Zatiaľ som moc nepísal konkrétnejšie vnemy ktoré som vnímal hlavne v mysli v nej sa toho dialo veľa, ale nevnímal som špecifické veci len v mysli ale i v rámci vyjadrenia Životnej reality, mojej reality, tejto reality. V podstate sa všetko prenášalo do života, často sa mi životná realita menila jej parametre, vyjadrenie, ako som zistil asi to tak chodí a dôležité zrejme je, ako si spracujeme túto zmenu a aký postoj k tej situácii zaujmeme, maše postoje sú celkovo zrejme dôležité a v rámci týchto vecí sa to takto testuje. Nie je to len tak , chce to isté návyky, ako na tieto zmeny, procesy reagovať, jedinec reaguje v rámci svojho cítenia, poviem osobnej životnej filozofie, priorít, chápania a schopností. Zmeny reality, mojej situácie, pozície v nej sa ozaj často menilo, ku každej tejto zmene som bol nútený zaujať postoj a asi to nie je len tak. Viac krát som vnímal úplne odlišne realitu svoju i našu v ktorej žijeme, malo to vtedy prvky paranoje, ale to nie je len tak, je to mocný stav u mňa to bola riadna vec. Netrápil som sa ohrozením svojej osoby, či nezúžilo sa to na to, že niekto po mne ide, ale vnímal som to v rámci pohľadu na celkovú realitu a jej princípy, akoby zosilnený pohľad a čo som pri tom zistil táto realita nie je len tak a nie je taká jednoznačná, ako sa bežne javí, ale je to riadna mocná, mystická, tajomná sila. Mohutná mystická energia.

Moje životné schopnosti sú obmedzené, nemám schopnosti, ktoré by mi umožňovali ľahšie, či lepšie žiť hlavne v našej spoločnosti, ale možno zase mám niečo špecifické, no také čo ocením asi len ja sám. Mňa to zaujíma.

 Zmenilo sa v istý čas a na istý čas vnímanie mojej mysle, kedy som roky vnímal v sebe veľký priestor no dá sa povedať ako vidím von očami podobne som videl aj opačne do seba, len ten vnútorný priestor bol viac abstraktný a rozdielny, často založený na predstavivosti. Ale i na externom príspevku neviem koho, čoho. Často som sa pohyboval v tomto priestore, niekedy to bolo také fantazírovanie ale keď som to zobral tak, že kašlem na to je to len fantazírovanie moje hlasy ma často podporili, že mám v tom pokračovať, že to nie je len tak a má to zmysel, či význam.

Bežne som vnímal často sa opakujúce sa frázy, alebo to bolo pestré a prežíval som stým rôzne procesy, ťažko sa to hodnotí, či vyhodnocuje, bola to proste taká vec v rámci života, nejako som stým a cez to išiel a sú to prežité roky. Chcem povedať nejako som žil a zaujímal k tomu aktuálne rôzne postoje a nejako som to všetko nevyhodnocoval, nespracovával, proste životná realita, život išiel.  Tak si veľa veci nepamätám ťažko to vyhodnotiť. Jedna z tých opakujúcich fráz bola aj „stále sa opakujeme“, len tie opakované frázy sa po ozaj dlhých rokoch ukázali inak a vyjadroval sa ich skrytý význam, iste čiastočné vysvetlenie, zmena významu. Napríklad dlhé roky to bola aj fráza, či slovo „Pokračuj“.

——————————————————————————————————————————-

V niektorých obdobiach boli noci veľmi temné a aj nebezpečné, hrozilo, že niekto za mnou príde k tomu sedí aj táto situácia kedy to bolo intenzívne a vnímanie bolo pestré, veľmi som to prežíval, konkrétne toto trvalo pár týždňov, hovorili frázu „choď mi otvoriť dvere“. Ja som sa viac krát rozhodol ísť dvere otvoriť bral som to tak, že možno neotvorím, vyhnem sa tomu a zmeškám príležitosť. Tak som chodil s istým strachom otvárať dvere, ale nikdy som priamo nič nevidel i keď ten pohľad von mal veľkú silu, predsa pohľad von do otvoreného priestoru tejto reality ju má. Takto to šlo a zmena v tejto situácii nastala, po pravde neviem presný proces zmeny, nepamätám si, ale vyústilo to do toho že nakoniec sa mi v mysli objavili dvere a otváral som tie a vždy cez ne niečo prešlo, či za nimi niečo bolo. Mal som k tomu rešpekt a bolo to kalkulovanie, či tie dvere teraz otvoriť, či pootvoriť, či nechať zavreté, bolo to a ono to o tom bolo vždy kontrolovať si myseľ. Ak si dobre pamätám nechal som ich otvorené, po čase sa z mysle stratily. Táto situácia ma zaujala.

Nepodobná situácia bola, ktorá netrvala tiež dlho ako niektoré, keď mi hovorili  „pozri sa do zrkadla“, bolo to len niekoľko krát a pozrel som, nevidel som nič špecifické i keď vtedy aj ten pohľad mal svoju silu. Ubehol nejaký dlhší čas, čo je pri tomto bežne, že po rokoch sa objaví nový impulz,  návrat k situácii z minulosti a počul som „pozri sa do zrkadla“, povedali to tak isto ako inokedy ale toto je tiež časté, pri tom návrate do minulosti, že počujem niečo po rokoch, znie to tak isto, len zacítim, objaví sa pochybnosť, to bolo nejaké iné a vtedy to tak naozaj je. Pozrel som sa do zrkadla a videl som silnú podobu s istým človekom z dejín, ktorý bol hercom vyjadrený vo filme. Je to síce trápne ale keď píšem videl som silnú podobnosť s hercom ktorý zobrazoval Leónidasa zo Sparty. Toto bola taká viac menej jednorazovka, ale viem, že to nie je len tak, vtedy bol život ozaj intenzívny. Bolo to pre mňa pôvabné.

Nedávna podobná v tomto duchu ladená situácia bola, keď mi cez deň hovorili „vidím ťa“, trvalo to niekoľko dní a nejako som nevedel, čo to môže byť, prečo mi to hovoria, tak som sa divil. Následne po pár dňoch, kedy som to nepočul som to začal vnímať v pospevovaní vtáčikov, ako džavotali počul som v tom moc zreteľne vyjadrenie „vidím ťa“. Viem, že to nebolo len tak. Tiež to bolo pôvabné.

V nedávnom čase sa zase objavovala fráza, trvalo to viac mesiacov „dávaj si pozor“. Bolo to často a práve v bežných situáciách, kedy sa nič nedialo a že do kelu veď sa nič nedeje aj som kľudný, že prečo teraz. Bral som to ako vec, ako upozornenie, čo viem, že je dôležité, dávať si pozor na myseľ, len tam bol kontrast, že sa jednalo u kľudné situácie a z toho som bol prekvapený. Tak to išlo a bol som prekvapený, až raz ma napadlo, čo ak aktuálne nie je priamo pri mne niekto, niečo, čo síce nevidím, ale je priamo v mojej blízkosti. Keď som to zobral takto, že možno aktuálne pri mne niekto je, ustalo to, prestali to hovoriť. Ako to vnímam, ako to hodnotím podľa toho, ako to funguje, nebude to len tak. Zaujalo ma to, ale je isto potrebný rešpekt. ++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++ Táto situácia sa vyvinula nedávno po napísaní tohto článku: Stal som vonku na istom mieste a rozmýšľal, ako vyrástla tráva a burina na tom mieste za necelí mesiac. Zameral som sa na jednu burinu ktorá mala pomaly meter že sila ako rýchlo vyrástla a v tom som počul „dávaj si pozor“ čo som počul prvý krát po dlhej dobe ako je vyššie napísané.

Z iného súdka bola situácia keď som šiel v „luxusnom“ state k lekárovi, bolo to intenzívne obdobie a po pravde najviac ma trápil aspekt, že chcem začať vybavovať invalidný dôchodok a nebral som to len tak, ale ako významnú vec, ktorá bude významná, niečo ako prvok, že sa v istým spôsobom akoby vzdávam a že to bude mať dopady a uškodí mi to, ono aj toto nie je len tak a má to z istého vyznenia aj také parametre, dopady, nič tu nie len tak, nič nie je ani zadarmo. Vtedy som lekárovi hovoril rôzne veci, viac som vyjadril z toho čo vnímam a pochopiteľne to na neho pôsobilo špecificky, bolo to šialené v rámci vnímania sveta a parametrov normálnosti. Návšteva to bola intenzívna, Svet pre mňa bol úplne iný. Ako som odchádzal od lekára, zatvoril som dvere a zrazu som sa ocitol v situácii po krátkej nevnímanej ceste o jedno poschodie, ale pre mňa to bolo, ako som zatvoril dvere hneď som bol v tej situácii. Asi 4 policajti a nie bežný držali spútaného chlapíka do pol pása vyzlečeného a riadne vypätého pred dverami na psychiatrické oddelenie. Ako som uvidel túto situáciu, počul som v tom okamihu vetu „berieme neho“. Ja som vtedy odtiaľ odchádzal a bolo to pre mňa ozaj mocné, bolo to vypäté a vraj berú neho. V ten večer som prišiel domov a po krátkom čase ale brali aj mňa, prišla polícia a za chvíľu záchranka, myslím že to bolo vtedy a záchranár sa ma ujal a viedol do sanitky a spýtal sa ma, či chcem ísť s nimi, alebo s políciou, radšej som bol za záchranku i keď človeku sa často ťažko posudzuje čo je lepšie, keď sa toho deje veľa.

Raz v intenzívnom a vypätom období, keď sa toho dialo veľa,  bolo to pestré a veľa som toho v sebe vnímal, aktívne sa pohyboval v priestoroch mysle sa stal jeden vnem, uvidel som v mysli, na okamih veľmi výrazne hlavu koňa s rozviatou hrivou, myslím že bielu a prevádzala ten okamih fráza, či slovo „Hotovo“. Bolo to pôvabné.

Inak celkovo, ako to vidím, ako som to pár krát nazval, ako to cítim, označujem veľa situácií aj aktuálne keď sa diali, keď som to žil, výrazom „šialene pôvabné“. Tak to cítim.

Pozrel som do starého zošita a v tom čase bolo neprípustné aby som to dal niekomu čítať, ale je to 20 rokov a prepíšem niečo sem. Naviedol ma k tomu i nedávny sen.

Nevedel som vtedy kam moja cesta vedie a čo príde, že sa to vyostrí, ale ako píšem malo to taký smer, možno práve po tom som volal i keď to bolo niekedy, ako cesta do Mordoru.  Život je ťažký, ale i pestrý v tom čo k nám privolá, ako nás prekvapí  v dobrom i zlom.

Žiť je mocné a isto vzácne.

Mal som bielu Škodu 100 a často sa flákal, fotil a vzácne niečo napísal.

Prakticky som nechal pôvodný text.

26.6.2000 Mláky – panel

Pokúšam sa sám so sebou komunikovať iným smerom. Nemám už chuť na tvrdohlavé tlačenie sa do nepríjemných situácií. Zaslúžim si trochu rešpektu. Musím sa venovať veciam, ktoré sú pre mňa naozaj zaujímavé a z ktorých odídem s istým zážitkom s istým poznaním.  Chcem robiť výskum sám na sebe. Musím otvorene komunikovať so svojím „duchovným“ Ja, lebo vo mne výrazne prevláda, len som mu nedával priestor. Musím i z toho najnegatívnejšieho zážitku vyjsť s istým poznaním.

Milujem čas keď môžem byť sám a v kľude premýšľať, zatiaľ som ale tento čas venoval „vedomej“ sebadeštrukcii. Nevenoval som sebe ani trocha úcty. Neznášal som toho kto za mňa rozhodoval, snažil som sa ho zničiť silou. Chcem mu venovať svoj voľný čas a vyjasniť si sním isté veci.

Nemá zmysel niekam utekať a hnať sa do záhuby. Kľudne si sadnem a začnem s oboznamovaním, so seba poznaním.

Nezáleží na tom čo si o tebe kto myslí, nech to je hocikto, pokiaľ tým potláčaš svoj cit. Nesmiem sa stále pokúšať robiť veci o ktorých v podstate viem, že nie sú pre mňa, len preto že to patrí k istému spôsobu života.

Mám chuť si vychutnávať všetky silné duševné zážitky a nájsť si cestu k nim. I keď zostávaš v istých situáciách zamknutý, dokážeš prežiť ohromný zážitok, neotváraj vždy dvere do trinástej komnaty. Púšťal si tam len hostí.

Začni sám sebe veriť a ber to s istým nadhľadom. V podstate máš možnosť dostať sa ďalej vo svojom vnímaní, len preto že prežívaš také silné psychické vnemy, ktoré si ostatný môžu len predstavovať.  

Každý zážitok, každá situácia vedie k istému zážitku, záleží na každom, čo sním urobí, ako ho spracuje.

Milujem silné duševné zážitky (tie svoje).

Zistil som, že keď chytím do ruky pero, tak rozmýšľam „úplne“ inak ako v situácii, keď to nemám možnosť zaznamenať. Nedarí sa mi dostať do pozície, keď som pripravený na všetky úvahy. Som majster deštrukcie. Myslím že sa o to teraz vôbec nemusím zaujímať.

„Podarilo“ sa mi dosť výrazne ovplyvniť niektorých ľudí (ktorých mám rád), ktorí si začali klásť otázky a dostávať sa do pocitov, ktoré pre nich nemuseli byť až tak odkryté. Ale som pevne presvedčený, že u týchto ľudí to bude pozitívna životná skúsenosť.

Ja osobne si neviem predstaviť naplnený vlastný život, bez prežitia takejto fázy a tohto druhu vnímania bytia. Každý úsek bytia ponúka isté skúsenosti a treba sa starať o ich rôznorodosť, iba tak sa dá dostať ďalej.

Práve sa ma jeden „človek“ rybár pýtal, či mám nahodzené, „tak to teda mám, poriadnu návnadu a už ju okusujem“.

Viem, že sa vo mne skrýva kopec pre mňa „pekných vecí“, len to chce mať sa rád. A to ja sa mám až veľmi.

Priveľa vnútorného času som venoval tomu, len aby som dobre vyzeral a dobre pôsobil na neznámych ľudí, cez fyzickú stránku. Bolo to pre Mňa ťažké závažie a nedokázal som sa ho zbaviť, bolo to pre mňa veľmi ubíjajúce.  Myslím že sa o to teraz vôbec nemusím zaujímať.

Mám problém sústrediť sa na veci ktoré práve chcem, musím poriadne cvičiť svoje vnímanie, viem v podstate kam chcem ísť a ako chcem „žiť“, len to dostať do reálnej podoby.

Život žije človek, len sám pre seba, preto sa chcem naučiť úcty k sebe samému i keď to povedie cez ignoranciu istých kruhov a ľudí a nesnažiť sa len na niečo hrať.

Snažím sa aj cez veľké psychické problémy uchovať si vždy triezvy pohľad. Musím prijímať viacej rozhodnutí a prestať si ich vyčítať. Proste vtedy si to chcel urobiť, tak si to urobil.

Máš v podstate „veľký dar“ u dosť ľudí vzbudiť dobrý pocit i cez ten bordel. Skús to využívať a nikdy to nezneužívaj. Ale to som si vždy vážil, som idiot nie sviňa.

Je úplne nenormálne, ako sa bojím ľudí, musím zmeniť postoj pri konverzácii a zbytočne sa nezaťažovať keď to nepôjde, nedostávať sa pod tak veľký tlak.

Som rád že sa dokážem prehrýzť cez dosť ťažké situácie, keď svoju slabosť prezentujem v celej “kráse“. I to je vec kvôli ktorej sa necítim úplne odpísaný, ( zase kecám).

Príspevok by sa ale mal skorej volať,  Mám stým niečo spoločné? Sedí na to názov vzťahovačnosť, ale neviem či ta zahŕňa všetky pochody ktoré som u seba vnímal. Nikdy som netrpel tým že ostatní stále o mne hovoria a tak, teda nie v našej rovine tejto vnímanej reality, skorej ako jav ktorý je už mimo bežného vnímania reality. Nikdy som nemal rozpoloženia v paranoidných stavoch že ma niekto prenasleduje, ide po mne, že všetko je o mne v rámci našej vnímanej reality, ale skorej už ako niečo v troška v nadnesenej a rozdielnej realite, poviem v intenzívnejšom rozmere reality a vedomia. I keď niekedy som dôvod mal. Až na niektoré výnimky keď som niečo negatívne vyjadril na niekoho čo bolo nešťastné a vtedy nie vhodné, ale žijem tu a moje skutky sa zapisujú a vyjadrujú v našom živote v našom priestore v našej realite. Ako to vnímam keď ste v paranoidnom rozpoložení celá realita je intenzívnejšia, poviem konkrétnejšia a je to mocná a riadna vec, ktorá, ako som a zato som rád zistil po takých obdobiach počas dlhých rokov, kedy sa toto rozpoloženie zároveň rozvíjalo, pretváralo, menilo význam, celkovo sa inak vyjadrovalo, ladilo sa. Čo v tejto dobe má za následok že inak vnímam realitu a jednotlivé vnemy ktoré ku mne prídu zo všetkých zdrojov, všetky informácie, vnemy. Vhodné slovo a pojem ktorý to asi dosť vyjadruje je „Synchronicita“, či názor v mojom vnímaní fakt, že v našej pozícii náhoda neexistuje a všetko má vyšší význam a vyjadrenie.

Dlhé roky som sa predieral životom a začiatky sú u všetkého ťažké a ja v tom čo som vnímal som nemal žiadne poznatky, skúsenosti a jednoducho som nechápal čo sa deje a ako je to vôbec možné, že sa diať môže v živote človeka. Tak som chodil po svete a hádzalo to so mnou zo strany na stranu a snažil sa to riešiť, ale nedá sa to riešiť v nejakom zrýchlenom slede, ako som mal túžbu, ale je to na dlhé obdobia, teda u bežného človeka, možno je niekto kto je tak šikovný, že chápe veci úžasne a vie ako na to, ja skorej pokus omyl a takých je nás viac, rozšifrovať to neviem na to nemám schopnosti, kvalitu mysle, veľké, celkové chápanie nášho života a tejto reality, takých je asi malo. No som odsúdený na to s malým chápaním ísť zo dňa na deň, od skúsenosti ku skúsenosti od vnemu k vnemu. A dúfať že pochopím viac, ale viem, že sa dá viac, len to nie je v mojich silách a schopnostiach. No poviem, všetko, čo vnímam konkrétne ja má veľa, či viac významov a ja som zrovna taký, že takéto chápanie nie je moja silná stránka a tak to zahlcuje myseľ, život a nič nie je vysvetlené, až na to, na čo mi bol ten iný pohlaď naznačený, či priamo povedaný. Ale vnímam to dlho a také veci sa stali, niečo sa vysvetlilo  a je to pre mňa preto vzácne, viem aspoň o tom viac, prešiel som kus cesty a to sú skúsenosti ktoré oceňujem, skúsenosti sú cenná „vec“. Napadlo ma prirovnanie akoby kvapka zistila že existuje oceán, to je tak všetko.

Dlho som to v sebe vnímal že je to priamo medzi nami ľuďmi, že to čo vnímam je od iných ľudí a vnímal som to ako šikan. Po dlhých rokoch (10) sa niečo stalo a začal som to vnímať ako duchovnú, či spirituálnu záležitosť a táto zmena mala rozsiahle pozitívne dopady a v skratke značne ma to ukľudnilo, to som dokázal akceptovať na rozdiel od šikanu. Dalo to celému iný rozmer, význam. Od toho času som to začal vnímať v rovine že ma to začalo napĺňať a kladne fascinovať, začal som to v rámci možností a schopností vyložene ceniť.  Poznanie že je to z rozmeru nad našim vnímaním a že taký rozmer existuje bolo ukľudňujúce to som schopný akceptovať, nevadí mi to. Tento Svet je ale mocný tak žiadna sranda je to vážne.

Iné. K tomu ako som začal. Pred rokmi som akurát jednému kamošovy ktorý mal čerstvý vzťah povedal že to sa mu isto páčia rôzne presladené romantické pesničky, keď je zamilovaný, len tak zo žartu a to som netušil čo ma bude ovplyvňovať za krátky čas. Pesničky čo som predtým ani nevedel sú často vyjadrované o nejakej osobe, či autorovi a jeden čas to vo mne vyvolávalo pochybnosti a niekedy som to vnímal moc osobne, zrejme ta vzťahovačnosť, akoby boli o mne v tom isto nie som sám, to sa ľuďom v tomto stáva a isto to malo vplyv. Nebral som to, že isto, ale motalo mi to hlavu. Potom na základe toho že isté veci vnímam v mysli mal som pochybnosti, ako to je a pár rokov som žil v rozpoložení že niektorý ľudia, možno všetci vidia moje myšlienky, čo býva troška komplikované a ťažšie sa chodí po Svete keď som mal domnienky že ľudia vidia moju myseľ, bolo to pár rokov. Mal som pochybnosti či nie som známy človek a to malo svoje dôsledky v živote a vo vnímaní. Nevnímal som to, že je to isto tak, ale mal som silné pochybnosti a aktívne som s týmto scenárom pracoval, že to tak môže byť. Jav že niekoho vnímate vo svojej mysli a sami neviete nič konkrétne, kto to je, čo to je, zažili ste veľa zvláštnych veci, ako som zistil ma za následok tieto javy i u iných ľudí ktorí tieto veci v sebe vnímajú. Oklame ich to i mňa a na čas zavedie na túto cestu, čo po pravde úplne na pohode nepridá. Bolo to u mňa silno ovplyvnené aj životnou cestou a aj istým komplikovaným správaním  v spoločnosti. Každý zrejme vníma svoju cesto intenzívne aj ja a mňa to na čas zaviedlo sem.  Pochybnosť či nie si „atypicky“ známy človek a toto vnímanie následne ovplyvňuje život a jednanie, vnútorné rozpoloženie.

V rámci týchto trendov sa tieto javy zosilňovali v obdobiach ktoré boli veľmi vypäté a bol v hre až paranoidný stav, ale ten som nemával vo význame že ma prenasleduje nejaký jedinec ale u mňa to bolo vždy ohľadom na celú realitu a jej chápanie. Isto niekedy boli aj dôvody cítiť sa ohrozený jedincami, alebo organizáciou,  ale tým som sa nezaoberal, zaoberal som sa vyjadrením tejto a svojej reality. Túto vec dá sa povedať beriem pozitívne že som sa nezaoberal len ohrozením svojho fyzického tela, priameho fyzického prenasledovania, to mi umožnilo, poviem, skúmal som takto Svet, realitu. Bolo to ovplyvnené aj náročnou životosprávou i zakázanými latkami ktoré som v niektorých obdobiach vyhľadával, bez toho by moja cesta bola isto pokojnejšia ale či by to bolo len dobre, ťažko povedať, všetko ma niečo do seba i takýto hazard.

Po pravde tie náročné paranoidne obdobia, ktorých bolo viac sa menili a by som povedal, že sa zdokonaľovali, každý ďalší bol vyladenejší, vychytanejší a mocnejší. Aj to že som bral niektoré skladby moc osobne, akoby boli o mne sa vyjadrilo že to tak môže byť, cítil som to inak, ale tak ako ja, naladiť na to sa môže hocikto. Ťažko napísať niektoré veci sa nedajú vysvetliť ale musia sa zažiť a je to už nejaký čas a nie som teraz do toho ani ponorený, zostali spomienky a to čo som vtedy cítil. Len odvtedy vnímam veci okolo seba inak a nepôsobí to na mňa negatívne, nespôsobuje paranoju, ale vnímam to pokojne a „bežne“.

Ja sa konšpiráciami nezaoberám, len čo vnímam a myslím si že tento Svet je maximálne spirituálne pretkaný, podchytený a je taký celkovo od základu v každom detaile, to u mňa vyvoláva ten efekt že konšpiráciami sa nezaoberám ale myslím si že tento Svet, či naša realita je úplne iná, vôbec nie tak jednoznačná ako sa nám javí, že nemáme tú formu istoty ako vyžadujeme a myslíme si že máme. Po pravde nejako tak to cítim, že tie konšpirácie sú taký čajíček, oproti realite, ale sú to rozdielne veci zase. Čo je ľudské a čo to „vyššie“, mystické. Ale si myslím, že to čo vidíme vo filmoch v umení že také  bytosti či javy aj existujú, osobne si nemyslím že je to len naša ľudská fantázia a nič viac, že tá fantázia nie je len tak, napríklad i snenie.

Myslím si že tento Svet je maximálne mystický, tajomný. Vzbudzuje to vo mne obavy, obrovský rešpekt z tej mohutnej sily existencie a zároveň cítim šialenú nadej. Je to tu na zbláznenie, buďme radi. Červená pilulka.

Je to isto pikantné.

Idem na to. Rozhodol som sa už dávnejšie, že popíšem o veciach ktoré prišli do môjho života, ktoré mali a majú na mňa obrovský vplyv a zmenili veľa veci v dobrom i zlom. Bude i toto zamotané a rozhárané ale taká je i moja povaha. Dúfam že textov bude viac a po pravde bude sa to pohybovať rôzne nie kontinuálne ako som veci vnímal podľa toho kedy ma to pri písaní napadne. Čo, Kto to je.

Hlavný dôvod prečo sa u mňa objavili tieto zmeny a komplikácie bola moja zamotaná povaha a komplikácie pri jej zvládaní a spôsob života. Vraj tieto veci vyvolávajú traumatické zážitky a bolo tomu tak i u mňa. Nebudem teraz písať čo presne v tých situáciách prebiehalo, len prečo. Bol som introvert a chodil som v tom čase na veľmi atraktívne tanečné akcie i festivaly, ktoré mali svoje parametre a zákonitosti. Akcie a festivaly majú mocné čaro a ja som si nejako odtiaľ niečo odniesol čo vnímam dodnes ale zžil som sa stým, bola a je to cesta ťažkým terénom, plná kritických období, ťažkých testov, pre mňa ako človeka plná tajomna, veľkých ťažkosti i šialene nádherných vecí, neskutočných situácii.. Chodil som tam cca rok pravidelne cez víkendy a pretancoval som možno 70-80% času ktorý som sa tam nachádzal, chytilo ma to a pri tancovaní som bol často vyslovene v tranze ani som nevnímal okolie. Bol som uzavretý do seba a prakticky som tam bol vždy sólo aj od ľudí s ktorými som tam prišiel som sa oddelil, mne to síce vyhovovalo ale začalo to mňa vytvárať tlak a zaťažovalo ma to postupne viac a viac. Ako ma ťažili tieto prvky mojej povahy, môjho správania a náročnosti prostredia cítil som že nie je dobré tam chodiť, trvalo to ale dlhšie ako bolo dobré z dôvodu že tancovanie ma neskutočne bavilo a bolo ťažké sa ho vzdať. Mal som krízu a necítil som sa moc dobre s odstupom času som to videl že to bola najviac vtedy depresia. Prestal som tam chodiť a s odstupom času cca 3 mesiace som sa vybral na jednu akciu, Silvester a tam prišiel prvý traumatizujúci zážitok, skorej stav, chcelo to vtedy čas dať sa do poriadku, ukľudniť život, ale zase po par mesiacoch som sa rozhodol ísť ešte raz vtedy som to vnímal ako osobnú rozlúčku s týmto prostredím, tak som to vnímal, že čo by sa mohlo stať. Stala sa tam jedna vec ktorú som nejako vnímal a po pravde pre mňa to bola vec ktorá pre mňa mala už mystické prvky. Vtedy to nebolo vhodné a myšlienka čo ma presne v tom momente ako som niečo uvidel napadla bola „to som potreboval“. Vtedajší vnem a situácia mala na mňa kolosálny dosah a drvilo ma to. S odstupom času som to zo žartu nazval Hirošima – Nagasaki. Nezvládol som to vtedy, ale zabudnúť som nemohol ani si odpustiť. Tento zážitok mal obrovský, strategický podiel na tom čo prišlo za krátky čas, vtedy som nevedel inak a tak som túžil sa s tou osobou spojiť „aspoň“ mysľou, bol to luxusný mocný stav šialenosti.  Netušil som, že sa to z istého uhla pohľadu podarí až moc, moc, viac ako mi bolo milé, či únosné.  Ale keď je človek šialený napadajú ho šialené veci, robí šialené veci a také sa mu i dejú.

Neviem či je to prekliatie, či dar, myslím že oboje. Z každého rožku trošku ? Či skorej ťažká nálož, tvrdá paľba, žiadna sranda. Ale zľahčovanie a vnútorné žartovanie mi po mojej ceste moc pomáhalo, brať to zľahka a nebrať to len tragicky.

Bol som v silnej komplikovanej situácii a chcelo to čas, Svet bol temný a náročný. A ako začalo to k čomu v smerujem a o čom chcem postupne písať, teda veci ktoré prišli ku mne a ktoré ma dostali do špecifickej životnej reality, tuná sa to nazýva schizofrénia, čo je ťažká tabletka a platí v nej drsná matematika, ako drsná tak isto i nevšedná, každopádne tajomná s odstupom času a trpkej dlhej ceste, mystická. A preto vidím inak Svet a realitu. Som aký som a v niečom je to dobré a zase v niečom zlé, podľa toho ako dokážem veci realizovať v tejto širokej a rozmanitej spoločnosti v tejto našej realite je to náročné. Nie som ideálny ani zďaleka som „len“ človek.

Raz som stál na dvore a fajčil cigaretu a počul som svoje meno „Rasťo“, bola noc a prekvapilo ma to tak som pozrel na ulicu a nikto k susedom cez plot a nikde nikto a tak to začalo. Ako som za krátky čas zistil ten hlas nešiel zvonka, ale bol v mysli. Za krátko do mňa vpálilo množstvo hlasov, ženské i mužské a zažíval som s nimi rôzne veci búšili do mňa celí deň i noc. Prvý týždeň som si vypol telefón, nešiel do prace a celí týždeň ležal v posteli a „komunikoval“ týmto zvláštnym spôsobom, chcel som ich v podstate presvedčiť nech idú preč, chcel som to vyriešiť ale tak to nefunguje. Myslel som si že končím že toto nemám šancu ustáť a žiť s tým ďalej, tá predstava bola nereálna.

Prišla drsná matematika, došiel som o súkromie vo svojej mysli a to ma drvilo ešte zrovna v tom najhoršom čase keď som bol plný výčitok, nepohody, nespokojnosti bol som v problémoch, ale práve tak to chodí. Keď ste v dlhoch príde exekútor, tak mi to nejako pripadalo, ako životná exekúcia. Nemožnosť skryť sa ani na sekundu, stále online nonstop, keď som sa necítil OK nebolo kam ísť zmeniť prostredie, tým to nebolo. Toto bolo dlho neúnosné. Ako tomu aj troška zo žartu ale i pravdivo hovorím, prvých 10 rokov bolo najhorších. Nemám čas.

Bola to záťaž, ale nehovorili mi nejako zle veci síce to bolo nepríjemne s odstupom času a s osobným odstupom po čase som to videl inak, iste veci mi po dlhých rokoch aj ozrejmili že to čo hovorili malo skrytý význam, nebolo to doslovne a znamenalo to iné. Často sa opakovali a jedna z tých opakovaných viet bola „stále sa opakujeme“. Opakovanie bolo skorej cez deň, inak ma to viedlo hocikam, pretváralo to moju myseľ a samotné chápanie mysle, že nie je nejako zamknutá v našej hlave v rámci mozgu,  ale je to rozmanitý, pestrý, veľký priestor, Vedomie a Podvedomie. Otvorilo mi to tento priestor, v tomto čase teraz to tak aktívne nevnímam, pred časom hej. Tomu priestoru som hovoril, časopriestor.

Mierne som opísal začiatok, ďalej mám v pláne písať konkrétne čo sa dialo v mojej mysli, čo mi povedali, ako som to vnímal, konkrétne vnemy a situácie.  Sú to procesy ktoré idú postupne, chápem že to má moc jedinca zničiť, vyhodiť zo sedla za 5 minút. Našťastie dnes keď vyhľadáte pomoc síce od lekárov žiadnu odpoveď nenájdete skorej  niečo od iných pacientov, niektorých, ktorí majú „podobne“ vnemy a skúsenosti. Teda pokiaľ rešpektujete aj to čo vnímate, nie len to že vám to teraz nevyhovuje a je to komplikácia a jediné čo chcete je sa toho zbaviť, čo úplne ani nejde, nie sa stým zžiť je to zároveň i spestrenie reality, nevšedný aspekt. Pred pár desiatkami rokov bolo nastúpenie liečby v podstate likvidačné, dnes je to lepšie.

Ja to mám v podstate rád a baví ma to, ale je to náročné, niečo zvládam, veľa nie.

Jedna psychologička to pri rozhovore označila keď som jej hovoril ako to vnímam že „bádate“ a hej to ma na tom oslovuje.

Čokoľvek čo nečakáte. Taký je život. Niečo mi to dalo, niečo vzalo.