného priestoru, videl som dve bytosti, bol to ale neskutočný pohľad. Zväčša som bol v tom keď ma odvážali, že som vnímal riziko že ma zastrelia. Cesty sanitkou boli riadne. Príjem je vážna vec a bolo tam veľa informácii, ťažko vedieť ako to tu vlastne funguje a o čo ide. Nedôvera obrovská.

Areál i keď je schátraný je zaujímavý, miesta tam mali energiu. Mne môžem povedať pomohli, keď je človek rozbehnutý je to ozaj ťažké zastaviť. Dalo sa to tam, ale neistota veľká. Ja som si to tam v istom smere obľúbil a zažil som tam veľa nevšedného, vzácneho, pekného, zlo sa priamo neprejavilo, nechali ma, aspoň zatiaľ. Stretol som tam ozaj riadnych ľudí a divné veci, moc divných vecí. Vnímal som aj takú alternatívu že ozaj všetko je na našej úrovni vnímania, ak sa posunieme hore, Veľa vecí sa dá vnímať, že je možnosť že to je možno tak, vyššia realita.

Teraz píšem všetko v odkazoch za všetkým sú mocné príbehy, veľká hra, ktorej sa hovorí život. Život ma prekvapil a to maximálne, ako to môže byť pravda, zvykol som si. Pred dvomi týždňami som bol na mocnom mieste, ale to aj pred týždňom, neviem čo sa deje. Dlho sa motám, ale Svet je tak obsiahli že sa tu zrejme všetci motáme a spoznávame. Skočiť do oceánu a treba ho spoznať je to ťažké.

Inak naše sny sú tiež riadna vec. Mám ich veľmi rád je zaujímavé, že sa takto dá prežiť celkom intenzívne dobrodružstvo. Raz nie tak dávno sa mi snívalo a celí sen som si prezeral vysávač, stále dokola som si ho prezeral, ale veď sen. Ráno v momente, ako som sa zobudil prišla veta „rada vysávam“. Mne osobne to prišlo relatívne pôvabne.

Po pravde posledné obdobie je zvláštne, ale to bolo viac krát, zvládať život bude nálož, nesmiem to tak brať. Musím ísť zo dňa na deň z hodiny na hodiny, z minúty na minútu, sekundy som troška skrotil, dlho to bolo tak. Dá sa povedať pre mňa je ísť kamkoľvek dobrodružstvo. Tie myšlienky zapeklité, snáď nie som úplne v háji a je šanca, žiť aspoň takto, či neviem, Svet je pestri, deje sa tu kadečo.

Život mám rád, všetko tu mám rád, ale žiť je ťažké, toľko vecí nezvládam, porušujem, nesprávam sa uvedomelejšie, nie som zodpovedný. Realita je zrejme mocná, intenzívna, taký má byť zrejme aj život. Je troška podozrivá moja dlhodobá súkromná životná realita + cesta, dúfam, že je to v tomto v poriadku. Je to každopádne na zamyslenie, dúfam že bude OK.

Ciest je veľa, páčil sa mi citát z jednej slovenskej piesne že „je ich vždy o jednu viac“