calothrick-foto-rcv

Poznanie :

Snažím sa dýchať, lapám po dychu s túžbou sa nadýchnuť, zas a znova stále dookola. Život je pestrý, vanú silné vetri, okolnosti sa zamotávajú a mlžia, zostáva len túžba, či nadnesene ciel. Čo som to chcel? Dokopy nič, svet je gýč, veľa sa hovorí, málo koná, populárna je kóma vedomia a mysle. Pestrosť je blud, si moc hlučný inak na to nemáš, každého je nejaká sféra, každý sa chce predať, spočítať zisk, či sa oplatilo, niekedy hej, niekedy nie, ono sa to ukáže kto čo dokáže, v malom môže byť veľká krása, hlavne keď dá sa. Za slabosťou je často sila za okázalou silou, často žiaľ, prečo som to všetko dal a nič nenechal sebe, lebo ti jebe, tak to vidí každý. Byť aj kvalitný blázon je umenie, nie každý to dokáže, všetci sme rovnaký, roztrhá ťa to na kusy, ak sa ešte pokúsiš, nedávno sa stalo, svedomie sa pralo, konfrontovalo. Máme talent ísť aj ďalej, len sa treba na to naladiť, málokto by to chcel je to ako chliev, aspoň pre iných, dôležité nepadnúť tam osobne, nechať dušu na žive, neodstrihnúť ju od zdroja, zmeny, transformácie, postupu, chcenia a túžby, všetci sme tu múdri, ale asi menej ako iní, ale to nevadí, nikto učený z neba nepadol sme na ceste v tomto teste schopností, vlastností, poznatkov, skutkov, myšlienok, tie sú mega dôležité, každá jedna. Ono sa to zrejme všetko nejako realizuje, čo máme v sebe a bude to ťažké. Ochutnať isté aj uznávané „pravdy“ je ťažké, čo teraz, ako mám fungovať a má to zmysel, vraj hej. Ťažké skúšky majú v sebe čaro, že učia, skúšajú akí sme, posilňujú ďalej, to každý pozná, inak to nejde, každý je v niečom boháč v inom chudobný, má silné a slabé stránky, tak to chodí,  každý má svoje problémy, závisť je zlá, ak pretrvá, ak nie je len krátkodobá v najťažších chvíľach. Pocítil som ju na čas, bol to hnus, ale neskorej mi umožnilo s veľa z toho sa v sebe vyrovnať, pobiť sa stým a potom fajn.

Konzum má na nás svoj dopad, ale zase technika ide vpred je v tom zrejme aj nutná budúcnosť, potreba, správna vec i keď sa za ňu platí daň. Chrámy tu máme zo starých čias, nové je len niečo, skorej individuálne, osobné, čo by sa nám mohlo páčiť, len vrchnosť nad nami bdie, tak ľahké to nebude, prebudiť sa zo sna ktorý žijeme, živíme. Koho sen sa tu rieši neviem, som len jeden, zaslepený, zavretý, vnímam len predmety okolo seba. Čo je na tom ale zvláštne už tomu dlho nie je len tak, prišiel tlak, šiel som po dne, začal som pociťovať, že v tom bola pokora a odvtedy, ako som si ju uvedomil som ju akosi stratil.

Nič tu nie je tak jasné, ale rado sa to tak tvári, aby nezmizol úsmev z našich tvári. Nie nemyslím si že všetci ideme do neba len za to, že sa bojíme smrti. Že zem, či oheň všetko zlé strávi. Ale možno to u nás nikdy nekončí, ideme ďalej po svojej ceste, nech sa deje čo sa deje, kopírujeme trasu svojho osudu. Čo sa mne osobne nie úplne páči, javí sa mi že to potom stráca zmysel, len mám obavy, že je tu niekto kto proste všetko vie a už to tak potom je.

Osobne to u mňa vyhnali hodne vysoko, podľa zážitkov, informácii, rôznych identifikácii a podobne. Na to kde sa nachádzam to vyššie asi nešlo, nie každý je ale kamarát, ktorý ťa má rád, niekto má na mňa aj chuť. Keď mi hrozne dlhé roky spomínali, že istá osoba s istým tajomným menom je moja frajerka a potom, po rokoch,  že je zo Šaštína, čo ma nie hneď nenapadlo o koho sa jedná. Tak mám asi problém, vraj mám tam aj kamarátov, ale frajerka je asi len hrozná hrozba, katastrofa. Nedávno ma rozveselilo, keď som počul po dlhej dobe, „máš frajerku“, no po tej prvej zo Šaštína. Možno ale opäť.

Mňa to baví, len ťažko sa žije, ale žiť na tomto Svete nie je ľahké, nie som ideálny, veľa mi nejde, či nemám rád, predieram sa nutnosťami, potrebami, závislosťami, blbosťami v tomto komplikovanom Svete. Inak neviem, snažiť sa troška snažím, ale veľa zanedbávam, správam sa zle, som lenivý. Ale každý je nejaký, napríklad píšem, troška tvorím, čo veľmi cením je fajn keď niečo vznikne. Otvorený som dosť, až moc, zvykol som si, niekedy to nie je ľahké, cením celkom pravdu, tak aspoň to je plus, mám svoj vkus a cit. Sledujem istú niť, existencie svojho Ja, vecí ktoré mám rád, páčia sa mi, čo cením, často to je ťažké, vie to byť aj krásne. Krása na istých miestach je iná. Na tých kde je temno, rozfúka to vietor bytia, existencie.

Poď sa hrať ak máš život rád, Ja ti ho spestrím, budeš sa moc diviť, niekedy báť, tak zistím, čo máš rád, čo ťa baví, či si ozaj hravý, javil si sa tak. OK. Nič netreba preháňať, ale inak to nejde, ide to tu priamo naživo. Tak nefňukaj a rieš čo treba, urob v sebe prievan a niečo dokáž, keď chceš. To vieš že hej ale čakajú ma ťažké časy, končím asi v práci, bude ťažké sa uživiť, nemám teraz papiere na svoju prácu a mrzí to moc, musím sa cez to preniesť, nájsť cestu.

Stále platí bude ako nebolo, nevieme čo príde, ako zahne náš príbeh, čo sa nám stane. Išlo mi to ako v lete na sánkach a odvtedy sa motám. Nevadí myslím a ako to teraz vidím je to pre mňa lepšie, som taký typ. Pre veľa je to len vtip, pre mňa nie, tajomný je Svet. Strážime si základné pravdy, ostatné nevieme ani dokázať, lebo ukazujú len čo chcú, hrajú túto hru. Nám to sedí. Inak nevieme a dlho ešte vedieť nebudeme o tom my nerozhodujeme.

Tajomný je Svet, tajomný je každý, bude to tak navždy. Hej, ale zmeny budú, dostaneme sa do prúdu pravdy, reality, ale to asi na inom mieste, inokedy. Inam nás to zavedie, hlavu komplet pretočí. Ďakujem, že som nakukol. Musím veriť že vpred bude OK.

Musím sa zlepšiť, alebo aspoň nezastať. Veľa ma ťaží. Tak to musí byť. Hľadám. Verím tak, že neverím. V tom všetkom, čo sa nám núka je finta.

Slová bolia.

Ešte žijem, nie je to vždy úplne isté, okolnosti sú hmlisté, pokúšam sa o základnú snahu, pravdu, skutok. Človek ani nechce a útočí proti mocným veciam, tie sú  všade na okolo, vyzerá to dokonalo, atraktívne, podlo, požehnanie by možno bodlo, asi sa stalo, to nie je málo, osobný pocit to cenní, skutok sa snáď viac trafí ako letí mimo, príťažlivo silno. Ťahá to tu rôznymi smermi, každý vraví ver mi, poď mojim smerom, hlavne smelo, nebojácne, isto to nekrachne, Ja som správna cesta. Ale možno do pekla, vraj je tam dobre. Svet má intenzívnu, chuť, vôňu, pocit, zvuk, obraz,  cestou sa budeš potiť na tele, mysli, duchu lebo si tu, tak to je, ver si čomu chceš, len nie čo tu je a silno sa núka. Myslím že je to podraz, ale záleží  zrejme na uhle pohľadu, pozície, nie je to tak priamočiare a jasné, len sa odovzdať, môžu nás nachytať a viesť zlým smerom, nie, nie je to jedno, dôležitá je tu každá myšlienka, niekto tu vie všetko. Tak niekedy rozmýšľam aký to má potom význam, keď nerobím rozhodnutia sám, zatiaľ neviem. Niekedy sa mi to tak ukazovalo, či bol som presne tam stále kde som evidentne byť mal, ťažko veriť v klam, ide to tak ako má. Ono sa to tvrdí aj sa tak javí, ale ochutnať to priamo, intenzívne, nie je hračka, ani fraška, ale náročný otáznik, ako teraz vpred. Je veľa vznešených kníh, či názorov, nie je problém ich prijať za svoje, ale ozaj priamo isté veci pocítiť vo svojom živote je žaludné, ťažké, náročné, ťažko sa stým vyrovnať.

Ako vznikajú choroby a kto ich riadi, zrejme ako kedy, niekedy doma na Zemi, inokedy v neznáme, sú to veci prehnané a zákerné, neviem kto presne čo vie. Aká spolupráca tu frčí, kto sa k sebe hlási, tajomné sú i hlasy v mysli, voľakedy neboli, už dlho sú, prešiel som s nimi púť i púšť. Ja som hrozne rád sám, keď mám kľud od spoločnosti, ale tak zase rád mám i ľudí, keď ich energia prúdi, každý nesie to svoje, čarovné, tajné, pohybuje sa vo vlastnom bahne a bažine, kto je tomu na vine, že by každý sám, alebo už samotný celok, musí to tak byť, musí sa tak žiť, nejde to inak, neviem. Javí sa bežné nevedieť, vieme toho málo, nevieme ani čo sa deje v mysli zvierat, strašidelné v tomto technicky rozvinutejšom Svete a toľko nevedieť, toľko je nám stále ukryté, to na čo ešte nikto neprišiel, nevynašiel to. Nevieme čo znamená smrť, čo je potom, nevieme základný zmysel bytia. Neustále nachádzame napríklad nové živočíšne druhy. Nevidíme do vnútra Zeme, nemáme tam prístup, vo Vesmíre sme radi keď doňho nakukneme, nevieme kde žijeme. Osobne pochybujem, že vrcholom sme my ľudia. Prirovnávam to tak, že asi ťažko jednou z nosných prejavov tohto Vesmíru je nákup v supermarkete. Zároveň ma k tomu vedie aj to aké máme sny, fantáziu, že to nie je len tak.

Dôjde mi šialené ako sa my ľudia vieme posudzovať na základe šikovnosti v komunikácii, ako by to bolo všetko a jediné, pritom je to len jeden aspekt z mnohých. Ozaj mi to dôjde až šialené, hlúpe, mylné, každý píše silný príbeh, nie je všetko, to čo povie, ako sa mu darí v spoločnosti, že ak nie, tak je hlupák, no neviem. Možno je len hlúpy v tomto smere a to je tu alfa omega, neviem o čo presne ide, ale je to divne, pochybné. Ľudia asi vedia že total naj je si super pokecať, niekedy, akoby iné ani nebolo, akoby to bolo všetko, padne rozhodnutie, trest, človek to potom musí niesť. Je to správne, nedalo sa sním pokecať tak, ako to máme všetci radi, nemyslím si že o tom je tento Svet. Áno dorozumievame sa prednostne slovami,  dobre, len že nie je to všetko, človek ma mnoho rozmerov, spoločnosť tiež, niekto musí tie slová niesť, bolia, drvia, ťažia ho. Vie to malé decko, ktoré nevie ešte hovoriť, našťastie že aspoň tie nevyradíme v čase než začnú hovoriť, sme chápavý. Zvuk je železná košeľa. Ozaj, pomaly plne sa orientovať podľa tohto, komu ako ide komunikácia je divné a nelogické. Svet je pestrý aj všetky bytosti čo tu žijú. Život už len jedinca sa skladá z ohromného množstva vlastností a kvalít, nemalo by sa pozerať len na ten jeden. Ono to ale často má aj svoje dôvody, ako to takto využívať a nadraďovať sa.

Mňa to už netrápi ako kedysi, našiel som inšpiráciu v iných témach, tie to prerážajú, našiel som isté poslanie a zistil som, až som bol hrôzostrašne  zaujatý už len okolím kde bývam, čo tu na okolo je. Bijú mi do „očí“ náboženské monumenty, kostoly, pamätníky a podobne,  čo sú už len tu. Riadne to so mnou pohlo. A to čo vnímam je stým spojené, teraz neviem odkiaľ kam, čo stým, ako to riešiť, no asi nie je dobré zhrešiť, ale každopádne sa to vie stať, nie je isté či sa stým dá hrať, alebo to potom letí dole. Zároveň to dodalo absolútnu intenzívnosť mojej životnej ceste, možno zmysel. Chodím na nejaké miesta, na jednom je vraj mŕtva na druhom živá, vraj ma vidí keď tam som, teda informáciu mám na jednom mieste, celkom presne a je to kúsok, čaká ťa plno skúšok, úloh, úskalí, som na nich moc pomalí. Inak dokonca som nedávno ocenil to že mi to často zapaľuje neskoro či vôbec, prekvapilo ma že sa to dá pocítiť takto, že nevadí. Úskalia tohto Sveta sú také že to u jedinca často chce aj svoj čas. Keď chápete pomaly a dlhšie dá sa toho z istého pohľadu viac zachytiť. „Nikto učený z neba nespadol“. A zrejme „každá minca má dve strany“. Takže nedávno sa mi ponúklo v pozitívnom moje pomalé zapaľovanie. No keď sa pozriem späť no pekne, Bohvie čo mi nezapálilo, že by ešte mohlo zapáliť neskorej, na čo myslím to tak asi nie je a je to už snáď jedno. Tam sa riešilo to vyššie spomínané.

Realita je veľmi silná a podchytená, takže stať sa tu môže čokoľvek. Napríklad sa môže schizofrenik diviť ako to mohol na verejnosti zažiť, realita je mocná, zažiješ čo máš. Neviem ako to chodí, neviem kde som, či dole, v strede, príliš vysoko asi nie. Realita je ozaj pretkaná do najmenšieho detailu, keď ťa chcú ovplyvniť, tak sa to stane, zablúdiš, divíš sa, ako je to možné. Na niečo po rokoch ale dôjdeš, neviem, či každý presne tu, rozluskne ten zhluk, zážitkov a vnemov, prejde osobný prielom. Na nejaké víťazstvá sa moc čakať nedá, aspoň ja to tak nevidím. Je ale kopa „Ľudí“ tvrdia že presne vedia ako na to, Ja nie. Pri rôznych chorobách, či poruchách už viem že hrá mocnú úlohu, sila, prepracovanosť tejto reality. Dostaneme sa nie náhodou do takej pozície a už sa to valí, už to ide. Dlho sa len čudujeme ako je to možné. Teraz po rokoch to vidím takto, ale je to ešte málo. Ale „každý“ tu vie že život lieta hore dole, raz si na tom tak, raz tak a netušíme čo príde. Niekto verí len do úrovne na akej je veda, že verí len v tento smer, možno to nie je zlé, ale myslím že netreba si zrovna robiť žarty s niekoho kto má inú Vieru ako len vedu. Sa mi javí že dosť ľudí verí len Vede a zastáva názor, že mu nevadí že smrť je koniec, neviem, či sa stým tak úprimne stotožňuje a je stým úprimne zmierení, moc tomu neverím.

Nedávno bolo obdobie, že bolo neskutočné ako sa ostatní ľudia javili, čo rozprávali, všetko bolo silné, priame. Zároveň sa mi ale dostalo, že je divné čo robím ja. Všetko fungovalo inak, ak som chcel niečo robiť zo žartu som to nazval, že sa musím skorej modliť ako niečo riešiť, všetko bolo nezvyčajné., Teraz som na križovatke, musím sa snažiť, životom plachtiť, veriť, že chytím priaznivý vietor, búrka ma nezničí. Len sa ocitnem v neznáme, v hre je aj niečo prekrásne. Ale „počítaj so zlým, dúfaj v lepšie“ asi platí, tak to cítim. Prišli ale pre mňa, pre osobný život vzácne zážitky a informácie, zmenilo to všetko, zrejme pomôže sa lepšie orientovať. Ale neviem ako budem zvládať žiť, ale posledné 2 roky sú sila a posledné mesiace total. Teraz je kľud, oko hurikánu. Možno.

Musím veriť, aj verím, ale nefandím total nikomu ako sa nám núka, podľa mňa je v tom nejaká zrada, troška hľadám, nevychádza mi to, aj s pozície laika, mi to nesedí, nezapadá. Keď analyzujem prostredie tu na okolí, to ma k tomu vedie, inde to nebude úplne iné, tá zásterka tam proste zrejme je. Nie je zrejme to najlepšie  úplne sa odovzdať, keď presnejšie nevieš kto to je a o čo mu ide. Napríklad na základe kníh ktoré sú napísané ako majú byť. Nech sa každý verí v čo chce je to možno jeho vec. Len keď vie so mnou niečo hýbať, priamo telom, neviem ako to je, kto som, či som priamo sám sebou. Len keď nie som sebou sám za čo ma chce, kto trestať. Ale práve ma napadlo, že možno som súčasť vyššej multibytosti, ale mám pozíciu, že i na trestanie v rámci tejto bytosti priestor je. Že som tablička ktorá zažíva čo má.  Že je to tu tak delené. Neviem ale zároveň sa javí akoby existovala slobodná vôľa jedinca z časti ma to zase aj desí, že do kelu, čo tu napácham. Len opačne sa ťažko prijíma aký to má zmysel, akoby som to, akože musel, len vydržať. Neviem ako presne to je a idem ďalej.

Čítam žiaľ málo, skoro všetko v tomto smere je zrejme napísané, ale hľadám vo vlastnej sfére v rámci svojho života, seba.

Všetko je tuná previazané, mocné je to zároveň situácia ktorá má obrovský význam ohľadom fungovania aj našej spoločnosti. Zaujímavé že ozaj o zvieratách, ako myslia vieme tak málo, už len to je mocná vec. Tu som aj u toho rozprávania naspäť. Za to že sa dorozumievajú inak si neviem čo myslíme, čo dokážu je sila aj mocná nádhera, majú vznešenosť, sú čestné. Nám ľuďom je práve to dosť neznáme, myslíme len na seba a svoj prospech.

Niekedy vidím Svet v temných farbách a cítim beznádej, ale keď si predstavím, kde žijeme v akom spoločenstve na akej planéte,  Vesmíre, zacítim nádej.

Nedávno, keď som si prečítal niečo z tohto svojho blogu som mal pocit, že to píšem priamo sebe, aby som sa poučil, že to píšem na vlastnú adresu a ono to aj sedí.

Sám čítam málinko, aj toto číta málokto, vďaka.

Idem ďalej.

Dnes po rokoch „máš frajerku“, prvá „stará“ bola zo Šaštína, odkiaľ je táto vie aj Boh. Len či mu veriť, teda zároveň sa rieši, či vôbec v neho veriť, mám tu rád všetko, tak aj neho. Netreba dôveru ak je skutočná stratiť. I keď som len človiečik je to pre mňa obojstranné. Nejako musím i ja existovať o niečo sa snažiť, treba to celé zvážiť, než niečo vyslovím, či napíšem. Je to tu, slová mojej ľudskej existencie, správa zo života jedinca. Potom si trest prežijem, odpykám.

Pocit, že sa pohybujem v novej rovine, bude iba pocit, tak to chodí, treba zberať skúsenosti, učiť sa, lebo si hlupák, inak sa nedá. Ja ale viac nemám, pre mňa je to osobná veda, krásna vec, len podozrivo, keď je Svet tak silný prečo som v tejto situácii, prečo nie som ďalej keď také priestory sú. Prečo sa tu motám? Ale mohol som byť aj potkan, či komár o ktorých má aj dokonalý prehľad. V čom vidím v šancu v krajší Svet. Ústup utrpenia, malosti, nedôstojnosti existencie rôznych bytostí I mňa a mne podobných, ako ty.

Mám obavy o svoju budúcnosť, ale pred chvíľou som zacítil, že možno je to práve dobré. Aj ťažká cesta, že má svoje mohutné čaro, a to je tu každá. Hľadám, som šokovaný ako veľmi, všeličo mi zrejme vstúpilo do mysli otvorenými dverami z dávnej minulosti, zostali tak. Keď má človek podobný problém môjmu, volajú ho napríklad železničné trate, vraj je to späté, nie je to náhoda.

Liečim si myseľ. Je to záludné, ľahko to uletí a si v depe života. Svet má parametre, cesty majú mantineli, udržať sa v nich no ale to niekedy aj neláka, ale pozor! V tajomne je veľká krása, ktorá láka, len tam je cítiť niekedy až smrť, niekedy intenzívne. Línia života sa odvíja, niekedy príde ten čas, pôjdem ešte, alebo príde zmena, smrť. Neviem čo bude potom, ale motám sa okolo takého, čo je zaujímavé, mocné pre mňa osobne vzácne. Baví ma to, zatiaľ. Horšie ak moje nadšenie neuznávajú tí dôležití, vidia to inak. Nezdieľajú moje nadšenie. Keby ma mali ale radi, malo by to grády, tak to teraz aj pre mňa je, neskutočný je Svet,

ŽIVOT je mocný, žije tu všetko, všeličo. Teraz som užil liek a neuveriteľne cítim ako sa mi zatvorila myseľ. Takže takto, dneska krátko, všetko čo vznikne má pre mňa cenu, opísanie vnemov, cieľov, túžob z vnútra mojich útrob z myšlienkového existenčného priestoru, môjho Ja, môjho všetkého. Zatiaľ dýcham, čo je asi nevýhodný obmedzený stav bytia, lapám po dychu, bojujem o ďalší a ďalší, zatiaľ sa mi to darí som tu fyzicky, neviem sa skovať, teda aspoň mám zatiaľ ten pocit, skúsenosť. Každý tu vidíme to svoje zrejme sme všelijakí, nie tak jednoznační a vždy takí ako som si aspoň ja myslel. Sme bytosti má mnohých úrovniach bytia. Silno sa mi stráca akýkoľvek ľudskí osobní prehľad o tejto realite, životoch ktoré žijeme.

Toto vnímanie je spoločensky problematické som teraz v psychiatrickej nemocnici a neviem čo bude. Otázne či si svoje obhájim. Istota je v tomto ťažká, problematická. Núka sa mi že ma niekto mocný zobral pod ochranné krídla.

Skúsim obstáť.