Mesačné archívy: apríl 2021

Možné je všeličo.

Ahoj. Napíšem opäť isté situácie hlavne z dávnejšej doby. Po pravde v tejto chvíli ešte ani neviem čo napíšem, ale mám pár poznámok v skratke a niečo sa sem dostane na tento priestor. Sú to isto komplikované texty ohľadom aký je Svet a aký rozmanitý sme my ľudia a každopádne určite nie len my, ale i veľká rada iných bytosti, či zvieratá tuná na Zemi, či bytosti ktoré sú nám skryté i keď sú všade okolo nás i v nás, všetky ktoré sú súčasťou existencie. Myslím že tento priestor nie je tak jednoznačný, ako sa javí zrakom a zmyslami. Aký rozmanitý je len ohľadom našej spoločnosti, aký mocný, pestrý, priestor pre našu existenciu, životy ktoré tu žijeme. V tom že je tu veľa tajomna je naša nádej. Aj keď je populárne všetko mystické odmietať a z ľudí ktorí veria v mystiku si robiť žarty, každý tajne verí že toto nie je všetko. Ja verím, ale nemám nejako jasnú vieru, ani nemám mať akú viem toho malo z rôznych dôvodov. Hľadám a dúfam, že hľadať budem ešte veľmi dlho. Viem len že je to extrémne náročné a komplikované. Taký je aj život na Zemi a nie to ešte kompletne celá existencia. Iste neštandardné vnemy sa mi dostali, ktoré mi v podstate dali len nádej, nejaké ukľudnenie nenastalo. Som rád, že tak troška môžem bádať priamo osobne, sám, to mi plne vyhovuje, to neskonale cením.

Začiatky a dlhé roky to bolo dosť komplikované ale taký je život, bolo to nové a šokujúce.

Tak som sa rozhodol čo dnes napíšem. To čo počujem (hlasy) sa odohráva v mysli, ale stali sa tri situácie kedy som počul niečo priamo sluchom.

Ležal som na posteli bol som otočený hlavou k stene a tak nejako sa chystal zaspať a rozmýšľal som. V tom som počul a vtedy normálne sluchom zacinkanie zvončeka z jedného miesta v izbe, bolo to miesto kde som v tých časoch fotil a po zacinkaní zvončeka, myslím že 3 krát zacinkal, som počul mužský hlas povedať „A čo toto“. V tom som sa začal otáčať na posteli a zrazu z pod postele  vyletel taký tmavý tieň smerom na mňa. Bol to prvý takýto vnem, vnímaný sluchom a aj preto tak prekvapivý.

Druhý takýto vnem bol v náročnom období, kedy toho bolo moc. Bol som v tom až po uši a realita mala riadne grády. Aktívne som sa tým zaoberal a da sa povedať odovzdal sa tomu. Aktívne som sledoval líniu toho čo sa vo mne dialo a nazval by som to, že vtom období som podnikal aktívne rôzne akcie, chcel som sa niečo dozvedieť, šiel som tomu naproti. Pochopiteľne takéto obdobie je neskutočne vyčerpávajúce, komplikované a ťažko zlučiteľné s fungovaním v bežnom živote. Po pravde bolo to náročne ale v komplikovanom podtexte neskutočne fascinujúce. Ako som už raz napísal na toto sedí to, ako som to osobne cítil a nazýval ako šialene pôvabné. Vtedy boli noci mocné a bolo ťažké noc stráviť. A raz v takomto čase som stál na dvore, a zrazu z hora pocitovo to znelo ako hlas zhora z priestoru nado mnou som jasne počul vety, bol to mužský hlas „Volajú babulky z Vesmíru, potrebujete pomôcť?“. Zneje to podivne, ale jednoducho som to počul, nejako nič moc si o tom nemyslel, ona sa toho dialo veľa, len toto je jedna tá skúsenosť počutá sluchom.

Tretia táto skúsenosť bola tiež veľmi zvláštna a to sa dá celkovo povedať o týchto situáciách, zanechali vo mne silné pocity a pnutia. Boli ozaj zvláštne a špecifické. Sedel som za počítačom, tam trávim veľa času a z ničoho nič som vedľa seba z ľavej strany začul ženský hlas „Môžem ísť do teba?“. Bolo to nečakané a silno prekvapivé. V tom momente prekvapenia ma napadlo ako odpovedať, ale nebol čas, hneď po týchto slovách som zacítil isté mihnutie, také malé trhnutie na hrudi, ktoré úplne vyznelo akoby do mňa niečo vhuplo. Bola to chvíľka, otázka a prakticky hneď ten pocit. V tomto prípade to nezostalo len pri tomto okamihu a situácia sa neskončila v tom momente. Chvíľku som bol ešte doma a potom som sa rozhodol že zbehnem do baru na pivo. Ako som vyšiel z domu na ulici som v sebe vo vnútri vnímal ženskú osobu ktorá kľačala na jednom kolene a hlavu mala sklonenú. Vnímal som ju takto niekoľko minút cestou po ulici. Bolo to v mysli ale vnímal som ju akoby v životnej veľkosti.  Je to vnímanie vnútri v sebe niečo ako keď človek vidí očami von. To vnímanie vnútorného priestoru je zase iná kapitola ale vtedy to bolo v jedinečnom čase, nečakanom. Ako sa nám pred nami, pred očami otvára neskutočný priestor, tak sa prestiera i smerom do vnútra, ale tam sa dá predstavovaním ten priestor ovplyvňovať.  Ako kedy.

V prvom období nových vnemov som často počul vetu „Ty si vôbec neuvedomuješ, čo sa tuná deje“ čo je úplná pravda. Či „Zajtra sa stretneme“ čo som dosť pociťoval a na začiatku som sa moc snažil autorov tých hlasov nájsť, aj na základe tejto vety, ale nepodarilo sa :). Opakoval sa i slogan „My si ťa dáme“. Pred pár mesiacmi mi povedala že ma kedysi Uhranula. Veľmi dlho a vždy z času na čas som vnímal slogan „Nebojme sa nikoho“, čo prichádza ozaj z času na čas a je to silný slogan. Viac krát som počul „Stala sa ti brutálna p…“

Raz a to aj iba raz mi povedala že Rakovina je jej kamarátka, čo som neskorej zobral tak že aj rakovina je v istom priestore tiež i bytosť. Povedala mi, že rakovina je so mnou spokojná čo je pozitívna informácia, ale uvidím čo príde. Ale za krátko sa mi dostala informácia, že má s rakovinou opletačky. To že rakovina je zrejme i bytosť podporilo keď mi krátko po tom povedala, že Internet je jej kamarát. Vyznelo to úplne, že takéto bytosti existujú, čim sa otvoril šialene obrovský rozmer čo je zároveň možné, kto, čo môže existovať.

Raz sa mi dostávali negatívne informácie o schizofrénii, napríklad že ja mám v istom vyznení len pologuľu, zatiaľ čo bežný človek je spojený s celou guľou, čo ma spojitosť so Zemeguľou. Vraj ja mám len pologuľu. Vraj je to nezvratný proces, čo ma vydesilo.  Preto som sa opýtal a čo je na tej schizofrénii pozitívne A vraj „Nevšedné spomienky“ tie vraj potom pomáhajú rýchlejšie napredovať, ale neviem kedy. Tak som sa spýtal čo je pozitívne na rakovine a vraj „Tiež nevšedné spomienky“.

Častejšie sa v minulosti objavovalo aj také poviem spochybnenie, keď som počúval „Tá tvoja schizofrénia“. Bolo to tónom že za tým môže byť všeličo a že to je nejaké neisté a zamotané celé, že to nie je jednoznačne o čo ide. Napíšem to. V jednej dávnejšej situácii tento slogan vyústil do informácie, vraj je to čistá láska. Ale neviem.

Tieto veci som vyložene zažil, veľa ľudí zaživa rôzne zážitky. Je to istá zaťaž možno by bolo dobré aby k tomu sedel slogan, že nič cennejšie nie je ľahké. Od istej doby ktorá prišla po cca 11 rokoch ma to začalo napĺňať, začal som to ceniť. Je to šanca, ako bádať po tom čo ma extrémne zaujíma po vlastnej osy, čo ma fascinuje, čo ma robí šťastným.

Iné je a na to si požičiam slogan z Teórie veľkého tresku od Sheldona Coopera.

„Sľubujem že ma medziľudské vzťahy budú naďalej miasť a znechucovať“.