Archív kategorií: Tajomstvá mojej existencie

V mojom živote nastala komplikovaná zmena, ktorá prevrátila moju existenciu. Dlhé roky neúnosná záhadná situácia, ktorá mávala mojim životom. Priniesla ale šialené, neuveriteľné záhadné vnemy, zážitky a skúšky. Ukázala isté aspekty tajomna tohto Sveta, našej existencie a po pravde po tom som vždy podvedome maximálne túžil a život ma tam zaviedol, tak to chodí. Niečo odkryjem snáď to prežijem, budem sa snažiť !?!? 

Auto

Z môjho pohľadu, párty, festivaly + dôsledky.

Tajomstvá mojej existencie, , ,

Ahoj. Začnem takým osobným vyjadrením ako som veci vnímal kedysi, čo ma doviedlo k takému osobnému pádu a nastúpili problémy. I keď ja osobne som to tušil, ale možno by sa niekto divil ako som bol zablokovaný. Vzniklo to na tanečných párty a festivaloch. Dosť som sa vyhýbal komunikácii s opačným pohlavím, držal som si odstup neskorej zistené tak dokonalo. Celkovo kontakt zo ženami som mal menší. Na základnej škole boli dievčatá, ale to sme boli deti a robil som im troška zle, také detské provokácie. No boli sme deti. Potom na strednej škole nebolo ani jedno dievča, samý chalani. Potom vojna, žiadne ženy, práca samý chlapi akurát jedna sekretárka v rokoch. Minimum kamarátok, boli sme chlapčenská partia. No a po tom živote s minimálnym kontaktom so ženami som začal chodiť na párty a festivaly, plný zaujímavých dievčat. Bol som introvert a po pravde mal som haluz z cudzích ľudí. Dovtedy sme boli taká uzavretá chlapčenská partia. Ako sa Život menil a pribúdali nový ľudia, začalo ma to tlačiť do kúta. Mne by nevadilo zoznámiť sa s niekým opačného pohlavia, ale bolo to tam previazane a nebolo to o zoznámení s jednou osobou, každý tam mal svojich kamarátov a partiu a pôsobilo to na mňa že by som musel splynúť s nejakou inou partiou, spoločenstvom a to bol problém. Ako mi jedna žena povedala, „my se tu všichni známe“. Ja som tam bol sólo a bol problém splynúť. Pretancoval som tam ale neskutočný čas 7-8-9 hodín tancovania, iba návšteva toalety a nabrať či kúpiť si vodu.  Keď som netancoval tak som sa tam trápil a štvalo ma že sa neviem chytiť v tancovaní, miloval som to a často do tanca dá sa povedať upadal. Vždy som to tak mal, že začiatok tancovania šiel tak silovo, nebolo to ľahké a bolo sa treba prekonať a chytiť sa v tanci, bolo treba sa chytiť, keď som sa chytil tak to šlo z ľahka a splynul som. Keď sa mi to ale nepodarilo mal som výčitky že som zlyhal, mrzelo ma že netancujem, no a nejaké zoznamovanie mi nesedelo. Tak to bolo také trápenie. Troška som bol aj sám prekvapený i keď som svoje vedel, že to môže spôsobiť extrém. Mal som osobne krízu, psychologička to pri prvom vyšetrení označila, ako krízu keď prichádza vážna dospelosť, mal som cca 23 rokov. Mne by nevadilo tancovať myslel som že tam ešte budem chodiť roky kvôli tancovaniu, ale spoločnosť začne reagovať, pribudnú zlé skúsenosti. No a spoločnosť to bola náročná, drogové prostredie i keď ja osobne som to mal skromne, nie nejaké násobné dávky, ale zväčša jedna extáza, riadne vytancovaná. Začal som pociťovať tlak, chcel som len tancovať, ale nedalo sa to až tak dlhodobo ako som si myslel. Začali výčitky, začal som pociťovať tlak spoločnosti, prirodzený. Tam som získal aj haluz s jedným bývalým kamarátom z pozície vtedy naj kamaráta, že si ma doberal podporený spoločnosťou. On sa tam chytil ja stroskotal. Zostal a hrá aj rolu v tom čo mám v mysli, dosť mi ho spomínali a pripomínali v mysli i keď som myslel na iné. Pravidelne mi ho pripomínali tým čo sa stalo zostala mi z neho haluz, ale troška ma to mrzí, ale tým čo som mal v mysli už som sa tomu nemohol vyhnúť. A neskorej povedané, vecí nenesú priamo presný význam a boli to metafory, skrytí význam. Myslel som že sa tam dá dlhodobo len tancovať, ale nedalo sa, pociťoval som tlak spoločnosti. Po trištvrte roku čo som každý víkend tancoval, mal som vtedy aj osobnú krízu, bol som plný výčitiek. Dosť som sa podceňoval, myslel som že som na nič. Aj z práce som odišiel myslel som že aj v práci nestojím za nič i keď som mal v práci za sebou zaujímavé projekty, ale podceňoval som sa a myslel som, že to nič nie je, že nestojím za nič.

Osudné sa mi stali posledné dve párty po čase kedy som prestal chodiť na také akcie, bolo to vtedy dobré rozhodnutie. Ale po 3 mesiacoch i keď za pochybných okolnosti od vtedajšieho kamaráta som sa rozhodol ísť na Silvester do Břeclavi. Akurát ten kamoš mal u seba niečo s čim som nemal skúsenosti a aj som toho dalo pomerne dosť na to že bez skúsenosti. Bol to klub a to mi úplne nesedelo, mal som rád skorej veľké párty, cítil som tam väčšiu anonymitu i keď to bol len klam.  Dostal som sa do zlého stavu a zažil traumatizujúci zážitok, cítil som sa desne a ledva som odišiel. Boli tam aj nejaké nepekné vyjadrenia z diaľky. Pred časom mi hlasy povedali že mi dali dojebávátko, nejakú zlú latku, zákernú.  Pocitovo je to možné, ale nechce sa mi veriť že by to urobili.  Ale neskorej som mal skúsenosti s tou látkou a nič také sa už nestalo, tak neviem. To by sa ešte dalo len netreba tam už chodiť. Ale.

Len za ďalšie tri mesiace bola Citadela v Brne a ja som sa tam šiel pocitovo rozlúčiť stým prostredím. Ako som stál na balkóne a pozeral, pociťoval som, že už ma to prostredie neoslovuje a že je to ozaj rozlúčka. Treba vydrať do rána a stačilo. Dole pri parkete na státie, na ľavo bol neskutočne veľký priestor. Neskorej ocenené ako ozaj šokujúco veľký voľný priestor. Pozeral som sa všetkým na chrbty. A tak som tam posedával a občas troška tancoval. S ľuďmi som kontakty nenadväzoval, teda akurát tam došiel za mnou na chvíľu nejaký chalan.

Pomerne nedávno ma upozornili na Pelegrina Brala na Pipina z pána prsteňov, vraj je skutočný no a je strážca Citadely, preto mi to povedali. Povedali aj to, že to boli Rakúšanky, vraj.

Tak so posedával, potancoval občas s kľudom. Pozrel som sa do prava a uvidel som ako tam sedí dievča celé v bielom, ako ma uprene sleduje a opiera sa o nohu nejaké chalana, ale bolo na mňa zameraná ten pohľad bol šok, akoby sa znášala, či bola okolo nej žiara. Ten moment ako som sa na ňu pozrel, mi preletela hlavou myšlienka, „To som potreboval“. Na zoznamovanie som sa ale ozaj necítil mal som už aj životnú krízu, tak ma napadlo že možno dôjdem v tej veci o dôstojnosť, aj sa stalo. Rozhodol som sa že idem na záchod a opláchnem sa studenou vodou, ale zacítil som prvý krát divnú vec, že som moc cítil že ma niekto sleduje, ale nikoho som nevidel. Šiel som Ďalej a začul z davu „vykašlite sa na neho“. Neskorej som sa otočil a uvidel bielu šmuhu ako sa skryla medzi ľudí, tak som sa vracal k danému miestu a začul som „dobre, my sme tu“. Videl som tam myslím dve baby celé v bielom, tak zostala dvojka a tá sa nesie aj schizou. A aj ja som tam tak troška zostal.

ČO je zaujímavé, lebo už je to roky, že to zostalo ako živá spomienka, čo som nevedel že existuje, ale nedávno som sa to dozvedel, že také existuje, Živá spomienka. Takže keď sa tam v mysli vrátim ďalej sa to rozvíja, rôzne  deje a pocitovo, že stále sa tam niečo deje, takže aj keď je to dávno dá sa v tom pohybovať a tak nie je pocit že som zlyhal a koniec, stále sa to deje. Raz mi pri predstave kde som videl to dievča, ktoré sa predo mnou na chvíľku objavilo vystrelila ruka a palcom pri mne ukázala, pozri sa do zadu, otočil som sa v tej aktívnej spomienke a uvidel som biele obzory, miesto steny čo vtedy bola za mnou. Je to aktívna spomienka a tak to pokračuje. Mám ešte jednu takú keď ma nahnali v jadrovej elektrárni 5 poschodí pod zem za jazdy reaktora, bolo to divné miesto a potom pristroj nameral na mne rádioaktivitu. Bolo to asi zlé lebo veliteľ toho priestory s ktorým som tam bol začal hrozne hrešiť. Zostalo to tiež ako živá spomienka. Nedávno som sa dozvedel že to sa stáva je to reálny termín.

Len na tej Citadele, bol som v kríze a keď vtedy niekto prejaví záujem tak to dojme, tak by som to nazval, druhý pojem je bludné zamilovanie. Odišiel som domov ale neuvedomoval som si ako ma to bude drviť. Na akcie som už nemohol a tak ju nenájdem. Troška som vzplanul a drvilo ma to. Vtedy som robil vo fabrike ako technik a bolo to potom celé divné. Túžil som sa s ňou skontaktovať aspoň mysľou keď na párty už nemôžem. Bolo to divné, behali mi po tele rôzne pocity, bolo to šialenstvo, akoby sa aj divno správali ľudia okolo. Bál som sa o ňu že som ju sklamal, ale snáď nie.

V práci to bolo divné i keď som sa snažil a tak som odišiel a založil si živnosť ako elektromontér, robil som s jedným kolegom. A raz bolo nutné ísť do práce mali sme termín a dosť vraj nutný, aby mohlo ďalší robiť na tom dome. Len zrázu v ten večer som stál na dvore a fajčil cigu a začul som svoje meno „Rasťo“ pozrel som pred dom k susedom cez plot a nikde nikto.  Za krátko mi do mysli vpálilo množstvo hlasov a myslel som že končím, že stým v mysli neprežijem. Snažil som sa ich presvedčiť nech idú preč, nech mi dajú pokoj, ale to žiaľ nie, tak to nefunguje a odvtedy sa v mysli toho stalo ohromne veľa. Snažil som sa ich nájsť a pobehoval všelikam, pátral som, ale len haluze. Dlho na začiatku mi hovorila „zajtra sa stretneme“. Po pravde po dlhých rokoch to vidím tak že ma vidí prostredníctvom hocijakých ľudí ktorých stretnem, že je v každom a vyzná sa.

Nastúpil aj rozmer mojej mysle, vnímal som kadečo v mysli aj v realite, kompletne ma to zmenilo a môžem povedať teraz po mnohých rokoch že ma to aj zaujíma, aj v rámci možností napĺňa. Divné veci mám rad no a dôjdem si na svoje, je to ozaj prapodivné.

Myseľ je zvláštna a tá moja prešla svojím, dlho som ju vnímal ako rozľahlý priestor, nazýval som ho časopriestor.

Realita je veľmi silná a človek čo má túto vec schizu zažije svoje. Realita je ozaj silná a nie tak jednoduchá ako sa javy, my vnímame len tú svoju líniu v čase, ale deje sa tu hocičo a stať sa môže čokoľvek. Schizofrenici stým pracujú, aspoň niektorý, ostatný to ale tiež žijú, len stým nepracujú. Je to hodne spojené s náboženstvom. Ale realita je fakt silná a človek zaživa veci zo svojej mysli na ulici medzi ľuďmi. Realita hrá svoju reality šou. Stáva sa taký stav paranoidný že ozaj každé slovo vám zapadne do scenára ktorý práve vnímate. Realita sa inak vyjadruje, ale to asi nabudúce.

Existuje asi niečo ako kolektívne vedomie a to sa mení, aspoň u tých čo to majú v živote. Pozícia jedinca je zvláštna a stále to u mňa ide že realita hrá na to čo prežívam. Dostanete nejaký silný vnem v náročnom obdoby a zrazu všetci ľudia reagujú na tento scenár, pritom ja zmenu nevnímam som na svojom, len to kolektívne vedomie je iné voči jedincovi. Schizofrenici vnímajú intenzívnejšiu realitu. Ja som rád že zatiaľ zvládam a mám sa dobre, len v živote prichádzajú udalosti ako strata blízkych, či choroba, neúspech, problémy.

Vnímal som toho hrozne veľa v tom zmenenom stave vedomia. Často som mal dojem že keď si so situáciou ktorú som mal v mysli a v realite neporadím tak končím, Len vždy sa objavilo idem ďalej a dalo sa. Niečo ako navigácia, prepočítavam.  Inak aj taká vec ako navigácia je taká, že nám z časti riadi, čo zažijeme, rysuje nám realitu. Je rozdiel ísť iba podľa cedúľ, či mapy ako navigáciou. Situácia je potom rozdielna. Povedali mi že je aj rozdiel napríklad otvoriť kľúčom je rozdiel ako dvere vpáčiť. A taká je realita, toto je len jedna kvapka, realita je oceán. Vraj aj pikantne pokrmy sú veľmi komplikované.

Mal som viac paranoidných období ale nebral som to tak že niekto ide po mne, ale vždy som to bral ohľadom na celú realitu, vždy som pátral v realite ako vo vnímanom celku.

Dlho sa toho dialo veľa v mysli, aj v realite ale v tej to bolo skryté. Pred pár rokmi mi prišla info, mal by si ísť na techno party a večer som aj šiel na Palicu von z vreca, už ako som tam šiel, diali sa priamo veci od ľudí ku mne. Vtedy sa to zmenilo, Videl som tam mocnú osobu, stála kúsok a mala na tvári také jamy, krátery, ja som si to spojil s Mesiacom. Ťažko opísať, ale na tvári mala jamky a to veľké. Stála a pozerala na mňa.

 Druhá zmena bola, ktorá na mňa mala veľký vplyv. Cca 11 rokov som to bral, ako, isto ale veľmi podivnú chorobu. V tomto mám v pamäti vtipnú skúsenosť že som stál na dvore pri cige a rozmýšľal nad niečím bežným a prišla info, vtipná „ty si odborník na všetko“. To ma tak napadlo že do kelu to je teda choroba. Tá zmena nastala že som na oblohe všeličo vnímal aj slnko,  mesiac , to ma ovplyvnilo že je to duchovného rázu. Osobne som to obdobie podľa vnímania nazval na nebo vzatie, ale o to asi nešlo, len mi to ponúklo ten duchovný rozmer. Začalo ma to napĺňať.

Ako je na tomto blogu toho veľa. Chcel som písať iné, dosť nepríjemne veci v tomto divné výpadky vedomia, ktoré sa mi po ceste stali a je možné že pre mňa výpadok vedomia, či sa vtedy nedialo niečo zapeklité, homo myslím. Ja taký zážitok v živote nevnímam, ale vraj keď som ja vnímal niečo iné, raz, minimálne raz, vraj prišla zákerná ponuka od nejakých žien a vraj z nedávna že som súhlasil. Ja ale taký zážitok v živote nemám. Je možné že aj taká je realita. Ale podivné výpadky plne riadené, že som otvoril oči niečo uvidel nejaké osoby a potom medzera. Bolo ich viac. Keď som sa zablúdený ocitol v Partizánskom začul som že tak dopadávajú starí homosexuáli. Mne to narobilo problémy aj hlasy na to hrali a bol som oslabený, ale nikdy ma chlap nepriťahoval, ale o to asi nejde. Len som bol pod tlakom ale postupne som sa stým vyrovnal. Vraj keby som sa dozvedel čo sa stalo na techno párty, vraj sa okamžite zbláznim. Tá nulová sexualita ma trápila po rokoch to vyložene cením. Možno ako že závidieť že niekto má deti a rodinu to je cenná vec, ale vzťah, ani sex nikomu nezávidím už dlho. Chcelo to roky a vyrovnať sa stým. Nič by som nezískal, ťažko by sa mi podarilo vybudovať ozaj kvalitný vzťah, tak úplne bez je zaujímavá varianta. Ja som rád sám.

Taká malá verejná spoveď. Som dosť otvorený, hlavne na nete. V realite, až tak nie, pri priamom stretnutí. Drž sa, Svet je extrémne komplikovaný a nesieme zodpovednosť, treba Žiť. Realita je vymakaná do detailu. Ja som rád, že tým čo mám môžem aktívne riešiť záhadu menom Život a Vesmír.

Žiť je zvláštne.

Les

Cesta terénom. Blúdenie civilizáciou. Pátranie.

Tajomstvá mojej existencie, , ,

Pokračovanie – Cesta terénom. Nutnosť krokov. Pátranie.

Odstavil som auto pri poľnej ceste a rozhodol sa ísť k lesu. Kľúče som dal na motor a zabuchol kapotu a hneď bolo jasné že musím ako teraz riešim, priblížiť sa k zvery v lese. Rozhodoval som sa čo mám všetko nechať, doklady, peňaženku, mobil som nechal v aute a rozmýšľal som čo nechať na sebe. Aby som mal bližšie k tej zvery. Zostal som ešte oblečený, v teplákoch, tričku s krátkym, dlhé na páse a tak aj zostalo a v mikine, topánky tiež zatiaľ zostali. Tak som vyrazil k lesu a bolo tam množstvo poľovníckych posedov. Postupne som sa vzďaľoval a rozhodol som sa odbočiť v pravo, aj keď rada bola ísť radšej v ľavo. Vraj kráčam po strelnici, počul som aj štekať psa, dúfal som že po mne nijaké nevybehnú, bola tma a zem bola vlhká, lepila sa na topánky. Bol som v tom že zostanem v lese a zrazu sa na obzore vynárali svetla, dediny a tak nečakane že sa zase objavím v civilizácii.

Ako som sa blížil začul som ženský existenčný výkrik, znel znepokojivo a vraj mal niečo s mojou schizou, jeden element ktorý ma sprevádza vraj to bola taká nejaká bytosť. Obec sa volala asi Skačany i keď mne zostalo zapísané ako Sučany ale tie podľa mapy tam nie sú, tak asi Skačany. Prechádzal som po uliciach a na jednom mieste boli 2 suv pred bránkou a boli prázdne a naštartované, medzi nimi Octavia kde niekto sedel. Núkalo sa odisť na niektorom aute a vraj sharovanie áut v rámci rodu je ok. Ale šiel som ďalej po dedine. Niekde tam ako som šiel smerom odkiaľ som počul výkrik znel silný zvuk akoby šiel ťažký stroj, keď som sa priblížil došiel som k prameňu rieky Nitrica, bol to buchot riadny zo zeme tam búšila voda v pravidelných rytmoch, také niečo som ešte nevidel. Šiel som ďalej a kúsok bolo jazierko a z pod hladiny vyletelo asi 5 krát 10 kačiek. Vyletovali z pod hladiny nie z hladiny na nej nič nebolo, akoby dokázali vo veľkom množstve existovať pod hladinou.

Na obzore sa objavovali hory predo mnou a vyrazil som tým smerom, k horám. Kráčal som po poli smerom k horám a občas sledoval srnky, ktoré behali po poli ako som ja išiel.

Ochutnal som trávu na poli a bol to úplne chutný pokrm. Smeroval som smerom k lesu. Prišiel som cez pole k nejakej farme, vraj tomu človeku kráčam po poli a bolo na zváženie či pôjdem za ním, ale nešiel som, šiel som ďalej. Prišiel som k potoku a boli tam miesta kade chodili srnky. Tak som si vyzul topánky a tie zostali tam na poli i ponožky. Chcel som prejsť na jednom mieste kde chodili srnky, ale zaboril som sa po kolená do blata, tak som šiel kúsok ďalej kde bolo menej vody. Vkročil som a zaboril som sa zase po kolená do blata, ale prešiel som ďalej cez potok, už bez topánok a s teplákmi vyhrnutými po kolená. Pokračoval som po lúke smerom k horám. Dorazil som k lesu a cítil rešpekt ako vstúpiť do lesa, aby som mal väčšie právo. Boli tam bobky od zveri, na kraji lesa a po pravde dal som sa ich jesť a nebolo to nič hrozné ako zomletá tráva. Obzrel som sa a videl na kraji lesa mŕtvu líšku s hrtanom vytrhnutým a neskorej som zistil že chýbalo jej srdce. Prekvapilo ma že som si ju nevšimol ako som prichádzal lebo bolo tým smerom, ako som prišiel. Objavilo sa že by som mohol líšku aspoň ako tak pochovať. Nemal som nič a začal som na ponúknutie dolovať jamu na pochovanie, prstami na rukách, bola tam pevná hlina, šlo to ťažko. Začul som vetu ci nie som schopný vykopať poriadnu jamu zubami. Zistil som že ak dodržím to že zaberiem ústami tak že mám plné ústa od zeminy ide to dobre, keď som zaryl menej šlo to horšie. Tak som kombinoval rytie ústami a prstami na rukách. V diaľke akoby bola nejaká bytosť vo vzduchu, vyznela ako poľovník, taký nad osadou odkiaľ som prešiel. Pocitovo akoby sa pomaly približovala. Potom prišlo auto, poľovník s flintou, šiel kúsok odo mňa  a zastavil sa a povedal že podľa neho by to človek nemal robiť, ja som pocitovo chcel získať právo zblížiť sa so zvieracou ríšou. Ako som kopal asi 40 minút vnímal som na kraji lese nejaký ženskú bytosť, vraj pani toho lesa. Bola oblečená čo mi ponúklo že netreba sa vyzliekať ale da sa oblečený, čo bolo fajn, lebo neskorej som narazil zase na civilizáciu. videl som pri strome ako z poza neho vykukuje nejaký mladý muž a vybral som sa potom tým smerom, vraj je tam riadny posed. Tak som už bol v lese po tom obrade pred vstupom. Bolo tam množstvo posedov, bol som už na boso a vnímal že tam nie som sám. Možno aj polícia, poľovníci ale v inom vyjadrení. Nebolo ich vidieť ale cítiť ich bolo, ich prítomnosť. Šiel som cez lúky lemovaných posedmi.  Šiel som  cez viac kopcov, občas sa objavila nejaká zver. Na jednom mieste som zase ochutnal trus bylinožravcov a nebolo to nič hrozné, ako pomletá tráva, vraj je to bohaté na niektoré látky, nejaké siričitany vraj.

Núkali sa mi informácie o realite, vraj je to hologram aj príroda a zver že sú vraj navádzače a smerovače. Vraj tam ako ich vnímam, vraj je to hologram a pohybujú sa vraj nejako do boku, nie tak ako ich človek vníma. Šiel som potom kopec za kopcom a narazil som na nejaké miesto kde sa niečo niekedy ťažilo, riadna nejaká vápencová jama. Bolo to vysoké a stál som hore na kraji, Núkalo sa skúsiť skok, núkalo sa že odvaha má svoje vyjadrenie a že táto realita je taká. Že smrť nie je koniec ale chce to odvahu. Len sa mi núkalo či to mám vychytané a to asi nie. Zišiel som dole v kopci boli diery a zo vzdialenosti som videl akoby v tom kopci boli bytosti. Na blízko už nie. Vraj si to treba s nimi dohodnúť a oni vraj zachytia keď človek skočí. Ale forma dohody bola problematická. Tak som šiel ďalej už tam bola poľná cesta no a samí posed niektoré fakt vybudované, miesta na streľbu. Narazil som na závoru a vraj keď ju prejdem nie je cesta späť. V diaľke sa objavila civilizácia a dostalo sa mi vraj je to koncentračný tábor a vraj stým mám niečo spoločné, akoby bol pod mojim vedením kedysi v minulom živote. Bola tam biela stavba a kúsok na kopci cintorín. Neskorej som tam prišiel a na prekvapenie to bol kostol. Celý biely. Tam som sa dostal tým že som nemal topánky do pozície bezdomovca aj deti na ulici ma mali za bezďáka a pokrikovali. Tak som sa dostal do civilizácie a už v nej zostal, bez topánok v mikine a teplákoch. Zotmelo sa a pohyboval som sa po tom cintoríne a bol dohad že či nemám niečo s ich úmrtím, bolo to celkom strašidelné, ale to som neriešil. Odišiel som z cintorína a na prekvapenie hneď kúsok bolo ďalšie mestečko, bolo jedno na druhom. Tak som sa dostal do trojmestia, kúsok od seba, boli ozaj blízko seba, zapamätal som si len Veľké Kršťeňany.  Chodil som stále a bol som v tom že zastavovať ani nie je správne. Po pravde bol som aj na pár dvoroch, ale obišlo sa to bez konfliktu, bez stretu s niekým. Pozrel som kostoly, ktoré som stretol, dalo sa tam odpočinúť, len zastavovanie ma unavovalo.

Došiel som k vyhasínajúcemu ohnisku, plného uhlíkov. Vraj keď sa tam postavím na dvanásť hodín do uhlíkov, niečo mi dá. Že nesmiem vnímať žiadnu bolesť. Prešiel som cez to ohnisko, chodenie po uhlíkoch a dalo sa. Keď som sa chcel na tu výzvu postaviť do ohniska hneď som vyskočil. Tá situácia bola také déja vu. Zdalo sa mi že som v tej situácii dávnejšie už bol. Pripomenul mi to jeden človek ktorý vyšiel na ulicu, že som to už kedysi vnímal bol tam. Chodil som neustále, všetko zostalo v aute, bez telefónu na boso ľahko oblečený, ale zima mi nebola, naopak keď som sa chcel u ohniska zohriať, bolo mi zima. Chodil som navštívil pár miest na jednom dvore kde som vnímal divné bytosti, chodili okolo domu so svetielkami s takými modrými svetielkami, pri hlave. Tam som našiel uterák a zabalil si nohy, paradoxne vtedy nastal zlom a ako som si chcel zabezpečiť nohy, látka mi nohy spálila a ledva som potom šiel ďalej. Presedel som noc a predriemal na nejakom dvore na stoličke bol tam na dvore psíček a robil mi spoločnosť. Tá stolička bola ako dar z nebies v susedstve ten divný domček s tými svetielkujúcimi bytosťami. Ráno som ledva odtiaľ odišiel, nohy som mal zničené po tom pokuse o ošetrenie. Pomaly som šiel okolo aj v noci chodili autá asi som im vadil ako vtedy bezďák. Zastavila ma aj policajná hliadka a nadiktoval som vymyslené meno, ale ako som neskorej v Pezinku zistil, nebolo vymyslené ale taký človek aj existuje, asi viem kto to bol, raz som sním bol na izbe, ale meno som si pamätal len krstné. Bola zima ale paradoxne mne zima nebola, tričko s dlhým rukávom zostalo ako rezerva obviazané o pás. Prešiel som nejaké dvory, kde sa núkali rôzne akcie a dozvedal som sa informácie.

Začalo svitať a bol som v nejakom neznámom meste. Chodil som tam. Po pravde skúsil som si kradnutie. Ukradol som brýle, nešlo mi o to čo, ale len si skúsiť aké to bude. Keď som v potravinách zobral pivo a syr nahlásila ma nakupujúca, že ma videla, no musela nahlásiť, ale OK. Potom som zistil kde som prišiel som na vlakovú stanicu a Partizánske. Tam za mnou prišiel nejaký róm a že má pre mňa ženu, bolo mi to vtipné. Ale už som bol oblečený, lebo som sa zastavil pri tom ako som ledva išiel v istom pneuservise a tam mi dali, topánky, ponožky, vestu a bundu, čaj. Pofľakoval som sa riešil čo je táto realita zač. Núkali sa mi rôzne scenáre ako existovať tuná a to už dlhšie. Tu som bol v pátraní, ale pravidlá pre mňa platia, ako sa vyhnúť bežnému existovanie na to som neprišiel. Fajčil som vajgle zo zeme, nemal som ani zapaľovač.

Došiel som k budove, neskorej, bolo tam toho viac. Ocitol som sa pri budove múzea Baťovcov, asi hlavne Tomáša a prišla ku mne von pani, že či idem na návštevu ale ja že nemám peniaze, ona že je to zdarma. Tak sa mi dostal výklad o minulosti, bolo tam množstvo obrazov, ako rodokmeň a historickej obuvi. Upozornila ma že evanjelický kostol nie je ani na mape, ale ukázali mi kde je a katolícky že je tak na konci námestia aby ho každý videl. Na ten evanjelický že sa ide z námestia po červenej ulici. Ale na mape nie je, ukázal len kde je. Požiadal som ju o pohár vody a ten plastový pohár som si postrážil a mám ho. Zapísal som sa do knihy, ako prvý v roku 2025.

Šiel som po meste a narazil najprv na advokátsku kanceláriu, čo som špekuloval či neskúsim sa pobaviť, ale neurobil som to, bol som zablúdený. neskorej na policajné územie, bola tam značka. Policajt v civile ma zastavil a vraj som včera v noci povedal nejaké nepravé meno a zobrali ma na policajnú stanicu. Kde zistili že som troška kradol a zisťovali identitu a zistili že som v pátraní. Pozerali sa dosť drsne ale policajti čo šli po chodbe, slušne, až moc pocitovo, zdravili. Vypočúvali ma stále dookola ako to chodí, navádzajú vyložene na klamstvo a pravda je asi správna cesta, tak fungujem a nestalo sa tam nič radikálne. Som si prečítal čo nepásali tie policajtky a asi pravda je správna. Prišla záchranka aj tí ma vypočuli a dali nechcenú injekciu vraj ak nie tak s policajtami k zemi a potom injekcia, tak mi je nakoniec dali. Dobrovoľne na silu. Previezli ma do nemocnice na prevoz do Pezinku. Vraj môžem byť rád že sa tá záchranka našla že bežne nemajú čas. Tie prevozy sú vždy špeciál. Ale bol to kľudný prevoz, bez policajtov, len muž šofér a pani sedela za mnou. Na konci keď som dorazil do Pezinku, kde na vrátnici sa zahlásili že ide pacient s Partizánskeho, povedala že som bol kľudný a to som bol, predsa mám aj skúsenosti.

Tak som sa ocitol v Pezinku, kde to už poznám. Posledný pobyt som videl Pezinok pozitívnejšie, zdalo sa mi že po zmenu primára sa to ešte zhoršilo, ale ani nie, je to iné a je tam viac zdravotného personálu a niektoré terapie ako muzikoterapia sú fajn a osožné. V Pezinku som bol 80 dní, čo je dosť a troška ma trápilo že to liečenie trvá toľko. Ale teraz mi menili lieky a za dosť zrejme drsné, Leponex.  

Bol som zablúdený a absolvoval som túto misiu, zablúdený, nevediac ako ďalej, to Partizánske ma prekvapilo aj Veľké Krsťeňany, lebo mám veľké pochybnosti, nie náhodou na kresťanstvo, či som neurobil chybu keď som sa dal pokrstiť, prijímanie, birmovku, zvažoval som vystúpenie. Vraj nie je jedno pri pohrebe ako sme pochovaný a vraj je rozdiel reči duchovného pri pochovávaní muža a ženy. Vraj ten rozdiel robí veľa.

Tak som absolvoval túto misiu, článok je pokračovanie minulého – Cesta terénom. Nutnosť krokov. Pátranie.

Bola to divná cesta, plno skúseností a poznatkov, isto som nenapísal všetko len čo ma napadlo taká os príbehu aspoň. Teraz som doma a dám si pozor, bola to znepokojivá cesta, ale taký je môj život, nebolo to po prvé, mám to dlho. Naše životné cesty nejdú zrejme tak priamo ako sa nám v spomienkach javí. Sú tu rôzne odbočky a podobne na základe toho déja vu a predchodzie akcie a misie.   

Život je členitý, nie je to tu nejako naivné, to vôbec nie, ale komplexné cesty a javy. Nám sa javí ako priama cesta, ale sú tu odbočky a my vnímame čo vnímame. Článok budem možno dopĺňať, napríklad som sa objavil na cintoríne a bolo tam svetlo na senzor pohybu,  videl som u každého hrobu zohnutú bytosť ako človeka keď bolo zhasnuté, po zasvietení postavy zmizli. V tme som videl bytosti, ako zasvietilo zmizli. Riadne som sa prešiel a troška možno mal omrzliny s popáleninami, bol som na boso v zime. Ale nebol to problém až ošetrenie narobilo problém.

Tak som popísal túto misiu. Maj sa fajn a buď obozretný,  deja sa tu toho veľa, vnímanie je iné, ale všetko sa raz ukáže, čo cením, že sa mi to núka už teraz, čo nemá každý. Môžem bádať. Ale raz. Raz príde aj iný čas a iné vnímanie. Pekný deň.

Konáre

Cesta terénom. Nutnosť krokov. Pátranie

Tajomstvá mojej existencie, , ,

Bolo rušne obdobie a cítil som nutnosť niečo v  tom smere podnikať. Začnem tuna. Doviezli nám fúru dreva. Bol som na tom vtedy tak že som testoval existovať bez spánku asi 3-4 noci som nespal. Bol som v krčme a dal som si viac piva, zrovna mi ho “kamoši” kupovali, nemal som veľa eur. Po pivku som zaspal, unavilo má to. V ten deň som fúru na dvore uložil. Ohľadom komunikačných a faktorov spolužitia s mamou. Býva to ťažké keď človek zostane žiť s rodičmi. U mamy dopadajú komplikovanejšie témy plačom či výstupom. Nedá sa v takom prípade moc pozitívne žiť, takýmto spôsobom ma drží v hrsti a vo veľa faktoroch ma to ubíja, nedá sa stým pohnúť a ubíja to. Tak to  ale asi často chodí keď chalan zostane v dome s hlavne mamou.  Zareagujem troska nevrlo na pochybnú otázku a hneď že čo ona komu urobila že sa nemôže ani opýtať, takouto taktikou má to ubíja. Kalkulovanie so smútkom, čo ženy asi často používajú .

Dostali sa mi rôzne informácie o tom dreve na dvore. Že nebolo správne ho upratať, že to nebolo vhodné k človeku čo to drevo doviezol a vyklopil, že to bolo zrovnateľné s krádežou kopy niekoho iného v lese, že nebol správny čas to drevo uložiť. A tak po krátkom spánku som o cca 5 ráno urobil rozhodnutie to drevo vrátiť späť na kopu na dvore, prehádzať. Potreboval som to ako krok proti mame a jej uplakanej a ublíženej osoby. Potreboval som tento krok na odrazenie tejto vzťahovej veci na spolužitie. Urobiť to aj preto.  Akt odporu, voči tomu čo skryte prebieha. Bolo ráno, mne ten čas vtedy bol voľný, akcia v komplikovanom Svete.

Za chvíľku mi  volal jeden chalan čo chodí do baziliky a požiadal ma o niečo na jedenie. Akurát mama dopiekla kura a tak som mu trocha zobral, síce akurát bolo omša nedeľná čo mi nevyhovovalo ale čo už. Potom som v bazilike chvíľu zostal a dostali sa mi informácie čo sú tie dve bytosti v zlatej farbe s krídlami zač. Na ľavo že je tvorca teda myslím že tak mi povedali, tvorca, správca niečo tak, živočíšnej ríše a na pravo že je ocas. Čo je zrejmé tak tuná delené. Na existenciu niektorých bytosti zo živočíšnej ríše by ich zaujímal môj názor prečo existujú. Vyrazil som,  teraz neviem či som sa stavil ešte doma myslím že hej, tak naslepo s plnou nádržou do terénu . Nemal som predstavu kam pôjdem ale cesta má zaviala do Senice, aj ku Kunovskej priehrade. V mysli bolo rušno a nie len v mysli, ale aj priamo v životnej realite.  Bol som psychotický a taký bol aj Svet.

Zastal som u priehrady mal som obdobné auto môjmu z požičovne moje auto bolo v servise v Prahe, čo je také. Nabúrali ma v Brne a riešil som to cez poistku PZP vyníka a mohol som si vybrať servis v Čechách a tak som to riešil tam. Tak som mal auto z požičovne s českými značkami. Samo sa zamykalo po chvíli a tak ako som zastal u priehrady cvakli zámky, tak som zostal v aute. V diaľke pri priehrade blikalo nejaké auto, ale nešiel som tam i keď sa to javilo ako varianta. Auto ktoré bolo kúsok zaplo diaľkové a tak osvietilo priamo “búdu” na priehrade kde sa vypúšťa a reguluje. Neviem ako sa tam ide, nie je na brehu. Tam sa mi dostala informácie že tam sa raz stretnem s Ježišom. Pôsobilo to dosť strašidelne. Potom mi povedali že je to územie jedného učiteľa zo základky, pán Š. Popošiel som kúsoček na druhú stranu s vraj územie tej osoby. Troška má to vydesilo ale hlavné pravidlo ktoré sa mi aj núka je nepodliehať strachu. Auto mi dvakrát poskočilo. Možno preto že som mal ručnú brzdu a možno zaradenú rýchlosť a pustil som spojku neviem ale aj keby, poskočenie bolo žiadané a skoro mi ušlo.

Tak som vyrazil smerom ďalej a všetko už bolo inak. Situácia sa zmenila. V mysli som mal aj viacero indícií že autohavária je komplikovaná udalosť, otázne čo sa stane. Bolo tých indícií viac ale nechcel som to testovať. Ak sa to dá isto je to komplexné. Treba to mať  vychytane. Troška sa mi to núkalo a napríklad keď som nad tým rozmýšľal išiel som do bočnej uličky za budovu a bola tam stanica na nabíjanie elektromobilov. Tak možno s elektro automobilom je to možné, že to je možno tak, ale tak to chodí, cesta sa ukazuje a vyvíja ďalej, podľa “rozhodnutí”. Stále to ide vpred ako navigácia.  Takto sa odvíja realita, ideme a krásne sa nám rysuje, riskuje cesta. To vnímam dlho a preto aj úvahy čo sa stane napríklad po sebevražde. Že to asi nie je koniec ale čo bude núka sa mi všeličo, hocijaké podobné postavy a veľa podobností, núka sa mi to dlho. Aj mne hovoria či som nebol tam, či ten, niekde.

Čo sa týka navigácie vraj to nie je len tak, potom nám vraj navigácia vytvára realitu a ide ona, ak ideme podľa máp a cedúľ je to iné. A internet je často zavádzajúci.  Inak telka pôsobí často hlúpa ale taký človek ako ja ju niekedy vie vnímať intenzívne. Aj často prihlúple programy v silnejšej realite, pôsobia intenzívne a je tam kopa informácii. Napríklad aj časopisy sú zaujímavé, asi viac aj ako bežné knihy proste časopis.

K tomu Kunovu a k tej info o učiteľovi, to je ich profesia a majú vplyv na generácie je to ich pozícia. U mňa je neustále rušno a neustále sa mi núka iný scenár mojej a celkovej reality. Je to tak neustále a dá sa povedať pravidelne sa nechávam nachytať.

Hovorili niečo o sexuálnom škandále zo základy, hovorilo to tak neurčito. A že to musel byť prúser. Niečo sexuálne v detstve evidujem, ale toto nie. Vraj toto je posledný scenár a iný už nebude.

To ma vystrelilo a bolo to desivé, lebo som cítil veľkú ľútosť, čo sa to muselo stať.  Previnilosť. Tak som sa rozhodol že idem na slepo, ono realita a tak je to celi čas veľmi dobre reaguje na moje rozpoloženie a “bál” som sa že keď zastavím bude zle. Nejako bola slabá premávka, zmizli mestá vnimaje akoby boli len cedule.

Pracoval som so scenárom, trocha ma trápilo ako sa musí zle žiť zvieratám v lese, keď im hrozí také nebezpečie, nie som z toho nadšený a núkalo sa mi vyraziť do lesa a skúsiť tam aspoň krátko existovať.  Smrť čaká ale aj nás. Zabočil som na bočnú cestu a predo mnou boli srnce, či jelene a rozutekali sa. Ale nevystúpil som držal som si takú ochranu auta. Keď utiekli napravo svietilo niečo, svetielkovalo, ale zostal som v aute.

Pokračoval som ďalej. Prvý signál na priehrade Kunov a tento som nesledoval zostal som v aute. Ono aj tak zacvaklo zámky. Šiel som ďalej a rozhodol sa že auto niekde odstavím a pôjdem do lesa a nechám svoje veci v aute. Troška som nemyslel na blizkych že nebudú vedieť kde som. Myslel som len na seba. Tú vec čo vnimam je ťažké vyriešiť je to skorej neustála cesta. To že stým neviem uspokojivo pohnúť občas ma osloví skúsiť ratadikány krok, ako teraz.  

V mysli riadna priama komunikácia, ktorú som teraz neignoroval, občas sa vydám do terénu.

Predtým som troška bádal kade tade, čo som troška popísal minule.

Nakoniec som dorazil na jedno miesto, bola tam taká betónová jama, divná pocitovo i opticky.  Nevedel som či dokážem spraviť tento radikálny krok. Uvažoval som a ešte ako. Napadlo ma úplne všetko nechať v  aute, prišla rada že kľúče sa pokladajú na motor. Tak som to spravil. Otvoril kapotu dal kľúče na motor, zabuchol som kapotu. Niečo ma štiplo na ruku, nevidené. No a hneď som bol bez všetkého, všetko zostalo v aute. Len Ja, tepláky  mikina, tričká s krátkym s dlhým a zatiaľ topánky.

Dlho som sa tam nechcel zdržať boli tam domy. Vyrazil som smerom cez pole k lesu v ústrety mnohým poľovníckym posedom.

Nevedel som čo bude, premyslené som to nemal. Zostal som sám bez niečoho, lebo ma aj celý Svet i môj osobný trápi .

 Tak radikál. Pokračovanie na budúce.








profil

Schizofrénia a Ja.

Tajomstvá mojej existencie

Zatiaľ neviem, čo sa sem dostane, mám nejako prázdnu myseľ v tento moment, ale idem písať. Nástup problémov bol desný. Mal som životnú krízu, prvé vyšetrenie s testami u psychologičky malo výsledok že sa jedná o krízu, čo sa vraj stáva ak prichádza vekom vážnejšia dospelosť. V skratke čo si pamätám a základ bol taký. A presmerovala ma k psychiatrovi, čomu som sa najprv bránil, nechcel som brať lieky, mal som zábrany. Neskorej som si „zvykol“, musel som. Potom som asi 3 roky behal po Svete a nestačil sa diviť, čo sa to deje, ako je to vôbec možné. To som nečakal, taký problém, no to som ozaj nečakal. Vpálili mi do hlavy hlasy a myslel som že končím ak ich nepresvedčím nech zmiznú.  Prvý kontakt bol, keď som stál na dvore a začul som svoje meno „Rasťo“. Pozrel som cez plot k susedom, cez bránu na ulicu a nikde nikto, ale bolo to jedno. Za krátko my do mysli vpálilo viac hlasov a bolo to nevšedné, dá sa povedať aj čarovné, ale neúnosné. Mal som vtedy živnosť a mal som zrovna dohodnutú dôležitú robotu a výpadok bol neprijateľný, ale nutný. Vypol som si telefón, týždeň som ležal v posteli a komunikoval, týmto zvláštnym spôsobom. S nádejou že odídu, iné neberiem.  Len človek musí z niečoho žiť a nejako platiť účty a tak po týždni, úplne v inom rozpoložení života, pokračoval som v pracovnom živote. Bolo to moc ťažké a ledva som chodil, bolo to neskutočná záťaž. Neúnosná bola strata súkromia v mysli, akoby som stratil všetko. Raz som sem napísal „akoby veci patriace do kníh, robili mi v hlave vír, brali mi všetko i keď nemám nič „. Chodil som psychiatrovi podľa neho sa mi všetko zdá a je to choroba, akurát ja som bol moc prekvapený a šokovaný, ale chcel som to vyriešiť a bral som to ako chorobu, chcel som to vyliečiť. Len ono sa aj oficiálne uvádza, že schizofrénia nie je vyliečiteľná, že sa stým treba naučiť žiť. Čo má dosah do viacej rozmerov tohto procesu a aj liečby. Už dá sa povedať o to nechcem prísť. Je to súčasť môjho života, tá moc zaujímavá súčasť, pre mňa i Láska, možno mám cez myseľ, tak troška moc vzťah. Lásku pociťujem, ale je to ostré, musím sa snažiť a zvládať. Ale ozaj som si uvedomil, že keby ma od začiatku, len nejako vychvaľovali, že by som sa nič nenaučil, že to u bytosti ako ja ani inak nejde. Často sa mi do do toho motal aj pocit, že veľa zážitkov bolo, pocitové, rozumovo označené výrazom  „ šialene pôvabné“. Tak to cítim.

Raz ma troška rozveselila situácia, ohľadom tej choroby čo som si aj zapamätal. Stál som na dvore a špekuloval nad niečím a bol som tak v kľude a prišla hláška „Ty si odborník na všetko“. Čo mi v ten moment prišlo vtipné a že „do kelu to je choroba“. Asi keď som sa liečil osem rokov som sa rozprával s nejakou ženou v čakárni a cítil túžbu že to vyliečim, išlo to z mojich slov. Ona že, schizofrénia sa nedá vyliečiť, čo ma vtedy tak seklo, že ozaj mám to 8 rokov a pravidelne to bolo tak, že keď som sa krvopotne dal do poriadku, prišlo niečo v spoločnosti na koncertoch a tak v kluboch, niečo čo ma prekvapovalo a drvilo, vždy sa po tom divnom zážitku všetko v plnej paráde objavilo v mysli. Všetko to nevysvetlené, nepochopiteľné, divné. Vždy ma nejaká situácia kopla späť a začal som proces dať sa do poriadku, čo znie pekne a je to aj pravda ale svet je tak komplikovaný, že jedinec musí nejako žiť, nejako sa správať, niekde pracovať, nejako sa baviť, nejako tráviť čas, mať nejaké vzťahy i s ľuďmi ktorí sa vtedy stali skorej nepriateľmi. Ako je to slovo zložené „nie priateľmi“. Snažil som sa normálne žiť a po pravde vtedy som moc nevydržal doma a behal som po vonku, niekedy bolo lepšie obdobie, inokedy peklo. Viac krát som bol na dne, vždy ma tam niečo koplo, ale bol som aj šokovaný, či z inej strany očarený. Takto som spoznal osobne iskričku nádeje, pocítil som to tak. Bolo zle, ale šiel som ďalej a pocítil som vnem, keď vydržím a pôjdem ďalej bude za roky dobre, tak sa to aj viac krát stalo.

V roku 2004 som bol prvý krát v nemocnici na Antolskej v Petržalke. Odchody aj neskorej, mám ich teraz za sebou 9, boli adrenalínové, nejako pocitovo intenzívne, motajú sa tam vždy napríklad policajne búchačky. Jazdy sanitkou sú divné a je to napínavé. Neviete kam sa veziete, vždy dúfam že prídeme kam máme, ale aj záchranári hrajú mocnú hru, zrejme toho dosť vedia, hrajú na to. Také je to originál, tak to chodí. Naozaj hrajú na to. Keď sú nablízku aj policajti a ti máš v mysli už trocha iný obraz reality, máš podozrenie, že možné je čokoľvek. Ak sa niečo má stať, všetko je možné. Ale vždy som mal vieru, že to dobre dopadne, teraz mám skúsenosti.

Moje verzie o tejto realite sú ozaj rôznorodé, napríklad klasika u tohto problému je taká, že často sa ten náhľad na túto, či moju realitu mení, čo ma ovplyvňuje, nejako vždy som nútený k tejto zmene zaujať postoj a moc sa mi javí, že to bude moc dôležité, aký postoj zaujmem. Tak mi to vychádza. Tie zmeny existenčnej reality sú prítomné stále a neviem aký je Svet a bádam, „Čo ma fascinuje a robí šťastným“.

V nemocnici, keď som bol po prvé, mi jeden chalan pri terapii povedal vyjadrenie že vraj „ schizofrénia je rakovina duše“, čo bolo drsné, že do kelu, vyzerá to tak. I keď vo mne bol aj vždy pozitívny náhľad, lebo to bolo aj zaujímavé. Nikdy to nebolo nejako vulgárne, či zlé, ale nepríjemné hej a to moc. Žiadne súkromie v mysli, ak mi bolo ťažko nebolo kam odisť, bolo to vo mne, stále so mnou. S odstupom rokov sa v jeden čas aj vyjadrilo, že čo mi hovorili malo úplne iný, skrytý význam. Tak som behal po Svete a divil sa čo sa to deje. Teraz to mám asi 23 rokov a všetko je iné. Neviem nič a zároveň v tomto veľa. Mám za sebou tých 9 nemocníc, a roky toku informácií a vnemov. Tie vnemy nie sú sranda, vnímal som toho v mysli more a bolo to kúzelné. Ale moc ťažké zvládať. Mať v mysli moc komplikovanú návštevu a vnímať rôznorodé veci. V skratke dlho som myseľ vnímal, ako rozľahlý priestor, nazval som to súkromne „časopriestor“. Dá sa povedať, ako bol svet predo mnou vnímaný, očami a zmyslami, do vnútra bol tiež priestor, akurát ten bol tak alternatívne a pestro ladený. Často som sa tam pohyboval, veľmi intenzívny bol čas v posteli, keď som bol v kľude, vnímavejší, bývalo to riadne. Bežali mi v mysli predstavy a ťažko napísať niečo, lebo toho bolo more, ale na druhej strane, napadne ma len niečo. Viac krát som si povedal kašlem na to, len fantazírujem a blúznim a prišlo slovo „ pokračuj“. A vždy to vyústilo do nejakého vnemu kam to smerovalo. Inak som to aj pociťoval v istých sférach že mám priestor, používal som v sebe ten výraz, ale v tej sfére je ťažko a som rád, že som sám. V tom čase som napríklad vnímal a to som sem už napísal, akoby mi nejaká postava v bielom, výzorovo niečo ako pápež, pokropila myseľ. Naklonil sa do mysle a pokropil.

Pohyboval som sa často v mysli a bol to taký môj iný Svet, kde je všetko akoby imaginárne a zvláštne, vnímal som to z pozície ako bežný človek, ako čarovné.

Asi po 11 rokoch sa to javmi v mysli no a na oblohe zmenilo, začal som to pociťovať ako dar. Čo bolo zásadné, total.

Vtedy ma to namotalo na oblohu, moc Slnko, bol intenzívny ten vzťah k Oblohe, Slnku, Mesiacu, Hviezdam, Vesmíru. V tom období ktorý som si neskromne a zrejme nesprávne osobne nazval ako „na nebo vzatie“, odvtedy ma to i napĺňa  očarováva, ale je to problém zatiaľ, neviem čo príde. Troška upadám, ale zase žijem kľudnejšie.

Áno, bol som 9 krát v nemocnici, bol som viac krát paranoidný, ale to sa riadne vyvíja, vždy je to zdokonalené a iné. Už dosť tak vnímam Svet i keď som v kľude. Vždy som niečo zažil, preto to neľutujem a keď som pasívny, vynára sa či sa neochudobním, ale môžem žiť v tomto spoločenskom systéme. Zvládať nároky života.

Som dlhšie na invalidnom dôchodku, dlho som to odmietal, už na začiatku som mal možnosť ísť na invalidný ale krute a pekelne som sa bránil, bolo to ťažké, lebo som nezvládal dobre, bol som zaťažený a ledva žil. Ale nechcel som prísť o svoju profesiu, elektrotechnika, mám to rád a potrebujem peniaze. Momentálne som doma, bol som v nemocnici a zabraňuje mi to v práci, aj lekári tomu bránia, elektrika je zodpovedná je to zamotané. Ale nejaký malí príjem mám a momentálne mám voľný čas a dnes je možností veľa. Ja veľa času trávim za PC, stále niečo robím. I to je niečo a napríklad dnes píšem, niečo z toho bude, niečo nové vzniká. Len potrebujem to riešiť a nejaké prachy si privyrobiť, aby som bežne prežil, snáď nájdem spôsob, nejaké kontakty som nadviazal, uvidím.

Momentálne vnímam myseľ bežnejšie, pohybujú sa tam nejaké hlasy ale to má možno aj človek bežne. Nie je to taký priestor a teraz sa tam ani nehrniem. Mám z nedávna zážitok, že mi v mysli niečo zamkli a ukázali kľúčik, mohlo to byť vážne. Dávno zaznelo že „máš brutálne informácie“ no objaví sa všeličo, ale je to také, realita je komplikovaná.

Človek v tomto Svete môže zažiť ozaj hocičo, ak to má zažiť, tak nie je problém, realita je silná, pestrá, kreatívna, vyvíja sa. Mal som intenzívnu ukážku, čo troška vyjasnilo, že tu ozaj môžeš zažiť všeličo, tak nie je problém. Možnosti reality sú neskutočné, k tomu napíšem slovo Mágia. Na začiatku mi hovorila „zajtra sa stretneme“. Čo sa nedávno vyjadrilo že ona je, či vníma, možno cez všetkých, tak keď som niekoho stretol, stretol som i ňu. Dostane sa mi všeličo a celkom to milujem, strach sa snažím nepociťovať, lebo viem, že tak sa to nedá, odvaha nevyhnutná. Isto to tak v Živote je, že treba byť odvážny.  Určite ma to moc zmenilo, Svet vnímam inak, čo ma ale okúzľuje a moc zaujíma.

Žijem síce skromne, ale ak mám byť neskromný, tak vnútorne vnímam bohatstvo, vnímam iné rozmery tejto reality a som okúzlený. Život mám moc rád. Škoda, že sa nesprávam uvedomelejšie a nežijem zdravšie, lebo sa ženiem do hrobu. Ak sa do hrobu chodí, či tam nie som už teraz. No a hrobčeky sú isto mocné miesta, ale mocné je to tuná všade.

Možno som chorý, pre niekoho to inak nebude, možno som obdarený, pre mňa to tak je. Realita je mocná, hráme tuná každý svoju hru, isto je to veľká hra, stále a neoblomne dúfam v pozitívny rozmer bytia, že tak to je. Ak je to opačne je to zle. Ale existuje toho moc, len ľudí je nás tu koľko, zvieratá, rastliny i predmety sú mocné, žije, či vníma, tuná toho veľa. Vníma i koná, upozornený som bol na veľa. Musím to spracovať a ísť ďalej. Nenechať sa zničiť, ak zvládnem. Je to priorita.

Mne sa ukázal Svet z iného uhlu, moc to cením, pre mňa ako človeka, ktorý žil obyčajný život, teraz toto, takéto, no sila. Ozaj už dlho to cítim i ako dar, okúzľuje ma to, napĺňa nádejou v silu tohto Sveta, mám Vieru, ak je Svet tak silný, že aj kvalita je potom veľká, za tým vidím nádej.

Svet má grády. Život je jazda neznámym terénom. Život mám rád.