Calo – Uvidím, čo príde.

Píšem, hľadám zmysel, systém má nechce, troška zatiaľ odmietam akceptovať, čo odo mňa systém žiada, snažím si brániť svoje túžby, ale už ide skorej o silný princíp a isto i o silu túžby. Každý niečo vie, každý cti svoj smer, alebo je nešťastný. Riešime svoje problémy , jednoducho žijeme v to dobré pre nás veríme, odpovede hľadáme, veríme v život večný, to by chcel asi každý. Verím v duchovno, myslím že je to správne, ale veľmi ťažké, ťažké ma svoju hodnotu, pridá silu do kroku, ale aj všetko ohrozí. Nie, nie si, až tak perfektný, veľa sa musíš naučiť, zodpovedáš, ako ja teraz za to, čo napíšeš, povieš, či si pomyslíš podľa toho o čo sa snažíš. Ako existovať zmysluplne, ako to čo ti vadí, čo nechceš odbúrať, čo si dovoliť, čo nie. Niečo voľné vyjadríš, možno sa to ani nedá uniesť, toto nie je konkrétne, ale zahalené, tajné, tajomné, mystické.

Hlava, ako je plná, tak je aj prázdna, neviem čo ma čaká, trest je odmena, potešenie trest, hodnotí nás každý sám i celok, zodpovedáme za každý skutok, vetu, vyjadrujeme, čo cítime, sami si za všetko zodpovedáme, každopádne žijeme v spoločenstve. Zodpovednosť i nezodpovednosť, ide možno z hora, rozplýva sa v systéme, každý svoj kus odnesie, to platí ak slovo sloboda je nereálny pojem, čo je možné, možno zle, či dobre. Možno je cieľom zjednotiť sa v spoločnom vedomí.

Dúfam, že život má hodnotu, buď je fascinujúci, ako to cítim, alebo sú to dosť bludy, drsne a nebezpečné povedané. Ale myslím že nie, toto je veľká vec, šokujúca realita, totálny šok, som prehnane drzí, realita má ale drží. Je to tak silné, neskutočné, kvalitné, tak verím, že ja som na vine. Držím si nádej a držím si právo hľadať, osobné verím, že môžem, že sa to dá, že je to správne, že mám na to pravo, či aspoň šancu.

Nezobrali mi nič, veľa dali, ale jedna vec je strašidelná a šok, prečo práve teraz, prežívam túto realitu, prečo som teraz v tak ohnivej situácii.

No, čo vyzerá ostro je súboj medzi pohlaviami, či bytosťami, všetkých nás asi oklamali, ale možno sa dá, nedivím sa, že keď žijem v takomto spoločenstve, ako muž, že je to tak komplikované. Partner je moje druhé ja, niečo potrebujem ja i zatiaľ ona, to chcú ale zmeniť, sú v tom tvrdý, samota je pre mňa cenná, radšej sám, ako nejakú krásnu otravu, nechcem popravu, ale aj tá raz príde. Majú silný vplyv a principiálne ide i o deti a rozdielnosť, samota má svoje kúzlo, akoby trocha nechávala človeka mladším, asi preto, že odbúra isté povinnosti, starosti, obavy, strach. Deti sú zrejme dar, záleží to, ale od toho, čo aj mňa silno trápi, to, aký je tento Svet, tento život, nás všetkých, tejto planéty, tohto Vesmíru.

Verím v celkový život večný v ďalší a ďalší Vesmír, či v ďalšie rozmanité reality, existencie v množstvo rozmanitých životných princípov , či v úplne iné existenčné, či úplne iné  formy bytia, vnímania. Verím že máme čo sledovať, máme možnosť vyvíjať sa, motivovať sa, inšpirovať sa, že nás terajší život má hlboký zmysel a hodnotu.

Verím v kvalitu a rozmanitosť, čo je zrejme skutočnosť, takže veľký rešpekt. Treba mať koncentrovanú myseľ na účel, byť praktický, hodnotný, ostražití, bystri. Život nás skúša, neustála voľba, taká je naša realita, teda aspoň moja momentálna. Cesta sa nám otvára, vytvárame ju, odvíja sa náš príbeh. Možno sa dá viac, ja k tomu cestu neviem nájsť.

Život je výzva. Ozaj maximálny rešpekt.

Zatiaľ, ďakujem za všetko.

Calo – Nízke bytosti.

Bez prítomnosti úcty, rešpektu s chorým sebavedomým, vadným presvedčením, udreli na slabšie miesta, primitívne, bez hodnoty, bez zábran, vždy silno, vždy zbabelo, kolektívny blud, intenzívny hnus. Chceli urobiť radikálnu zmenu mojej bytosti, zničiť moje Ja, vystavili ma nenormálnemu tlaku i za cenu môjho pádu, či úplného krachu. Taký, že si myslia, že môžu všetko, takto primitívne aj mohli, nemali veľa pochýb, prízemné, nevkusné bytosti. Kolektív, či skorej stádo, vyjadrujúce primitivitu spoločnosti, rozbehli svinstvo, existenčných rozmerov, ukázali mi viac krát cestu na dno. Útočili priamo, na základy mojej bytosti, na môj život, na moje všetko, pritom nikto na nich nebol a nie je zvedavý. Kolektívny (stádovitý) nízky prejav, tak nevyhnutný u nás ľudí, vystrelil ma do neznáma, začala psychologická vojna, boj o život. Záplava nechutných zážitkov, ktoré ma stretli, vždy podradné a úbohé skutky, bez hodnoty, bez cti, akoby od bytostí ktoré nič nectia, možno len seba. Za tie dlhé roky ma nestretol, ani jeden kvalitný skutok, niečo čo by malo reálnu hodnotu, kvalitu, ani náznak niečoho konštruktívneho, vecného. Dlhé roky bez hodnotnejšieho pozitívneho zážitku, ktoré mi, ale veľa dali, takto sa viac učíme, ako keď sa nám darí. Vraj sme tak veľký, akému veľkému problému sa dokážeme postaviť, tak je to výzva.

Ľudská bytosť dáva možnosť, podľa mňa až potrebu, či nutnosť, aby sme boli vyspelé, individuálne hodnotné bytosti, súlad nachádzali na tých miestach vyšších, osvietených, uvedomelých. Aby sme sa takto stretávali, ako spoločnosť, ale po osobnej transformácii, vývoji a vytvárali vyššiu spoločnosť, kde je silno naštartovaný proces uvedomenia, rozšíreného vedomia. Tento Svet k tomu všetko ponúka, lebo je duchovne silný, pestrý, záhadný. Zatiaľ, akoby sme chodili po Svete a nevnímali, nereagovali, sebavedomo vyhlasujeme, že nemáme záujem, chceme zostať nevedomý, tak trocha mŕtvy. Sme na veľmi nízkom vývojovom stupni, akoby vývoj ľudskej bytosti ani neprebiehal. Svet sa mení, ale my nie, možno ideme cestou späť. Ako to teraz vnímam, ako rozmýšľam, ako sa postupne vyjadrujeme, ľudská spoločnosť je šok, podobne smrdí hnoj, či žumpa. Sme beštie, nevážime si nič, vidíme len seba, likvidujeme túto planétu, život na nej. Ovládajú a vyjadrujú nás samé bludy, nezmysli, nie sme schopný hodnotnejších, uvedomelých myšlienkových trendov, procesov, sme úplne zaslepený, nevedomý. Netvoríme nové vízie tohto Sveta a Nás, nevyvíjame sa, nemáme teda zdravý rozum. Orientujeme sa, len podľa zvyklostí, zabehnutých trendov, predsudkov, postojov, nehľadáme nové, reálne východiska, nesnažíme sa ozaj zorientovať, napredovať. Nepestujeme svoju jedinečnosť, svoje individuálne učenie, svoju filozofiu, držíme svoje bytosti veľmi nízko, nevedomé. Sme plný bludov a bludných názorov, nevnímame bystro, nerobíme si svoj vlastný názor na tento Svet, čo je chyba, lebo tento Svet, to požaduje, dáva na to maximálny priestor, taká je naša pozícia, žiada sa to. Preto sme ľahko manipulovateľný je s nami zaobchádzané nedôstojne, neférovo, tými, čo vládnu. Akoby sme všetci išli podľa rovnakého scenára, sme si hrozne podobný, pritom priestor je neuveriteľne otvorený, kreatívny, len asi nám chýba odvaha, ísť svoje.

My nepracujeme so skutočnou realitou, vnímame zjednodušený obraz reality, je to aj manipulácia vládnucich, Svet je úplne iný, zvykli sme si, prispôsobili sme sa, ale nerešpektujeme istý, iný existenčný princíp a formu. Dejú sa tu zázraky a my sa tvárime, akože nič, nerozlišujeme, neposudzujeme, máme zatvorenú, neprístupnú myseľ. Preto je otvorených nespočetne veľa možností, vytvárať si svoj názor, svoje vízie, myslím, že to je aj veľmi dôležité. Naše správanie je veľmi jednoduché a slepé, nevytvárame si skutočné obrazy situácii a problémov, nevnímame ozajstnú realitu, jednáme len na základe predsudkov a zvyklostí, nie reálne, máme vyložene klapky na očiach, spiacu myseľ. Podľa mňa sme chorý, slepý, nemohúci, hlúpi, myslím, že tento systém nás tak vedie, manipuluje, drží na uzde, nie je žiaduce, aby sme boli bytosti s rozhľadeným vedomím s ozaj reálnym uvažovaním. Zatiaľ nám chýba aj záujem zlepšiť tento Svet, seba, sme spokojný a malí. Uspokojujeme sa s víziou, že žijeme v jednoduchom Svete, tvárime sa, akoby bolo všetko v poriadku, ale nie je, udržujeme stav nevedomosti, slepoty. V prvom rade musíme prebudiť túžbu vedieť, vnímať viac, vyrásť, byť vyspelejší, skutočnejší, rozvinúť sa, oslobodiť sa.

Spoločnosť nie je vôbec v poriadku, tak byť v opozícii s istými spoločenskými trendmi, zvyklosťami, prejavmi, považujem za správne. Je tu veľa bytostí je to džungľa, ťažký boj. Odlišných neodsudzujú len nejaký jedinci, ale vyslovene spoločnosť ako celok, sme si viac podobný, ako je zdravé a až vhodné. Nie je to v poriadku, verím v zmenu, je taká doba, že to ide jedine cez ozaj intenzívny boj. Zmení sa to, ak už Svet bude iný a nový jedinci sa budú rodiť do takého Sveta, od začiatku budú vnímať a žiť v tejto rozvinutej, hodnotnej, reálnej realite, prirodzene splynú s ňou. Isto nie je jedno, čo tu necháme pre tých po nás. Ak to niekto dokázal, vydal sa na cestu, prijal boj a uspel je dôležité, aby nebol odsúdený, zatratený, ale aby inšpiroval ďalšie bytosti. Je to ťažká cesta, kde neustále hrozí krach, nič hodnotné, nie je ľahké, taký človek bude dlho nepochopený, už len preto, že robí veci ktoré nie sú štandard je iný. Niektorý ľudia inak nemôžu, musia ísť za tým, čo považujú za správne, čo nimi hýbe, potrebujú svoju bytosť, svoje cítenie realizovať.

Máme osobne neskutočne veľký potenciál, Svet, Vesmír nám ponúka maximálne podmienky, ako sa realizovať, vyvíjať, ako rasť, ako sa nechať fascinovať, ako žiť zmysluplný život, ako rozvíjať svoje duševno a vedomie.

V našich mysliach sa musia trvalo usadiť pojmi, ako sviežosť, bystrosť, otvorenosť, liberálnosť, kreativita, záujem, pokora, úcta, rešpekt, tolerancia, túžba, vízia, odvaha.

Nikdy sa nevzdať :

Nie je ľahké byť blázon, ťažké je to ustáť, neustále nové skúšať, hľadať totálne tajomstvá, ktoré pred mami Svet skrýva. Zatiaľ je to samá chyba, zlý názor, niekto nás tu všetkých zmiatol, oklamal, možno i zradil, temnú existenciu nám predurčil, ťažkým skúškam vystavil. Či skorej vytvoril čas, priestor, ako sa realizovať, učíme sa tuná, len orientovať, hľadáme základ, ber to ako dar, Svet plný záhad, používaj nadhľad. Zatiaľ nemáme na viac, všetko má svoj čas, raz musíme dozrieť, keď sa budeme vedieť o realitu a pravdu oprieť, nespáli nás na popol, nech nezostaneme len blázni, ako je dnes každý, uniknúť. Asi má dôvod, pozná naše danosti, to čo nás ctí, čo je tak, ako má byť, musíme to zúročiť, pestovať zdravé, hodnotné postoje, vyvíjať sa, rásť. Ale pozná i naše nedostatky, slabosti, zaslepenosť, namyslenosť, bezohľadnosť, krutosť, podlosť, úžasný zdroj z ktorého berieme pochybnú múdrosť, náš arogantný postoj. Navlečie na nás postroj, našich zmyslov, našej mysle, nášho tela, vezme bič, povie žite, zamysli sa kam si prišiel, čo ťa to stálo, čo ti to dalo, čo si vytvoril, koho podporil, k čomu sa hlásiš, kam patríš.

Musíš veľa vydržať, neustále, neúnosné ustať, prejaviť vyššiu kvalitu, tvárnosť svojej mysle, nezlomnú odvahu, ak chceš byť s nami kamarát. Často sa to nedalo vydržať, ale vždy som ich mal rád, až miloval, neuvedomoval som si ale dlho, že je to šanca vnímať, vedieť viac. Myslel som, že chcú, len brať, zlikvidovať ma, nie, len ak niečo chcem, tak to musím nájsť, rozlúštiť kód tohto Sveta, odhaľovať skryté princípy, spoznávať sám seba. Hľadám rovnováhu, stabilitu, pokoj, pred rokmi som sa riadne potkol, naštartoval horor, exekúciu Duše, cestu púšťou. Už som dlho v tom, prišiel zlom, iný pohľad na Svet, uvidel som krásne, neuveriteľne vzácne. Pre mňa, pre obyčajného človiečika, neskutočné vnemy, celí Svet sa zmenil, ukázal sa maximálny, pestrý, silný, kreatívny, hodnotný. Otvoril mi myseľ, dal môjmu životu jasný zmysel, samotná existencia, ako forma osobnej realizácie. Pre mňa, forma maximálnej komunikácie, intenzívnej evolúcie môjho Ja. Je to ale dlhá, ťažká cesta, vzniknú nové problémy, zhasnú všetky svetlá, zatvoria všetky dvere, nesmiem sa tomu nikdy poddať, nevzdať sa. Keď budem posledný, zničený, zúfalí, isto aj iný si takto trúfali, nedokázali seba, ale uhájiť, zišli z cesty, padli do temného krátera existencie. Cesty nevedú, len vpred, možno je správny ten zlatý stred, ten je ale, už ostrý, ako britva, tam už horia jasné ohne, neustála neistota, čo je zlé, čo dobré.

Nemusí každý, pre mňa asi potreba, hlava sa mi poplietla, ozaj luxusne, čokoľvek, čo nečakáte. Nový rozmer slova problém, vždy som aspoň tajne v kútiku atakovanej Duše veril, bude dobre, zvládnem to. Teraz je pre mňa, ale všetko veľká výzva, nič nebude ľahké, všetko sa riadne vyostrilo sú predo mnou, len samé vysoké hory vo všetkých životných postojoch, otázkach, alternatívach, smeroch. Všetko bude, len cesta na vysokú horu, veľmi náročné výstupy, mojou úlohou je sa nezrútiť, to dôležité zdolať, ak nie smola. Ak zletím, čo sa stane, potom musím doplávať po oceáne k svojmu vysnívanému brehu, uniesť prehru, znova vstať, začať opäť bojovať svoj boj. Dopracovať sa znova k bodu krachu, poučený to zvládnuť, pre zdolávanie týchto hôr sa nadchnúť, potlačiť strach, že môžem padnúť, strach je veľký nepriateľ a nie len ten.

Život ma slušne oklamal, všetky problémy ktoré som chcel skrotiť, začali nekontrolovateľne gradovať, rozvíjať sa, realizovať sa, prestal som sa hrať, pohltili ma obavy a strach. Chcel som predať to dobré zo seba s vierou, že to zlé môjho Ja zvládnem, mal som taký zámer, ale stalo sa iné, vypomstilo sa mi to zlé, ale aj dobré. Na čo mám svoj názor, musím si dávať pozor, obohatiť svoj priestor, bojovať do posledného výdychu, vyjadriť s čim nesúhlasím. Bojovať proti zlému, tým zlým, proti nepravosti, zákernosti a podrazom, spoločenským bludom, zlým tendenciám, prúdom. Tým, že budem čestný, bude sa mi dať veriť, budem nasledovať svetlo, nech osvieti temno, aspoň na chvíľku, aby sa mohli všetky bytosti nadýchnuť, uvidieť nádej, odhaliť vyšší zámer. Nie je čas, ak niečo chceš, musíš niečo dať, vložiť niečo do hry, často all in, no nikto sa ma nespýtal, často musíme všetko staviť na jednu kartu, keď sme vyzvaný k tancu.

O to vzácnejšie je potešenie zmyslov, trebárs aj tvorivá činnosť, vyjadrovanie sa, čo sa odohráva stále, nech sme, kde sme v každej situácii, pri každej aktivite, či myšlienke, čo vytvárame taký máme Svet, taký sme. Všetko je intenzívne, všetko má zmysel, nie je to, len tak, cítiť veľký tlak, absolútnu zodpovednosť za svoj osud, odpúšťaj a nesúď.

Nechcem sa utopiť vo výčitkách, za to čo robím zle, či nezvládam, hľadám pokoj, taký je môj postoj, túžba, realita je krutá. Treba si nájsť zaľúbenie v prekonávaní ťažkostí s láskou všetko riešiť, zo života sa tešiť, nezúfať. Dobrý vietor rozdúchať, naštartovať dobré trendy nášho bytia, konštruktívny príval, sledovať túžby, sny, ciele. Neživiť negatívne, zlé, oddať sa tejto maximálnej hre, nášmu bytiu, vytvoriť cestu, ciest, nedať sa z nej zviesť, prejaviť čo chceš.

Potešiť svoje zmysli, odstraňovať nezmyselné, zlé, temné, odolať aj v pekle, zasvietiť do temnoty, rozvíjať, skvalitňovať svoje hodnoty, treba mať veľa pokory, tolerancie, slušnosti. Čo vytvoríš, taký si.

Calo – Možnosť voľby.

Neustáli, nekonečný konflikt so spoločnosťou, ktorý sa vyvíja, silnie, ako čas plynie, ako vnímam, ako sa mením. Už dlho je každá myšlienka silná, intenzívna, komplikovaná, narážam na mantineli svojej existencie, svojich možností a schopností. Dôležité koľko dokážem pochopiť, potom uniesť, akú mám kvalitu a silu, lebo naše myšlienky, znamenajú ozaj veľa, ako i naša cesta, všetko má vyšší, mystický význam. Silné prejavy tejto existencie, mohutné erupcie, životná búrka, ktorá ukazuje iný Svet, ako si naivne myslíme. Je to aj dobre, aby sme sa nezľakli, nestratili seba, blažená nevedomá naivita. Zbytočné sa snažiť niektoré veci, vnemy, postoje vysvetliť iným, to je nereálne, vnímame ozaj málo, to si aj chránime, myslíme si, že nie je viac. Ako ďaleko siaha naša myseľ, aká je naša kvalita, myšlienková hodnota, keď si myslíme, že od nás, nie je viac. To by bol smutný Svet, pozrime na náš myšlienkový terén, na naše psyché, bolo by smutné, keby nebol cieľ, aby to bolo iné vyvinuté, bystré, rozhľadené, múdre, uvedomelé, nie ako tomu zatiaľ je. Toto je naša úloha, naša misia, osobne tomuto Svetu prispievať, formovať ho svojím názorom, obohatiť svojím životom, žiť s poslaním, rozvíjať svoje Ja. Hľadať a nájsť.

Svet má pre nás nevyčerpateľné množstvo tajomných záhad, prekvapení, môžeme bádať, lúštiť, filozofovať, odkrývať tento hlavolam, zapĺňať svoj život, takto sa realizovať, rozvíjať. Priestor na sebarealizáciu je nesmierny, nepretržitý, každý okamih je možnosť, každá situácia, činnosť, či problém, vždy vyjadríme to svoje, prejavíme sa. Prispejeme pozitívne, či negatívne svojej bytosti, prezentujeme seba a svoje hodnoty, záleží, čo chceme, čo ovplyvniť vieme, aký je náš cieľ, či túžba, prečo naše srdce búcha. Vyjadrujeme seba, svoj život, svoju Dušu, Svet je silný, nie sme tuná zo žartu, nesieme za seba zodpovednosť, nie je všetko jedno, čo zasadíš to vyrastie, koho sa opýtaš ten odpovie. Každým postojom, každým nádychom, každým slovom, máme možnosť uberať sa svojim smerom, treba si na to zvyknúť, nechať všetko plynúť, robiť si názor, ale nesúdiť. Naštartovať proces evolúcie, vývoja, zušľachtenia, rozvinutia, otvorenia vedomia, vybrať sa na cestu poznania, večného hľadania, nachádzania, dať svojmu životu zmysel, význam. Viesť svoj osobný boj, stavať sa za to, čo považujem za správne, hľadať to správne, neskrývať sa v dave, ale vyjadrovať sa. Ladiť svoju Dušu, svoje Vedomie.

Netreba tuná zablúdiť, ako Ja, vždy som taký bol, pomotaný, pohaluzený, nespokojný, neistý, Ja sa budem hľadať vždy, inak sa nedá, treba. Chcel som to zmeniť, privolalo to krach, osobnú búrku, teraz to vidím inak, cením si to, čo som považoval za neúnosné sa ukázalo, ako celkom dobré, že to má silný pozitívny rozmer, dôvod. Čas všetko dôkladne prejaví, čo je hodnotné, čo zlé vyjadrí, konfrontuje nás s našimi skutkami, môžeme si urobiť názor s odstupom času, pochopiteľne niesť dôsledky. Mne moje problémy umožnili, pozrieť sa na tento Svet z iného uhlu pohľadu, poodkrylo sa netušené, tajomné, záhadné, zmenilo sa moje vnímanie, celé moje vedomie, moje psyché, naštartoval sa proces osobnej realizácie v každom okamihu. Je to ale ťažké, môžem urobiť a aj robím chyby, hrozí existenčný pád, krach, toto je veľká hra, musím mať na svojej strane dobré argumenty, inak končím, zničia ma. Náročné ozaj maximálne, musím mať kontrolu nad mysľou, teda ešte nad niečím viac, čo náš vnútorný terén ponúka, veľmi pestrý a silný priestor, kde je všetko. Zmenilo sa to, dlho to bolo len peklo, teraz je to kreatívny, neskutočný priestor. My ozaj za seba nesieme zodpovednosť, život je náročný.

Svet je zákerný, vládne temný zákon, temné bytosti, je plný nenávisti, závisti, zla, niekomu to isto vyhovuje, hlavne my ľudia to živíme, tak aj vyzneje tento Svet, je to náš obraz, vonia nám podraz. Dobro je pod tlakom, bojuje, málokto ho skutočne podporuje, taká bytosť je vzácna, cesta ku zlu je ľahká. Nesmieme zísť s cesty, musíme odmietnuť ponuky temna, držať sa svetla, byť odvážny, bystrý, neživiť strach, nedopustiť úplný krach, ak padneš musíš vstať. Nie je to jednoduché, práve naopak, ťažko si byť vždy vedomí rizika, čo môžeme vyvolať, komu môžeme ublížiť, ľahko sa môžeme zašpiniť, nabrať zlý smer. To keď sa naštartuje, ťažko to zastaviť, treba sa zachrániť, či ako chceš, silné miesto tuná má to zlé, ak ti to nevadí, asi to tak má byť.

Je isto rozdiel, byť bohatý, či chudobný, často tí, čo majú materiálne bohatstvo sú duševne plytký, majú temné vedomie. V skromnosti, pokore, odvahe sa skrývajú veci netušené, krásne vybrúsené, trebárs ako diamant, taká cesta je vždy ťažká, taký človek stále hľadá, neuspokojí sa nikdy, čo je možno dobrý princíp. Nespokojnosť voči sebe, ma aj dobrý prejav, človek sa potrebuje stále motivovať, chce sa zlepšiť. No každý musí pracovať stým, aký je, čo mu je vlastné, čo ním hýbe, čo ho trápi, čo chce, čo pre to urobí. Každý ma svoje problémy, traumy, rany, svoje temné a svetlé stránky, svoje záhady a pravdy, svoj Život, svoj Vesmír. Pre každého z nás, sme my sami stred Vesmíru, sme to my, naše všetko.

Mám obavy, že tento Svet je zlý, zákerný a temný. Čo ma ukľudňuje, dáva nádej, je krása tejto planéty, prírody, zvieratiek, celého Vesmíru.