My si nelámeme hlavu, pritom čakáme na bod zlomu, ideme rovno do hlavolamu, tam isto nastanú zmeny, zmenia sa naše vnemy. Potlačia sa naše pudy, tuná isto nezhynieme od nudy, tá nám dá pocítiť, čo všetko sa stalo, keď sme sa my nudili, čo všetko, ušlo nášmu vnímaniu. Hlavolam, nám tuná motá hlavy odpradávna, žiadna snaha nie je márna, prioritné sú tie pravé túžby, tie ktoré aj sledujeme a robíme postupné kroky. Také veci po ktorých ozaj túžime, dovtedy než nás zoberie zem. Presne na tie, sú zvedavý, čo robíme keď sa nedarí, čo my vlastne chceme, čo sa v nás deje, aký ozaj sme. Bez zahmlievania od sveta v ktorom žijeme, oslobodený od pudov a predsudkov, výsledok čisto z mysle, každý nejaký sme, každý niečo chce, prečo práve ja nie. Ja isto nič nechcem, asi budem iný, alebo sa bojím driny, zajtra je neskoro, využi terajší moment, ukáž čoho si hoden. Aké veľké máš sny a túžby, keď si lenivý buď, ale keď ideš po aktivite, tak buď aktívny. Nespi pri aktivite a nerozplývaj sa, keď si lenivý. Hlavolam všetko o nás časom prezradí, nesmieme sa báť pravdy, hlavolam nás dúfam, čaká navždy. Niekto tuná vidí všetko a nie je to, len jedna bytosť, také sily, čo na tomto svete pohnú všetkým, pre nás oceľ a kameň, pre nich žiadny problém. Zbytočné sa tešiť, že sme niečo skryli, keď to podstatné, všetko vidí, prv treba pozametať, pred vlastným prahom, nehádzať svoj bodrel na iných, za to, čo sme sami nezvládli. Ja sa tomu nebránim, za svoju myseľ sa nehanbím, dokonalí nie je nik, neovládam žiaden trik, ako by som bol spokojný a šťastný. Mne komplikácie nevadia, pomáhajú nám rásť, vraj život bez bolesti nemá zmysel v tomto svete isto nie. Dobré je len to, čo si vydrieš, ostatné je pre nás dar, za ten by sme mali ďakovať a nie, len machrovať. Stúpať po schodisku je náročné, dole sa ocitneš hneď a doráňaný, vtedy nemá kto pofúkať rany. Všetci si dávame pozor na pád dole, nevadí nám, ale niekoho tam poslať, vraj nemal sa posrať. Je otázne, kto je osobnosť. Podľa mňa tí dole, ak majú svoju hodnotu, nie sme v pozícii sudcov, skorej hlupákov a to takých, ako je celí nekonečný vesmír, s nejakého dôvodu, to tak má byť. Možno je cieľom sa s toho vymaniť, lebo tento svet je sila, samá arogancia, namyslenosť, predsudky, závisť, klamstvo a pýcha, asi to, je ten náš hlavolam, konkrétne ja som sa slušne zamotal, cítim len túžbu žiť. Chytiť opäť svoju niť z toho klbka, čo som kedysi odhodil a teraz niť sama plynie po mojej ceste, neviem kde som presne, chcem len žiť čestne. Klbko sa zamotalo aj hlavu oklamalo, nič dobré nejde ľahko, neviem ale či som dobrý, veď neviem o čo tuná ide, čo je zmysel života, čo sa odpúšťa a čo sa tvrdo trestá, ťažká je tá naša cesta. Je to schodisko, pozor na pády, doráňaný začať od znova, to je taká mala pohroma, ktorá nás ale, možno veľa naučí, než skončíme v božom náručí o čom pochybujem.

Stúpať pomaly, rozvážne a bystro, pred svojim prahom mať čisto, nikoho nesúdiť, čo najčistejšia túžba žiť.

Každý deň je nová lekcia, každé ráno sa všetko začína, tak to musím brať, lebo život je veľká vojna, nechutí mi, len prehra. Konečný cieľ je mier, pokiaľ mám rozum, tak na celom svete, Ja ho viem priniesť, len v tejto vete. Aby nastal, museli by sme, sa všetci pridať, zasiahnuť láskou, pokorou, cťou, zdravím rozumom, kde zúria vojny, museli by sme, sa všetci spojiť v jedno veľké hnutie dobra, také jedno veľké, spoločenstvo prsteňa. Veď každý prsteň, každý predmet, môže niesť, maximálnu hodnotu, no nesie tú, čo mu my dáme, treba dať veciam hodnotu. Energia tuná, len srší, sme ako stožiare vysokého napätia, koľko dáme, toľko budeme mať, čím prispejeme, to sa nám vráti, čo pokazíme, za to musíme platiť, musíme to ustáť, na vlastných, bez chýb, nie je nik. To čo vnímame, tak naša, cesta tuná, smrťou končí, no ale neviem, či nás potom čaká oddych, chcel by som a asi nie, len ja, aby smrťou, náš príbeh gradoval. Aby bola smrť, ten pravý štart, ktorý nás uvedie, na vyššiu cestu, k vyššiemu uvedomeniu, cielenému miereniu, plnému uvedomeniu, zmyslu existencie, čo áno a čo nie, čo sa od nás čaká, aké má, každý z nás poslanie, aby do nás vstúpilo, vyššie poznanie. Tento svet, je jedno veľké tajomstvo, dúfam, že tí mocný, tiež nevedia všetky odpovede, lebo ak hej a robia toto, čaká nás tu, len hrozné peklo. Lebo tento svet, je presýtený zlom, naivitou, klamstvom, predsudkami, násilím a bezprávím, právo má ten, čo ma tie, hnusné prachy. Chcem, nech sa zlo každému vráti, aj tým najmocnejším, čo je zle, oni asi veľa vedia a možno, aj boh nás chce, len predať, existencia je zafarbená, do čierna, raz, ale príde od dobra odveta, tak, ako to býva v rozprávkach, isté, ale je, že nežijeme v rozprávke, realita bude tvrdá, nekompromisná a ťažká. Ťažšia, ako život v tomto tele na zemi, asi sa budeme diviť, až potom zistíme, tie pravé problémy a zistíme, čo sme si, vybavili v tomto živote, na zemi. Zažil som, veľa zvláštnych vecí, neverím celkom v život večný, ale viem, že tento svet, nie je taký jednoduchý, ako som vnímal kedysi, preto sa troška púšťam a píšem, čo píšem. My ľudia, sme už tuná, niečo ako démoni, vplývame na seba silno, naše skutky majú často zlý úmysel, niekedy dobrý, niekedy zlý. Je dobré a zlé, my sme asi uprostred. Zlo, keď sa v človeku naštartuje, tak je skoro nemožné, ho zastaviť. Dobro, ide skutok od skutku, je stále náročné v každej chvíli, musí sa neustále potvrdzovať, z myšlienky na myšlienku, lebo aj tie, sa hodnotia. Isto to nie je, len tak, že, čo povieme sa hodnotí. Hodnotí sa i to, na čo človek myslí, aké má názory, čomu dáva v sebe priestor, v presýpacích hodinách sa sype piesok, každý tu má svoj čas a priestor, no veď časopriestor.

Časopriestorom, to u mňa dnes končí, ale dúfam, že tam všetko začína.