Šliapeš cestu v čiernych botách, staviaš stenu,
celu zo skál. Neurčitá výška krivka, nemá to smer,
ani význam. Zavolaj si radšej krtka, ten vie lepšie,
čo je hĺbka.
Oklamal som všetky zmysli, klamem seba a nie iných.
Nemám nohy, ruky, uši, už nevidím a nie som mŕtvy.
Nehovorím to, čo cítim, iba klamem svoje zmysli.
Idem cestou ktorá bolí, sú v nej slzy, vlčie nory.
Nezávidím, tým čo letia, minú miesta, ktoré liečia.
Raz si sadnú celkom dole, pôjdu pešo nevedome.
Zabudnú, čo bolo krásne, stratia plameň večnej vášne.
Pôjdu cestou, ktorú poznáš, síce zdola, čo sa trestá.
Otáčaš sa smerom k tichu, naslúchaš len hlasom dychu.
Odvrátil si všetko tam, kde nepočuješ hnusný klam.