Zvláštny, je ten život, cesty vedú krivo, ľahké nie je nič. Som sám, ako každý, svoju cestu si razím, tak ako ty, on, ona, všetci sa točíme dookola, ako na velikánskom kolotoči, až sa z toho hlava točí. Z očí občas, tečú slzy, aj to občas treba, nie je to prejav slabosti, veď pre niečo, to tak je, že človek plakať vie. Svet ponúka, veľa lákadiel, dobré, či zlé, nie je vôbec, jednoduché rozhodnúť, ktoré zlé, či dobré sú. Skús a uvidíš, všetko treba skúsiť, myšlienkami blúdiť, zlé i dobré, tu pre niečo je, obsahuje to tento Svet. Je to jeho súčasť s rozumom, však treba skúšať, vieš čo robia Šamani, niečo sa skrýva za tými bránami. Aby si nešiel do kolien, nejeden zošalel, nejeden, či jedna, ešte zošalie. „Každý hrá, čo mu súper dovolí“, nájdi si svoje dôvody, smer, filozofiu, prostriedky, štýl, to čo máš, nemá nik. Ty si ten priekopník, či priekupník, ukáž nám svoj štýl, vysvetli dôvody, stupnica je pestrá, nie len zlé sa trestá, je to tvoja cesta. Ich názor je ich, nie tvoj, ty pri sebe stoj, odpúšťaj a miluj, vychutnaj si vzácnu chvíľu. Plač, keď je veľmi zle, alebo keď sa ti chce. Smej sa, keď ťa niečo poteší, smiech je dar, je niečo, ako Jar, všetko sa prebúdza, niečo nové začína. Príroda niečo vytvára, hrá sa, je tak krásna, ty si kus tej prírody, rozvinutý živočích, človek. Tak ukáž, čo príroda vytvorila, isto na tebe nešetrila, dala ti, čo ti patrí, máš viacej, ako si myslíš, máš vyladené zmysli, pozerá sa, na čo sme prišli ja, ty, ona, on. Podľa mňa, náš ďalší zmysel, je naša myseľ a to ten najsilnejší, dá sa povedať, že maximálny. Myseľ, zatiaľ používame, len na riadenie svojej činnosti, rozhodovanie, predstavy, sny, túžby, len to, čo vnímame, nie je, len tak, je to viac. Myseľ je jeden úžasný 6 zmysel, dlho to tak pociťujem, ale až teraz, som na túto, formuláciu prišiel, budem to tak brať, dá sa vnímať viac. Myseľ je rozľahlý priestor, nie je, len uväznená v nás, je o mnoho viac, je to ale nebezpečný priestor, tam sa nehrá o fazuľky. Je to veľká obtiažnosť, si nútený sa rozhodovať, následné treba rátať stým, že za svoje rozhodnutia zodpovedáš. Za svoje rozhodnutia ponesieš následky, len nie je vôbec ľahké sa rozhodnúť, čo je správne, je to silno zahmlené, takto určujeme svoj svet. Toto myslím platí, keď sa dostaneš do takej situácie, že sa ti myseľ, takto prejaví. Tento princíp, ale isto funguje bežne, len nie je videný, v živote sme isto, silno skúšaný. Veľa chorých ľudí, vníma ozaj silné veci, aj ja sa z niečoho liečim, vnímal, cítil, videl som, už kadečo. Vraj duševne chorý človek, vníma veci, ktoré zdravý človek nevidí, aj psychológ mi to potvrdil, keď som sa ho spýtal. Taký človek prejde šialené peklo, aj mňa to stretlo, teraz to, ale vnímam, aj ako neskutočné zážitky. Vnímal som v sebe rôzne veci, prichádzali ponuky, mal som trebárs vo svojej hlave dvere. Musel som riadiť, čo cez ne vojde, teda skorej, keď som sa neovládol, či schválne ich otvoril, niečo vošlo. Otvoriť ich bolo nebezpečné, len viete, aká je myseľ, ľahko uletí, dvere otvory. A bolo treba aj stým pracovať, v správny okamžik otvárať a nebáť sa. Ale to je zbytočné písať, nedá sa to vyjadriť, zle sa o tom hovory a u mňa to fičí dlhé roky, tých zážitkov je hrozne veľa, moja neustála realita. Čo počúvam je veľký hlavolam, je to ozaj silno prepracované, ale aj nepríjemné. Má to, ale svoj silný pôvab, svoju silu, pre mňa ako človeka, aj riadne silný šok. Ako, to pôjde ďalej, tak to neviem, bude to ťažké, ale zvykol som si, som v istom zmysle teraz stabilný, uvidím, ako sa to bude vyvíjať, isto prídu veľké šoky, tie budem musieť skrotiť, inak bude zle. Život vo svojej podstate je vzácny a krásny a ja ho milujem. Každý, má svoje problémy. Vidia svet inak, vedia viac, možno preto ich nezaujíma náš strach, naše životné problémy, náš krachujúci život, často to tak je. Ako ich nenávidím, tak ich milujem. Totálne šialenstvo, ja som sa nestiahol, šiel som a idem cez to, sem som sa dostal. Je to moja vysoká škola, ktorá stále trvá. Na klasickú som nemal, lebo ja som sa akosi, prakticky vôbec neučil, nejako som to, vždy vybavil, neučil som sa, však zle. Niečo, možno stým Rastíkom, neviniatkom, vždy a všade.

Myseľ, je náš totálny zmysel.

Tak to mám dnes za sebou, divne sa to písalo, je to rozlietané, ťažko sa kvalitne vyjadriť. Nejako som začal, inak skončil, vždy záleží, čo ma napadne, na čom uletím. Beriem to ale tak, že som klasifikovaný, ako blázon, tam som našiel priestor. Nazdar.

Aký, máš dnes deň, idú veci, ako chceš? Dôležité, ako sa cítiš, na čo myslíš, či máš, to nevyhnutné k životu. Napadli ma, tie prekliate peniaze, za ktorými tu, všetci beháme, budujeme, rozvíjame, to v čom sme profesionáli, to je silné slovo. Dnes je ťažká doba, nič nie je zadarmo, ale to nebolo nikdy, všetko stojí, kopu driny, potu, jedno skončíš, začneš znovu, len škoda, keď to musíš robiť, pre iných. Keď buduješ pre seba, pribudne ti chuť, je to potom tvoje, rád zostrojíš niečo nové, obohatíš svoj svet, včera, zajtra, dnes, stále ideš vpred. Vytváraš svoj svet, zadávaš sebe nové hodnoty, je jedno koľko, to stojí roboty. Tvoje to je, si to ty, čo si vytvoril, teraz máš, dnes určíš, ako bude zajtra. Tak poď, hraj sa, či dri, možno nájdeš trik, ako si odľahčiť systém, či nájdeš, noví zmysel, spoznáš nové hodnoty, nebude ti ľúto roboty, povznesieš sa vyššie. Povedz, na čo si prišiel, daj aj ďalším zmysel, taká vzájomná spolupráca, na ceste po životnom schodisku, pomôcť hlavne tým, ktorých pád je nablízku, zachráň posledných, raz to budeš možno Ty, či Ja, stačí malo a je to tak. Jeden skutok, jedna myšlienka a cesta dole sa nám otvára, nezostane ti nič, všetko cestou dole znič. Nech to zhorí v plameňoch, hore ťa dostane, niečo nové, zle je, „keď sa tvoja duša orie“, to je výrok, ktorý, keď si predstavím, robí sa mi zle, predstavujem si to konkrétne, to oranie duše, vnímam to i cítim silno, ťažký pohlaď na to oranie, to je vtedy, ak nás stretne bezprávie. Zákony sú malo, oproti životnej matematike, neochráni ťa nik, oni používajú trik, pre nich to je nič, oni tak vnímajú, vidia veci inak, je to niečo, pre nás neznáme, čo oni vedia, často trafíš vedľa, oni ťa chcú prebrať, sú to zlodeji. Duší. Do mňa vpálili, ako kanóny, bolo ich veľa, išlo o všetko, tak som nechcel prehrať, dodnes sa nechcem dať, nesmú ma ovládnuť, nesmiem sa nechať ukradnúť. Dnes občas túžim, po proti ataku, snažím sa ho realizovať, veď aj teraz, preto píšem, hľadám zmysel, chcem vybudovať vlastné armády, nenásilné, čestne, pravdivé, len ma to, asi zabije. Smrť ma, ale isto čaká, tak či tak, stále sa o ňu hrá, hrozí všetkým, všade, vždy. Na smrť, sme liek nenašli, tak ako takmer na nič, asi je potrebná, nech nám potom hrá hudba bojovná. Verím, potom niečo bude, aj tak nie som v pohode, čo som zažil o tom síce svedčí. Teda svedčí o tom, že je, aj niečo viac, ako vnímame, 5 zmyslami, svet je iný, veľmi pestrý, previazaný, prepracovaný, sú bytosti, čo vedia viac. Také, čo vedia viac, ako ja nevediaci, rozbehli so mnou pekelné hry, poslali ma pár krát, na dno, ja im za to ďakujem. Inak by som nič nevedel, dali ste mi nádej, ďalej s Vami pôjdem, niečo možno spoznám, nájdem. Stačí, keď mám nádej, tá je silná, veľmi čistá a úprimná, je dobré sa o teba opierať, ďakujem ti „Nádej“, viac, už nenájdem, s tebou treba pracovať, takto si charakter budovať v dostatku to nejde, ten je prázdny, robí ešte väčšie jazvy, všetko sa nedá kúpiť. „Nádej“, je tu pre všetkých, navždy, dotkneme sa pravdy, či zhoríme v pekle, alebo si niekde v strede, verím, že smrťou sa všetko nekončí. Raz každý z nás uvidí, tie obzory, uvidíme, či ozaj niečo je, či nič. Pre ten moment, si niečo budujme, to s čim tam budeme, čo si tam vezmeme, čo ukážeme, čo dokážeme, čo tam povieme. Zoberme si tam argument, svojej cesty, vyberme si tú, čo chceme navždy, nevzdajme sa pravdy, dnes zajtra, navždy. Viem, že Svet, je silnejší a pestrejší, ako sa javí, ale neviem, čo s našimi jednotlivými osudmi spraví. Chcel by som však, vedieť viac, šanca je, niečo zažívam, mám taký svet, otvorili sa možnosti. Uvidím, či sa niečo dozviem, oni mi to nepovedia, len mi ponúknu indície, zážitky, na všetko, ale musím prísť sám. Takéto veci sa neriešia, len tak, nikto ti, len tak nič nepovie, na to ešte čas nedozrel. Musíš žiť a prežívať, skúsenosti naberať, potom vyjadrovať, na čo si prišiel, vytvoriť svoju filozofiu, za niečím si stáť, vyjadriť svoj názor. Nesmieš sa im dať, takým idú po krku, chytíš dáku chorobu, alebo to neustojíš. Sám sa zničíš, neobhájiš seba, zamotáš sa v tom bludisku. Odpovede neprídu, na všetko musíme prísť sami. Sú ale taký, čo potiahnu za všetkých, často sa im hovorí blázni, musí to tak byť, lebo oni len pravdu hľadajú, odpovede nemajú. Musia priznať zlyhania a chyby, snažiť sa, dokiaľ sú živý, zanechajú tuná, svoje posolstvo. Tu sa ide naostro, ide o všetko. Je to maximálna hra. Hra menom „Život“. Život je o neustálom hľadaní, je otázne, čo hľadáš. Kto hľadá, raz nájde, nevyhne sa, ale pravde. No je to o tom, aká je realita, nech je aká chce, treba hľadať realitu. Stou sa zmieriť, alebo proti nej bojovať. Myslím, že aj samotná „cesta je cieľom“, lebo naše cesty sa skladajú z veľkého počtu skutkov, rozhodnutí, postojov, myšlienok. Sme nastavený tak, aby sme mali vždy, čo hľadať, celí náš život. Zbierame skúsenosti, robíme si názor, vyjadrujeme sa. Svet je veľký, silný, pestrý, ťažký, ale i mystický, poetický, či krásny. Záleží od postoja, či uhlov pohľadu.

Je na každom z nás, ako využijeme svoj čas. Čo, nás vyjadrí.