Idem na to. Rozhodol som sa už dávnejšie, že popíšem o veciach ktoré prišli do môjho života, ktoré mali a majú na mňa obrovský vplyv a zmenili veľa veci v dobrom i zlom. Bude i toto zamotané a rozhárané ale taká je i moja povaha. Dúfam že textov bude viac a po pravde bude sa to pohybovať rôzne nie kontinuálne ako som veci vnímal podľa toho kedy ma to pri písaní napadne. Čo, Kto to je.

Hlavný dôvod prečo sa u mňa objavili tieto zmeny a komplikácie bola moja zamotaná povaha a komplikácie pri jej zvládaní a spôsob života. Vraj tieto veci vyvolávajú traumatické zážitky a bolo tomu tak i u mňa. Nebudem teraz písať čo presne v tých situáciách prebiehalo, len prečo. Bol som introvert a chodil som v tom čase na veľmi atraktívne tanečné akcie i festivaly, ktoré mali svoje parametre a zákonitosti. Akcie a festivaly majú mocné čaro a ja som si nejako odtiaľ niečo odniesol čo vnímam dodnes ale zžil som sa stým, bola a je to cesta ťažkým terénom, plná kritických období, ťažkých testov, pre mňa ako človeka plná tajomna, veľkých ťažkosti i šialene nádherných vecí, neskutočných situácii.. Chodil som tam cca rok pravidelne cez víkendy a pretancoval som možno 70-80% času ktorý som sa tam nachádzal, chytilo ma to a pri tancovaní som bol často vyslovene v tranze ani som nevnímal okolie. Bol som uzavretý do seba a prakticky som tam bol vždy sólo aj od ľudí s ktorými som tam prišiel som sa oddelil, mne to síce vyhovovalo ale začalo to mňa vytvárať tlak a zaťažovalo ma to postupne viac a viac. Ako ma ťažili tieto prvky mojej povahy, môjho správania a náročnosti prostredia cítil som že nie je dobré tam chodiť, trvalo to ale dlhšie ako bolo dobré z dôvodu že tancovanie ma neskutočne bavilo a bolo ťažké sa ho vzdať. Mal som krízu a necítil som sa moc dobre s odstupom času som to videl že to bola najviac vtedy depresia. Prestal som tam chodiť a s odstupom času cca 3 mesiace som sa vybral na jednu akciu, Silvester a tam prišiel prvý traumatizujúci zážitok, skorej stav, chcelo to vtedy čas dať sa do poriadku, ukľudniť život, ale zase po par mesiacoch som sa rozhodol ísť ešte raz vtedy som to vnímal ako osobnú rozlúčku s týmto prostredím, tak som to vnímal, že čo by sa mohlo stať. Stala sa tam jedna vec ktorú som nejako vnímal a po pravde pre mňa to bola vec ktorá pre mňa mala už mystické prvky. Vtedy to nebolo vhodné a myšlienka čo ma presne v tom momente ako som niečo uvidel napadla bola „to som potreboval“. Vtedajší vnem a situácia mala na mňa kolosálny dosah a drvilo ma to. S odstupom času som to zo žartu nazval Hirošima – Nagasaki. Nezvládol som to vtedy, ale zabudnúť som nemohol ani si odpustiť. Tento zážitok mal obrovský, strategický podiel na tom čo prišlo za krátky čas, vtedy som nevedel inak a tak som túžil sa s tou osobou spojiť „aspoň“ mysľou, bol to luxusný mocný stav šialenosti.  Netušil som, že sa to z istého uhla pohľadu podarí až moc, moc, viac ako mi bolo milé, či únosné.  Ale keď je človek šialený napadajú ho šialené veci, robí šialené veci a také sa mu i dejú.

Neviem či je to prekliatie, či dar, myslím že oboje. Z každého rožku trošku 😊 Či skorej ťažká nálož, tvrdá paľba, žiadna sranda. Ale zľahčovanie a vnútorné žartovanie mi po mojej ceste moc pomáhalo, brať to zľahka a nebrať to len tragicky.

Bol som v silnej komplikovanej situácii a chcelo to čas, Svet bol temný a náročný. A ako začalo to k čomu v smerujem a o čom chcem postupne písať, teda veci ktoré prišli ku mne a ktoré ma dostali do špecifickej životnej reality, tuná sa to nazýva schizofrénia, čo je ťažká tabletka a platí v nej drsná matematika, ako drsná tak isto i nevšedná, každopádne tajomná s odstupom času a trpkej dlhej ceste, mystická. A preto vidím inak Svet a realitu. Som aký som a v niečom je to dobré a zase v niečom zlé, podľa toho ako dokážem veci realizovať v tejto širokej a rozmanitej spoločnosti v tejto našej realite je to náročné. Nie som ideálny ani zďaleka som „len“ človek.

Raz som stál na dvore a fajčil cigaretu a počul som svoje meno „Rasťo“, bola noc a prekvapilo ma to tak som pozrel na ulicu a nikto k susedom cez plot a nikde nikto a tak to začalo. Ako som za krátky čas zistil ten hlas nešiel zvonka, ale bol v mysli. Za krátko do mňa vpálilo množstvo hlasov, ženské i mužské a zažíval som s nimi rôzne veci búšili do mňa celí deň i noc. Prvý týždeň som si vypol telefón, nešiel do prace a celí týždeň ležal v posteli a „komunikoval“ týmto zvláštnym spôsobom, chcel som ich v podstate presvedčiť nech idú preč, chcel som to vyriešiť ale tak to nefunguje. Myslel som si že končím že toto nemám šancu ustáť a žiť s tým ďalej, tá predstava bola nereálna.

Prišla drsná matematika, došiel som o súkromie vo svojej mysli a to ma drvilo ešte zrovna v tom najhoršom čase keď som bol plný výčitok, nepohody, nespokojnosti bol som v problémoch, ale práve tak to chodí. Keď ste v dlhoch príde exekútor, tak mi to nejako pripadalo, ako životná exekúcia. Nemožnosť skryť sa ani na sekundu, stále online nonstop, keď som sa necítil OK nebolo kam ísť zmeniť prostredie, tým to nebolo. Toto bolo dlho neúnosné. Ako tomu aj troška zo žartu ale i pravdivo hovorím, prvých 10 rokov bolo najhorších. Nemám čas.

Bola to záťaž, ale nehovorili mi nejako zle veci síce to bolo nepríjemne s odstupom času a s osobným odstupom po čase som to videl inak, iste veci mi po dlhých rokoch aj ozrejmili že to čo hovorili malo skrytý význam, nebolo to doslovne a znamenalo to iné. Často sa opakovali a jedna z tých opakovaných viet bola „stále sa opakujeme“. Opakovanie bolo skorej cez deň, inak ma to viedlo hocikam, pretváralo to moju myseľ a samotné chápanie mysle, že nie je nejako zamknutá v našej hlave v rámci mozgu,  ale je to rozmanitý, pestrý, veľký priestor, Vedomie a Podvedomie. Otvorilo mi to tento priestor, v tomto čase teraz to tak aktívne nevnímam, pred časom hej. Tomu priestoru som hovoril, časopriestor.

Mierne som opísal začiatok, ďalej mám v pláne písať konkrétne čo sa dialo v mojej mysli, čo mi povedali, ako som to vnímal, konkrétne vnemy a situácie.  Sú to procesy ktoré idú postupne, chápem že to má moc jedinca zničiť, vyhodiť zo sedla za 5 minút. Našťastie dnes keď vyhľadáte pomoc síce od lekárov žiadnu odpoveď nenájdete skorej  niečo od iných pacientov, niektorých, ktorí majú „podobne“ vnemy a skúsenosti. Teda pokiaľ rešpektujete aj to čo vnímate, nie len to že vám to teraz nevyhovuje a je to komplikácia a jediné čo chcete je sa toho zbaviť, čo úplne ani nejde, nie sa stým zžiť je to zároveň i spestrenie reality, nevšedný aspekt. Pred pár desiatkami rokov bolo nastúpenie liečby v podstate likvidačné, dnes je to lepšie.

Ja to mám v podstate rád a baví ma to, ale je to náročné, niečo zvládam, veľa nie.

Jedna psychologička to pri rozhovore označila keď som jej hovoril ako to vnímam že „bádate“ a hej to ma na tom oslovuje.

Čokoľvek čo nečakáte. Taký je život. Niečo mi to dalo, niečo vzalo.