Teraz to príde:

Idem na to. Rozhodol som sa už dávnejšie, že popíšem o veciach ktoré prišli do môjho života, ktoré mali a majú na mňa obrovský vplyv a zmenili veľa veci v dobrom i zlom. Bude i toto zamotané a rozhárané ale taká je i moja povaha. Dúfam že textov bude viac a po pravde bude sa to pohybovať rôzne nie kontinuálne ako som veci vnímal podľa toho kedy ma to pri písaní napadne. Čo, Kto to je.

Hlavný dôvod prečo sa u mňa objavili tieto zmeny a komplikácie bola moja zamotaná povaha a komplikácie pri jej zvládaní a spôsob života. Vraj tieto veci vyvolávajú traumatické zážitky a bolo tomu tak i u mňa. Nebudem teraz písať čo presne v tých situáciách prebiehalo, len prečo. Bol som introvert a chodil som v tom čase na veľmi atraktívne tanečné akcie i festivaly, ktoré mali svoje parametre a zákonitosti. Akcie a festivaly majú mocné čaro a ja som si nejako odtiaľ niečo odniesol čo vnímam dodnes ale zžil som sa stým, bola a je to cesta ťažkým terénom, plná kritických období, ťažkých testov, pre mňa ako človeka plná tajomna, veľkých ťažkosti i šialene nádherných vecí, neskutočných situácii.. Chodil som tam cca rok pravidelne cez víkendy a pretancoval som možno 70-80% času ktorý som sa tam nachádzal, chytilo ma to a pri tancovaní som bol často vyslovene v tranze ani som nevnímal okolie. Bol som uzavretý do seba a prakticky som tam bol vždy sólo aj od ľudí s ktorými som tam prišiel som sa oddelil, mne to síce vyhovovalo ale začalo to mňa vytvárať tlak a zaťažovalo ma to postupne viac a viac. Ako ma ťažili tieto prvky mojej povahy, môjho správania a náročnosti prostredia cítil som že nie je dobré tam chodiť, trvalo to ale dlhšie ako bolo dobré z dôvodu že tancovanie ma neskutočne bavilo a bolo ťažké sa ho vzdať. Mal som krízu a necítil som sa moc dobre s odstupom času som to videl že to bola najviac vtedy depresia. Prestal som tam chodiť a s odstupom času cca 3 mesiace som sa vybral na jednu akciu, Silvester a tam prišiel prvý traumatizujúci zážitok, skorej stav, chcelo to vtedy čas dať sa do poriadku, ukľudniť život, ale zase po par mesiacoch som sa rozhodol ísť ešte raz vtedy som to vnímal ako osobnú rozlúčku s týmto prostredím, tak som to vnímal, že čo by sa mohlo stať. Stala sa tam jedna vec ktorú som nejako vnímal a po pravde pre mňa to bola vec ktorá pre mňa mala už mystické prvky. Vtedy to nebolo vhodné a myšlienka čo ma presne v tom momente ako som niečo uvidel napadla bola „to som potreboval“. Vtedajší vnem a situácia mala na mňa kolosálny dosah a drvilo ma to. S odstupom času som to zo žartu nazval Hirošima – Nagasaki. Nezvládol som to vtedy, ale zabudnúť som nemohol ani si odpustiť. Tento zážitok mal obrovský, strategický podiel na tom čo prišlo za krátky čas, vtedy som nevedel inak a tak som túžil sa s tou osobou spojiť „aspoň“ mysľou, bol to luxusný mocný stav šialenosti.  Netušil som, že sa to z istého uhla pohľadu podarí až moc, moc, viac ako mi bolo milé, či únosné.  Ale keď je človek šialený napadajú ho šialené veci, robí šialené veci a také sa mu i dejú.

Neviem či je to prekliatie, či dar, myslím že oboje. Z každého rožku trošku 😊 Či skorej ťažká nálož, tvrdá paľba, žiadna sranda. Ale zľahčovanie a vnútorné žartovanie mi po mojej ceste moc pomáhalo, brať to zľahka a nebrať to len tragicky.

Bol som v silnej komplikovanej situácii a chcelo to čas, Svet bol temný a náročný. A ako začalo to k čomu v smerujem a o čom chcem postupne písať, teda veci ktoré prišli ku mne a ktoré ma dostali do špecifickej životnej reality, tuná sa to nazýva schizofrénia, čo je ťažká tabletka a platí v nej drsná matematika, ako drsná tak isto i nevšedná, každopádne tajomná s odstupom času a trpkej dlhej ceste, mystická. A preto vidím inak Svet a realitu. Som aký som a v niečom je to dobré a zase v niečom zlé, podľa toho ako dokážem veci realizovať v tejto širokej a rozmanitej spoločnosti v tejto našej realite je to náročné. Nie som ideálny ani zďaleka som „len“ človek.

Raz som stál na dvore a fajčil cigaretu a počul som svoje meno „Rasťo“, bola noc a prekvapilo ma to tak som pozrel na ulicu a nikto k susedom cez plot a nikde nikto a tak to začalo. Ako som za krátky čas zistil ten hlas nešiel zvonka, ale bol v mysli. Za krátko do mňa vpálilo množstvo hlasov, ženské i mužské a zažíval som s nimi rôzne veci búšili do mňa celí deň i noc. Prvý týždeň som si vypol telefón, nešiel do prace a celí týždeň ležal v posteli a „komunikoval“ týmto zvláštnym spôsobom, chcel som ich v podstate presvedčiť nech idú preč, chcel som to vyriešiť ale tak to nefunguje. Myslel som si že končím že toto nemám šancu ustáť a žiť s tým ďalej, tá predstava bola nereálna.

Prišla drsná matematika, došiel som o súkromie vo svojej mysli a to ma drvilo ešte zrovna v tom najhoršom čase keď som bol plný výčitok, nepohody, nespokojnosti bol som v problémoch, ale práve tak to chodí. Keď ste v dlhoch príde exekútor, tak mi to nejako pripadalo, ako životná exekúcia. Nemožnosť skryť sa ani na sekundu, stále online nonstop, keď som sa necítil OK nebolo kam ísť zmeniť prostredie, tým to nebolo. Toto bolo dlho neúnosné. Ako tomu aj troška zo žartu ale i pravdivo hovorím, prvých 10 rokov bolo najhorších. Nemám čas.

Bola to záťaž, ale nehovorili mi nejako zle veci síce to bolo nepríjemne s odstupom času a s osobným odstupom po čase som to videl inak, iste veci mi po dlhých rokoch aj ozrejmili že to čo hovorili malo skrytý význam, nebolo to doslovne a znamenalo to iné. Často sa opakovali a jedna z tých opakovaných viet bola „stále sa opakujeme“. Opakovanie bolo skorej cez deň, inak ma to viedlo hocikam, pretváralo to moju myseľ a samotné chápanie mysle, že nie je nejako zamknutá v našej hlave v rámci mozgu,  ale je to rozmanitý, pestrý, veľký priestor, Vedomie a Podvedomie. Otvorilo mi to tento priestor, v tomto čase teraz to tak aktívne nevnímam, pred časom hej. Tomu priestoru som hovoril, časopriestor.

Mierne som opísal začiatok, ďalej mám v pláne písať konkrétne čo sa dialo v mojej mysli, čo mi povedali, ako som to vnímal, konkrétne vnemy a situácie.  Sú to procesy ktoré idú postupne, chápem že to má moc jedinca zničiť, vyhodiť zo sedla za 5 minút. Našťastie dnes keď vyhľadáte pomoc síce od lekárov žiadnu odpoveď nenájdete skorej  niečo od iných pacientov, niektorých, ktorí majú „podobne“ vnemy a skúsenosti. Teda pokiaľ rešpektujete aj to čo vnímate, nie len to že vám to teraz nevyhovuje a je to komplikácia a jediné čo chcete je sa toho zbaviť, čo úplne ani nejde, nie sa stým zžiť je to zároveň i spestrenie reality, nevšedný aspekt. Pred pár desiatkami rokov bolo nastúpenie liečby v podstate likvidačné, dnes je to lepšie.

Ja to mám v podstate rád a baví ma to, ale je to náročné, niečo zvládam, veľa nie.

Jedna psychologička to pri rozhovore označila keď som jej hovoril ako to vnímam že „bádate“ a hej to ma na tom oslovuje.

Čokoľvek čo nečakáte. Taký je život. Niečo mi to dalo, niečo vzalo.

Náhle vzplanutie :

Deje sa čo nečakáme aby sme sa nenudili k činnosti sa prinútili, budovali niečo nové, zažívali všetko možné a hľadali nemožné, to by každý chcel, stretnúť zázrak. Len ten keď sa stane nie si na jeho strane, bojuješ za systém, ktorý nenávidíš, kvôli ktorému chceš von, ale prišiel on, ten zázrak, už nikdy nebude ako bolo zmenilo sa každé slovo, význam zostal ukrytý, odpoveď musíš nájsť, musíš si ju vybudovať, makať, drieť a špekulovať zo dňa nadeň napredovať, potom je to fajn, alebo si len klaun, to je možno lepšie, lebo ak otvoríš nepoznané, zakázané, veľké problémy si narobíš, nebude už žiadna skrýš, zostane len ilúzia z nej, aby si mal pekný deň v kľude v blude až po uši. Raz sa to naučíš i ty oklamaný, zbitý, zlý, odsúdený, nechcený, pobláznený, zmätený, zvrátený, porazený, životu vystavený, špecialista na hlavolamy, polámaný hlavolamom, privítať to nové ráno do dňa plného tvorby, vyrovnať sa so všetkým, čo prinesie, raz ťa niečo povznesie, raz zraní, raz poteší, raz sklame, teraz sa láme chlieb, nech tvoj osud nie je chliev, kde sú zamknuté dvere a ty nie si ten čo má kľuč. Musíš vyraziť dvere, prebojovať sa na slobodu a vybudovať  svoje vlastné, cesta je utrpením pretkaná aj my sme len zvieratá v neskutočnej pozícii, ale o tom malo viem, preto cítim túžbu písať, možno sa raz trafím v istom aspekte, poviem si že aspoň niečo i keď hovorili mi to dávno, len som to nepochopil, všetko má svoj sled, nič nie je predsa hneď, asi to tak treba brať, vnímať, cítiť, prežívať na zmysel si počkať, každý dostane dôkaz, ktorý všetko spochybní, prvé dvere na skulinku otvorí. Zacítime pach, zistíme čo je to strach, nadýchneme sa zodpovednosti ktorú nesieme a potom sa odreagujeme ako je nám vlastne a to je na nás aj krásne, človek veľa vydrží, do seba to nepustí, dúfam že sme nastavení kladne, že ten čas máme. Že sa netreba vzdať, hej aj my ich môžeme zmiasť, narobiť im problémy, nie každý je viac ako my, nie všetko je ale menej ako sa javí, neboj sa a neodsudzuj, ono sa to mení to tuná už vie asi každí dospelí, to je možno i jediné čo som sa ozaj naučil. Viac som nepochopil.

Prehrávam veľa krát za deň, daň za okamihy ktoré zvládnem viac ako je štandard, že občas príde na moje silné stránky, to čo mám a čo nemá každý, to čo nás naučili naše osobne problémy. Tie nás naučia to čo iní nemá, učili sme sa to zdolať a ani to nevieme, to je to čo zvládneme, hej to čo nás porazilo 1000 krát, navodilo pár krát skrat, života a mysle, existencie a môjho ja, to je to na čo môžeš byť teraz hrdý, si prvý tam kde si bol dlho posledný za slabosťou je sila, lebo vydržíš viac ako ten ktorý to nepoznal myslel si že vyhrával, pritom to len klamal, to že si to nikto nevšimne ani ty je iná vec. Každý pečie vo svojej peci, treba sa naučiť s tým pracovať, zvládnuť zlé, vydržať, zužitkovať pozitívne, to v čom vidíme zmysel, čo sa nám páči, čo máme radi, negatívne musia predčiť klady. Niektoré veci proste len musíme prežiť, nezlomiť sa, ďalej ísť, poučiť sa z chýb, zraziť tomu hrany. Keď budeš smädný aby si sa mal kde napiť, zahnať hlad po niečom, tým svojím, tým čo si si vypestoval, či sa to dá, veď to.  Či to ovlaží tvoje chuťové poháriky, či to bude kyslé ako citrón, alebo limetka.

Každý rieši práve to aktual ako to je v poradí, každý je na svoje odborník, znalec – amatér, blbec.

Ono sa to i tak mení sme na ceste v tomto teste, sme ľudia, tí tu blúdia, každí je naj, či naj, všetkých nás čaká Raj, či niečo čo nepostrehneme, len budeme riešiť možno to vyššie spomínané, možno, snáď viac. S väčším pochopením a väčším rozhľadom, že nebude všetko len tajomné, vyložene tajné, ale že niečo z toho časom poznáme a budeme sa môcť ukľudniť a rozšíri to naše obzory, obohatí aktuálnu existenciu, ujasní priority a odhalí zmysel našej cesty, budeme spolupracovať spoločne aby to bolo produktívne, že je to potom jednoducho treba. Že sa nám časom budú odkrývať tajomstvá a to sa aj deje, možno príde, zle je, možno to je famózne, asi oboje používaj svoje nástroje a hľadaj, ver, buduj, rozvíjaj, miluj, nájdeš to čo hľadáš, ak to nikdy nevzdáš, inak byť nemôže, vraj sme v nekonečnom priestore a to ešte nič nevieme. Možno nekonečno, nekonečných priestorov.

Nepíšem aby som zmenil Svet, ale preto že ma to takto baví, že to ide samo, každý ma svoj štýl i Ja.

Myslím že dnes stačí, písal som po ozaj dlhom čase a neviem či niekto prečíta, ak hej tak dík, má to potom väčší zmysel, keď si niekto našiel čas a chcel.

Vraj život bez bolesti nemá zmysel, aj mne to tak vychádza. Len niektorá bolesť je moc, ale možno sa časom dozvieme že nič nie je trvalé, ani konečné, len zmena. To chcem vedieť. Možno veľká bolesť je proste veľká vec, tak to tak musí byť. Sme plne nevedomí, čo sa deje za oponou, čo sa vôbec deje, kde sme.

Čo, prečo, ako, kedy, kde, kto?

Calo – Skrytá cesta.

Dlho som nič nepísal, zastavil som sa na príspevku 100, čo bol pre mňa míľnik, nemal som viac síl, nevedel som ako ďalej, chcel som zmenu, novú myšlienku, doprial som si v písaní oddych.

Všeličo som však vnímal, cítil, zažil, rozvíjal, mám v sebe nekonečný príval informácií a vnemov, prišiel u mňa veľký prielom. Otvoril sa vo mne spirituálny rozmer, obohatenie reality, podvedome som to vždy chcel, ale cítil som sa stratený. Štart bol neskutočný problém, prišla exekúcia, životná revolúcia, tajomná sila, ktorá ma drvila do vedomia búšila, ukázala iný Svet, nekonečná spleť možných realít a možností tohto Sveta, ktoré vo mne víria som zvyknutý na záťaž, ktorú život prináša. Akceptujem chyby, slabosti, prehry, potrebujem zachovať princípy svojho Ja, nestratiť seba. Málokto žije tak, že má vo všetkom jasno a postupuje plne vedomí, že by mal prehľad pri každom svojom skutku, myšlienke, nikto nie je dokonalý, taký tento Svet nie je, nikto tu nič nevie. Sme materiálne založení, bez hlbšej spirituálnej viery, rozmeru,  nikomu sa nedá veriť. Sme zablúdení, slepí, vedú nás takou nevedomou falošnou cestou. Tlmia náš potenciál, zotročujú nás, nám sa to páči, uspokojuje nás to, ale na tej najnižšej úrovni, chránime si to sami, máme radi umelí nereálny, falošný obraz, vždy a všade, vyložene to vyžadujeme, nekonečná pretvárka a klamstvo. Vyjadrujeme sa falošne, pretvarujeme sa, nevedie nás skutočná realita, reálny obraz, celé je to podraz. Stáť proti tomu je nevšedné a vznešené, dúfam že je to aj správne. No ciest je veľa všetko má svoje výhody a nevýhody, svetlú a temnú stranu. Preto sa niekedy Svet javí, ako neskutočný hnus a des, niekedy ako neskutočná nádhera, záleží na postoji. Myslím, že nie je zlé, ak sa nám niekedy Svet javí, ako úplne zlý a stratený, vďaka tomu sa nám neskorej môže ukázať v netušenej kráse. Ukazuje sa nám z mnohých strán je to odmena či trest?

Za tým najťažším sa skrýva ta pravá krása, keď nás život drví a dostáva do kolien, vtedy nás zhodnocuje, dôležité je sa nedať, hľadať realizáciu svojho Ja, ctiť svoje princípy, udržať si hodnotu, poučiť sa. V temných cestách sa skrýva netušená krása, tak sa dá získať hodnota, učí nás katastrofa, pohroma.  Zažiariť v temnote je vzácne, dokážu to čisté, úprimné bytosti, ktoré práve poznajú nekonečnú, neutíchajúcu bolesť, ale idú si svoje, nestratia seba. Majú svoju hĺbku, pre nich má Život trpkú príchuť, možno im práve to zachutí. Nie každý zvládne, niekto sa topí v bahne, falše, pretvárky v klamstve ktorého sa stal otrokom. I to je cesta možno získa silných spojencov, stane sa mocný, ak je šikovný. Tento Svet je taký, že tu majú svoje miesto rôznorodé veci. Väčšie dobro je ťažké, to sa musí potvrdzovať z myšlienky na myšlienku, zo slova na slovo, pri každom skutku. Pri temnom je dôležité mať tú silu to ustáť, byť tak tvrdý i odvážny, nepriateľov má každý, či je taký, či onaký. Tým temným je bližšie väčšia priama rôzna rozkoš, dostatok a uznanie spoločnosti. Svetlí sa skorej musia tešiť z pokory a skromnosti, sú často spoločensky spochybnený. Spoločnosť je taká, že byť zatratený je skoro nevyhnutné, ak chceme byť hodnotnejší, kvalitnejší. Dôležité je to ustáť a zachovať to čo je pre nás dôležité, zachovať princípy svojho Ja, odolať tým spoločenským tlakom, čo chce čas.  Masové prejavy, hodnotenia, očakávania bývajú veľmi pochybné, my ľudia sme takí. Nesedí mi, že prebieha priama reinkarnácia za účelom, aby sme sa zdokonaľovali, ako bytosti, vyvíjali sa. Lebo sa to nedeje. Nie sme evidentne nejako zdokonalené bytosti ohľadom na minulosť, akí ľudia žili, čo je smutné, vyzerá to, že sme práve vedení k strate hodnoty, vedení k osprosteniu. Nemyslím si jednoducho, že sa ako bytosti zlepšujeme, ale ozaj práve naopak. Konzumní, zmanipulovaní hlupáci.

Žiť je zvláštne, táto realita je šokujúca, my ju berieme zjednodušene, zdá sa nám to byť bežné, normálne, sme stotožnení s bytím, berieme to na ľahkú váhu. Pri hlbšom zhodnotení z rôznych smerov je život ozaj neskutočná vec, všetko čo tuná vnímame, javiace sa tak bežne je neskutočná vec a šok. Ako funguje táto planéta, život sám je neskutočný. Sme z mäsa a kosti, ako funguje naše telo a všetko živé, tento Vesmír. Nie je to žiadna ľahká vec, ani žiadna náhoda. Úmerne tomu, čo vnímame, kde žijeme, rastie aj skutočný tajomný rozmer Existencie, spirituality, duchovna, čo sa nám navonok skrýva, javí sa jednoducho.

Tajomné princípy, spirituálne rozmery sa ľudom odhaľujú veľmi vzácne a skromne a majú tvrdé dopady. Realita kde žijeme je nám skrytá no a myslím si, že momentálne je skutočnosť pre nás neúnosná, nepredstaviteľná a nezvládnuteľná. Sme v tejto pozícii isto nie náhodou a musíme to rešpektovať, inak je to šialenosť, žijeme v sladkej nevedomosti, skutočnosť je neúnosná, zodpovednosť ktorej podliehame je tak silná, že ju musíme niesť takto nevedome, neinformovane v špeciálnom režime v ktorom sa teraz nachádzame..

Realita je neuveriteľná, všetko čo vnímame, všetko čo nás obklopuje, nie je len tak. Skrývajú sa nám šialené energie, šialené princípy, nič nie je len tak je to šialenosť. Úplne všetko čo vnímame, ľudskú spoločnosť, zvieracie spoločenstvo, budovy, celú prírodu za všetkým je silná, šialená energia, mocné vedomie, tak isto i my sme mocné vedomie.

Čo som zažil a zažívam ma presvedčilo o silnom tajomnom rozmere života a sile tejto reality. Nevedie ma to však k nejakému veľkému kľudu, že by som na základe poznania, že toto nie je všetko, že smrť nemusí byť koniec cítil istotu a bezstarostnosť, ale práve naopak cítim zodpovednosť, nie je mi jedno čo bude, zodpovednosť rastie.

Nemá cenu niekomu závidieť, všetci tu máme svoju cenu a svoj zmysel, svoje poslanie, treba sa prijať, vážiť si seba a celí tento Svet ktorý vnímame a ktorý nás obklopuje. Niekedy sa za slabosťou skrýva netušená sila a naopak za javiacou sa sebaistotou a úspechom sa skrýva utrpenie, prázdnota.

Život a to čo vnímame je sila, realita je brutálna. Všetko čo nás obklopuje je mocná energia a vedomie. Silné kafé.

 

Calo – Poslanie.

Treba písať, naštartovať zmysli, či nezmysli, kto si čo vymyslí, kto čo spraví, nie som správny, pripúšťam omyli, tie ma zmenili, presne mierili, vytušili čo mnou hýbe, aký žijem príbeh. Oslovili moje túžby, vyslali na cestu smrti, tým že všetko ohrozili na maximálnu úroveň, test vôle, nervov, odolnosti, presvedčenia. Psychologický hlavolam, existenčná zmena, som tomu rád, bolo mi to treba, len sa nesmiem vzdať, chcem niečo dať, cítil som to vždy tak, otvorili ma. To bol môj potenciál, moja bytosť, tej som dal prednosť, veď túto telesnú schránku a oddelené zmysli a myseľ nemám len tak, chcem to hrať priamo, no už sa niečo stalo. Svoju existenciu tak troška vnímam ako experiment, pohybujem sa v priestore o ktorom sa nám všetko tají, nie nežijeme v raji, Svet je temný a zlý, všetci máme na to vplyv. Sami udržujeme tento systém v mantineloch, veľmi úzkych, vyžaduje sa obdobná šablóna, spoločensky akceptovaného vnímania. Sme plný predsudkov a nezmyselných návykov, nič viac nepoznáme, duševno je prázdne, klameme svojej vlastnej hlave. Prinášame skazu a deformáciu, sme v bludisku ponúkaných informácii v systéme kde je všetko klamstvo. Za klamstvo sa skrývame, vyhýbame sa pravde, všetko je klam, oklamaná existencia, chýba základná definícia, kto sme, čo je to správne. V tom je existencia úžasná, ponúka maximálny priestor na filozofovanie,  bádanie, realizovanie, veľká tajomná hra. Všetko je mystické, samé silné vnemy, zážitky, život je silná káva, psychologická dráma, či niekedy komédia. Rozbúrené psyché, preťažená myseľ, chce sa prebudiť, tvoju bytosť osloviť, nasmerovať k odpovediam na otázky ktoré vznesieme, ktoré žijeme, ktoré nami hýbu, máme to čo vieme, ostatné nie je, je nepoznané. Existujeme v tajomne, žijeme mystické životy, plné prapodivných skúseností, ktoré nám existencia prináša, učíme sa ozaj celí život, čokoľvek čo nečakáte. Všetko má svoj dôvod aj keď táto Zem je podvod, ničomu sa nedá veriť, isto nie ľuďom, podliehajú bludom, každý myslí len na seba, egocentrizmus.

No ja len to, že tento Svet je silno mystický, duchovne bohatý, pestrý, to chcem povedať na mieste je aj formulácia upozorniť, lebo sa cítime ako páni tvorstva. Tak sme sebavedomý, čo nie je vždy správne, všetko nás aj klame, sme nevedomí, duchovne slepí, plytkí, sme v takej situácii, pozícii. Mňa vyjadrenie tohto Sveta, života veľmi zaujíma, tak to bolo vždy, ale prišlo k zmene a všetko sa zintenzívnilo, vnímam toho viac, nie je to len tak. Je to hra na hrane môjho vnímania, svoj život nazývam experimentálna existencia, lebo idem oproti tomu, čo tvrdí falošná medicína, konzumná spoločnosť, verejná mienka, poznanie Sveta.

Život je poslanie, osobné povstanie, súboj zmyslov, myslí, netreba byť plytký, prázdny, verím, že Svet je krásny, pestrý, isto bohatý. Sú bytosti duchovné, mystické, čo nás prevyšujú, oni nás stvorili, vystavili týmto skúškam. Život je tajomný, duchovný, mystický, ponúka pestrý priestor pre realizáciu, tvorbu, osobnú vieru, uspokojenie ducha, nie len zmyslov. Je veľa umelcov, odborníkov, vedcov, plný vznešených tradícii, kultúr, bohatej histórie.

Tento text je stý, už som niečo vyjadril, samého seba niečo naučil, spestril si realitu, svoju bytosť, svoje duchovno, svoje psyché.

Pekný deň.