Mesačné archívy: máj 2014

Calo – Nejako, to nezapadá.

Zatiaľ stojím, ale dokedy, toto sa ozaj nedá vyriešiť, môžem byť aj rád, že ma zatiaľ definitívne nevyriešili. To mi dáva, ale šancu, že človek má taký potenciál, že môže byť partner, že aj na jedného, je niekto zvedavý. Že ľudský život, má svoju hodnotu, cieľ, funkciu. To čo vnímam má veľkú silu, nechávajú ma vzdorovať, ďalej sa snažiť, dúfam teda, že ľudská duša, má veľkú hodnotu a neukončuje sa, len tak. Každý tu má svoje skúšky, výzvy, ponuky, sme taký, aký sme, náhoda to nebude. Každý má, svoje miesto, všetko zlé, je aj na niečo dobré, ak sa ti moc nedarí a spoločnosť ťa nechápe, nájdi svoju cestu, každý máme svoje. Ozaj nemá zmysel komukoľvek niečo závidieť „s veľkou mocou, prichádza aj veľká zodpovednosť“, hľadaj stred. Ja som, na začiatku tejto cesty, občas som kedysi, niekomu závidel, teda ako sa to vezme, boli také okolnosti, šlo ma z toho úplne, že roztrhať, skoro som vypľul dušu, ako ma to urážalo, no už som nemal súkromie. Bol som pod paľbou, nechce sa mi príliš veriť, že som toto mohol prežiť, neviem ako to funguje, že by to, tak chceli, no neviem, isto prípad od prípadu. Schiza, je ozaj iná choroba, ťažká je strata súkromia, ich komplikovaná manipulácia, všetko sa dá vysvetliť hocijako, ťažko to rozlúštiť, ťažko to pochopiť. Len ja som si, niečím istý, že to nie je, len výtvor mojej mysle, sú to iné bytosti, trebárs ani nespia, nonstop on-line. Chuťovka, je aj to, že som aj zažil, veľa šialených vecí v spoločnosti, veľa haluzí. No, ono je to tak, ty to originál zažiješ a všetci tvrdia, že to tá choroba, lekári sú schopný sa s toho pomáli smiať, keď človek, niečo citlivejšie povie, sú totálne suverénny, náš vzdelávací systém ich skvelo pripravil, asi si niekedy myslia, že keď, už majú diplom, hneď sú, neviem čo. Myslím ale, že lekári, aj niečo vedia, že to nie je, len tak, ak nie, tak to je blamáž, ako celí svet. Schiza je v prvom rade demolačná, lebo ten jedinec je vystavený do situácie, že jeho myšlienky sú verejné, musí to, aj nejako riešiť. Život má isté mantineli, nesmieš stých mantinelov vyletieť, ak sa chceš zachrániť, dať sa do poriadku. Len my, nie sme, len iba, tak sami sebou, z niečoho sa skladáme, sme zrejme súčasťou, nejakého celku. Tak nehráme možno, len sami za seba, ale vstupuje do toho vyššia energia, ktorá vníma viacej, či všetkých ľudí, tým pádom má perfektný pozíciu, ako realizovať, tak dokonalé manipulácie, aby boli skutočné. Zažil som aj konkrétne veci, ktoré nie je, tuná reálne rozpisovať. Tie ľudské schizofrénie, nie sú, len tak, mne to isto nevytvára, len môj, samotný mozog, niekto, či niečo, sa tu realizuje. Desí ma, keď si zoberiem, koľko ľudí, ju má, vyliečiť sa vraj nedá, i keď ja som mal dlho ambíciu, že ju chcem vyliečiť, teraz, to už beriem inak, stým, že je to choroba, som neuspel, teraz je to, takto. Tým, že všetko zverejňujem, si možno zoberiem, aj istú možnú šancu, na spoluprácu, potom robím chybu, momentálne to, ale neviem. Je mi smutno z toho, koľkým slušným ľudom, sa to stalo a zničilo ich to, to možno čaká, aj mňa. Momentálne mi môže, pomôcť to, že budem na invalidnom dôchodku, budem mať trocha, niečo isté, lebo naplno pracovať, bolo neskutočne ťažké, no 13 rokov, som cez to, pracoval i tak. Dôchodok som nechcel, nechcel som stratiť, svoju prácu, často tá práca, bola všetkým, čo som mal, záležalo mi na nej, obľúbil som si, elektrotechniku. Zatiaľ nič nekončí, možno sa všetko, na dobré obráti, na druhej strane, je to výzva, priam pekelná. Ľudská túžba, je ozaj silná u mňa, je to úplne základná, túžba žiť, keď chcem žiť, niečo potrebujem, tak nejako. „Sláva alebo, šialenstvo čaká“, skorej to šialenstvo, sláva to asi nie, toľko som zatiaľ nevyčítal. Kvôli jednému, sa pravidlá ťažko zmenia, len sa mi tá choroba nechce, tolerovať ani u iných, nejde len o mňa, musím, to tak brať, lebo to z toho, čo robím vyplýva. Cítim, šancu, ale takú, že skorej musím mať obavy, dôležité je, ako je to teraz, teraz sa rozhoduje i tak, ako bude zajtra. Je to, už mojou súčasťou, som stým v rámci možností zžitý, život je ťažký, nič hodnotnejšie, nie je ľahké, všetko zlé, je aj na niečo dobré, neľutujem nič, niekto uplietol na mňa bič a teraz krič. Nádej zomiera posledná, tajne dúfam, že nádej nikdy neumiera, že toto, nie je všetko, bolo by super keby, toto bolo peklo. Potom, len to krajšie, ale tak to nie je i zlu sa dá pripísať hodnota, ak ju má, že udržuje rovnováhu a bdelosť, možno nám niečo také vládne, niečo čierno kňažné. Ak nevládne, isto silne vplýva, to bude drina. Je to risk.

 

Čo príde, príde, treba dať, životu zmysel, na toto som prišiel, na nič menej, ani viac, možno nabudúce, ak bude šanca.

Každý sám :

Každý deň, je tak hrozne dôležitý, najkrajšie je, že sme živý, už len z toho, sa treba tešiť, netreba každý deň zhrešiť, občas je dobré držať pôst. Čo dnes vyjde z našich úst, naše neobratné slová, ktoré niekto za úsmev sková, niekoho to položí, tak to asi má byť. Nikto nezjedol múdrosť sveta, každému niečo nejde, každý občas, niečo pokazí, bez chýb sa nedá žiť. Chyba nás posunie vpred, ak si ju uvedomíme a priznáme, nakoniec všetko dobre dopadne, stratený sen, je už na ceste, alebo ďalšia pohroma, ktorá všetky nádeje pochová, isto ale vstane z mŕtvych, keď to najmenej budeš čakať, potom čo budú tvoje oči plakať. Musíš byť, ale silný ako býk, okrem teba, nie je nik, každý si musí pomôcť sám, nefunguje to tak, že ja ti dám, to by si mu, iba vzal, každý sám držíme v ruke ten dar, stáva sa, že niekomu ho iný vzal. To je potom protivník, toho treba vyriešiť a hneď mu odpustiť, pomsta sa obráti proti tebe. Nikomu inému never, iba svojmu srdcu, svojím citom, veď aj ty si bol pritom, urobil to, lebo bol, silnejší, zajtra to budeš ty, po búrke, príde nové poznanie, zmení sa rozloženie síl, protivník si uvedomí svoju malosť. Ty si vyšiel s ťažkých skúšok, sled šokových terapii, ktoré skvelo zaberajú, na kvalitu sa, len nehrajú, len ťažké je dobré, potom bude nové, budeš stáť na vlastných. Potvrdí sa, že bez chýb nie je nik, prežil si časy keď všetko bola chyba, naučil si sa prijať seba, inak sa to nedá. Stoj pevne ako skala, veľká, alebo, len malá, vždy podľa svojich možností, nikto ťa nesmie uraziť, na urážke je vždy, kus pravdy, za seba sa nesmieš hanbiť, len mu tú urážku nevráť, ak nechceš byť, na jeho úrovni, prázdny, plytký, úbohý. Zažil si, už veľké krízy? Prekonal, si ich a zostal čistý? Pokiaľ hej, raz príde, tak pekný deň, dobro sa vráti z ciest, z cudzích a neznámych miest, zaklope ti na oblok, otázne, či mu otvoríš. Lebo možno, ťa ten princíp urazil, môžeš zostať, na vždy, vo vojnovom stave, keď nepríde, to pravé, keď niekto urazil, čo nemal, ty si potom kruto prehral, dostal si pod pásové údery. Tak buď, veľký bojovník, pouč sa zo svojich chýb, pôjdeš po víťazstve na konci, raz sa, všetko ukončí, nech na tvojej strane zostane pravda a česť. Viem, tá sa nedá zjesť, nejako si, ale poradíš, vydržíš niekoľko ročných období, rokov a desaťročí, máš, už jasné oči, tvoj pohľad sa vyjasnil. Ja chcem bojovať bez zbraní, i keď v myšlienkach, si občas meč, na čelo priložím, ujasním si, za čo bojujem. Pokorne a skromne, bez rečí, každého o svojej kvalite presvedčíš, raz si hore, raz dole. Potom príde, niečo nove, začneš tvoriť, svoj vesmír s tromi hodnotami Pravda – Láska – Mier. Nikdy neútoč, len sa bráň, ranu, ktorú by si zasadil, by sa vrátila k tebe, nikomu ani, len tak never, ľudia sú často zlý a klamú, nemajú, základnú hodnotu pravdu. Klamú, lebo na pravdu nemajú, každý sa to raz naučí, pravda, sa raz každému, postaví pred oči, celkom isto. Každý sám za seba, po ceste čistej, úprimnej a čestnej, stretneme sa, na jednom mieste, pri studničke „ Poznania a hlbšieho vedomia“. Nech, na naše osudy, svieti jasné slnko, nech zahreje naše telo a krv v žilách, nech Boh stojí pri nás. Podľa mňa, sme všetci, tak trocha Bohovia, každý musí spasiť sám seba. Raz, to príde, záhada, bude mať zmysel, príde krásny deň, budeš silný a čistý, úprimný a bystrý, môžeš sa pomaly chystať, na ďalšiu vojnu a ďalší pád, lebo cesta je dlhá. Spokojnosť, je i tak, neplodná a hlúpa, teraz je to, ešte aj málo. Svet je, na nízkom vývojovom stupni, ešte sme tu, všetci hlúpi, ešte nič nevieme, alebo, to len my v tomto čase, na tejto planéte, všetko je pre nás záhadné a tajomné. Poďme, pekne pomaly v pred, riešme tento hlavolam, vážme si našu Zem a všetko živé. Napíšme, každý svoj príbeh, žime svoje životy. Ide o súčasný okamih, zbytočné, sa trápiť tým, čo už, alebo ešte, nemôžeme zmeniť.

Pekný deň.

Calo – Je to, môj problém .

Idem na to, uvidím čo vznikne, text, či báseň, možno skúsim troška rýmovať. Bude to moja klasika, textová báseň, ale nie, bude to text, pár osobných viet, o tom, čo som zažil, zažívam a nejaké názory. Myslím si, že mi ľudia, sme vyložene Démonické bytosti. Vzájomne na seba vplývame, každý ma svoj vplyv, určenie, učenie, funkciu, schopnosti, svoj čas a priestor. Teda povedal by som to, vyložene tak, že sme Démoni. Za našimi mysľami, sa skrýva, veľmi veľký priestor, možno aj nekonečný, svojimi myšlienkami, predstavami a skutkami, vypĺňame tento priestor, tvoríme svoj svet. Nie sme v sebe, ale sami, ak môžem poradiť, udržujte myšlienkovú hygienu, treba potlačiť zlé veci, svojimi myšlienkami, určujeme svoju cestu, svoj osud. My nemáme tajomstvá, sme neustále videný, to vyššie, všetko vníma, si to, na čo myslíš, neustále vyjadrujeme samých seba. Aspoň u mňa je tomu tak, bolo pre mňa ťažké, prijať fakt, že niekto vidí moje myšlienky a ešte horšie, že ide proti mne. Taká je, schizofrénia. Priznám sa, troška sa bojím smrti, teda chcem isť v ústrety tej pravde, čo je potom. Čo som, prežil a vnímal, zmenilo môj postoj, zmenilo ma to celého, hlavne posledné roky. Chcem aspoň 99% istotu o našej dlhodobej, najlepšie nekonečnej existencii. I keď, asi najväčšia blaženosť, je neexistovať. Chcem sa dozvedieť, ako tento svet funguje, či je isto, niečo vyššie nad nami, chcem nájsť, nejaké odpovede. Môj problém sa vyvíja, vôbec som nevedel, ako na tom som, neviem to stále. Je to prepracované, teraz mám, taký postoj, že takáto, je tá choroba. Jediná šanca, je sa nevzdať, veľa ľudí už skolila, je veľmi silná. Človek priamo zažije niečo, čomu sa ani nedá uveriť, že môže iný človek, niekomu spraviť, úplne reálna choroba, liečime reálne, skúsenosti a vnemy. Vnímam to, ako súboj, ako šancu, vyhrať nemôžem, chcem dosiahnuť Mier, najlepšie spoluprácu. Divné ozaj totálne, fakt luxusný problém. Toto nie je len tak, nie je to, len moja vec, toto isto, môj mozog sám nevytvára, sú to iné bytosti, ktoré vedia viac. Cítim šancu, dlho vzdorujem, som aktívny, mal som hlavu hore, keď som horel, chodil som pomaly po štyroch, ale nezastal som, chcem im narobiť problémy. Nedivím sa, že sa schizofrénii hovorí, rakovina duše. Ja ju, mám dlho, tak mám natrénované, niekoľko krát, som bol na dne, teraz vidím šancu. Som to ja, som taký, nie som, vo svojej hlave sám, snažím sa, presadiť svojimi argumentmi, niečo som si vybudoval. Teraz mi nevadí, čo vnímam, lebo je to, aj zaujímavé, čelím výzve, vediem vojnu, beriem to, ako pestrejšiu realitu, ako možnosť tvoriť, dať hodnotu svojím skutkom. Prejsť si peklom nie je od veci, po čase, keď som, sa dal do poriadku, bol som rád tomu, čo som všetko prežil a ustál. Pre mňa je hodnotnejšie dlho sa pekelne trápiť, prekonávať prekážky, bojovať a drieť, tak sa dá, získať niečo hodnotné, veď, nič hodnotné nie je ľahké. Môj boj, je to najhodnotnejšie, čo mám, ďakujem im za to. Aj kvôli tomu, že mám tie problémy, som tam, kde som a trebárs píšem sem, na svoj blog a niečo vytváram. Isto lepšie, ako si nejako, plytko užívať, nezaslúžené pôžitky. Aspoň som, brutálne bojoval, život je náročný, aj ja, som skúšaný, tak, ako každý. Naša myseľ, určuje náš osud, zároveň je to nekonečný priestor v ktorom, môžeme tvoriť. Trebárs si, vo svojej mysli, môžeme vytvárať, krásne predstavy, krásne ušľachtilé bytosti, celé armády, svety, krajiny, celí vesmír, všeličo, možné, aj nemožné. Čo zasadíme to vyrastie, nekonečný priestor, kde môžeme tvoriť. Takto posíliť svoju existenciu, keď prídu ťažké časy, môžeme sa potom o to, čo sme si vytvorili oprieť, . Ja mám, nejakú myseľ, nejako fungujem, ale vôbec neviem, ako je to u ostatných, ako fungujú ostatný ľudia, moja myseľ, je veľmi, mierumilovná a tolerantná. Nemám proti nikomu nič, nikomu, nič zlé, neprajem, nikomu nezávidím. Ja v sebe, vyslovene neznesiem, keď mám, na niekoho zlé myšlienky, hrozne mi to vadí, preto sa to, vždy snažím, vo svojej mysli upraviť a neutralizovať. Ja sa takto, celkom slušne zverejňujem, myslím, teda aj viem, že som, otvorený človek, moc si nevymýšľam, mám rád pravdu. Momentálne ma polemizovanie o princípoch tejto existencie, úplné pohltilo, preto stále o tom splietam. O inom sa mi ani nechce rozprávať. Chcel by som prísť na to, ako to s nami je, čo bolo, čo bude, čo je smrť, čo je potom, či je ľudská duša, nesmrteľná. Dúfam, že to isté platí aj o všetkých, živých bytostiach na zemi a vo vesmíre. Niečo vnímam, mám šancu niečo sa dozvedieť, vnímam niečo, čo vie viac, odpoveď mi však nechce dať, ale len to, že existuje, čo vnímam, viem, že tento svet je sila, musím veriť, že je hodnotný, krásy je tu veľa, ale aj vecí opačných, teda zlých, snáď je rovnováha medzi tým, bielim a čiernym. Aj týmto polemizovaním, pri písaní, si budujem, názor, hľadám možné princípy a tézy. Iba polemizujem, beriem to, ale tak, že hľadám, tú správnu líniu, o tomto svete. Chcem nájsť dôležitú odpoveď na otázku,

„Život, Vesmír a vôbec“.