
Archív kategorií: Ja 2000 – Zo šuplíka

Oklamaný :
Oklamaný, okradnutý, tomu neverím, stojíš v kúte opustený, čo som ti spravil. Vytiahni si, ten nôž z chrbta, nelíž z rany krv, utiahni sa do šialenstva, zblázni sa a mlč. Poletuješ, len tak vzduchom, hluchý netopier, čakáš, až sa niečo pohne, potom chytáš smer. Netrápia ťa pevne ciele, nemáš záujem, radšej zletíš hlavou dole, kde je pevná zem. Obzeráš sa do budúcna, nemáš právo žiť, poskladaj si svoje ústa a potom hrozne krič. Nemáš chuť na polku sveta, skúsme ich vyvraždiť. Vrážať všetkým, nôž do chrbta, veď nemajú právo žiť.
Vyvraždil si všetko vôkol, lížeš z ich rán krv, odkladáš si svoje gestá, ponúkaš len smrť.
Krabička :
Poď so mnou, tam kde je, slnko žlte, kvitnú
stromy, ovocie je tak chutné. Postavíme si
krabičku z hliny, vrazíme sklo, zvrchu sa
bude dymiť. My sme tí, čo sa neboja zimy.
Je nám teplo, pohľad cez sklo je čistý.
Ja stojím vonku, mrznem a trocha
myslím, skladám si krabičku, vo svojej
hlave, tú vietor nesfúkne, odnesie ju
ďalej. Privolám všetky katastrofické živly,
nech vo mne rozdrvia, všetko čo myslí.
Iba jeden problém, nie som si istý.
Hore nohami
Ja pochádzam z Austrálie, chodiť neviem,
skákanie mi ide. Prečo žijem v tejto diere,
chcem preskákať, život v lese. Na raňajky
dobrej trávy a preskákať všetky jamy.
Pozerám sa na dno diery, nie som klokan
a tam to miery. Vyskočiť von z diery v diere,
asi nejde a ty to nevieš. Oklamal som
všetky zmysly, klamem seba a nie iných.
Tebe chlapče neverím, veď netuším, kto
vlastne si. Nehovoríš to, čo cítiš, radšej
klameš svoje zmysly.
Chcem pomaly začať chodiť, iba tak,
môžem byť živý.