Deje sa čo nečakáme aby sme sa nenudili k činnosti sa prinútili, budovali niečo nové, zažívali všetko možné a hľadali nemožné, to by každý chcel, stretnúť zázrak. Len ten keď sa stane nie si na jeho strane, bojuješ za systém, ktorý nenávidíš, kvôli ktorému chceš von, ale prišiel on, ten zázrak, už nikdy nebude ako bolo zmenilo sa každé slovo, význam zostal ukrytý, odpoveď musíš nájsť, musíš si ju vybudovať, makať, drieť a špekulovať zo dňa nadeň napredovať, potom je to fajn, alebo si len klaun, to je možno lepšie, lebo ak otvoríš nepoznané, zakázané, veľké problémy si narobíš, nebude už žiadna skrýš, zostane len ilúzia z nej, aby si mal pekný deň v kľude v blude až po uši. Raz sa to naučíš i ty oklamaný, zbitý, zlý, odsúdený, nechcený, pobláznený, zmätený, zvrátený, porazený, životu vystavený, špecialista na hlavolamy, polámaný hlavolamom, privítať to nové ráno do dňa plného tvorby, vyrovnať sa so všetkým, čo prinesie, raz ťa niečo povznesie, raz zraní, raz poteší, raz sklame, teraz sa láme chlieb, nech tvoj osud nie je chliev, kde sú zamknuté dvere a ty nie si ten čo má kľuč. Musíš vyraziť dvere, prebojovať sa na slobodu a vybudovať  svoje vlastné, cesta je utrpením pretkaná aj my sme len zvieratá v neskutočnej pozícii, ale o tom malo viem, preto cítim túžbu písať, možno sa raz trafím v istom aspekte, poviem si že aspoň niečo i keď hovorili mi to dávno, len som to nepochopil, všetko má svoj sled, nič nie je predsa hneď, asi to tak treba brať, vnímať, cítiť, prežívať na zmysel si počkať, každý dostane dôkaz, ktorý všetko spochybní, prvé dvere na skulinku otvorí. Zacítime pach, zistíme čo je to strach, nadýchneme sa zodpovednosti ktorú nesieme a potom sa odreagujeme ako je nám vlastne a to je na nás aj krásne, človek veľa vydrží, do seba to nepustí, dúfam že sme nastavení kladne, že ten čas máme. Že sa netreba vzdať, hej aj my ich môžeme zmiasť, narobiť im problémy, nie každý je viac ako my, nie všetko je ale menej ako sa javí, neboj sa a neodsudzuj, ono sa to mení to tuná už vie asi každí dospelí, to je možno i jediné čo som sa ozaj naučil. Viac som nepochopil.

Prehrávam veľa krát za deň, daň za okamihy ktoré zvládnem viac ako je štandard, že občas príde na moje silné stránky, to čo mám a čo nemá každý, to čo nás naučili naše osobne problémy. Tie nás naučia to čo iní nemá, učili sme sa to zdolať a ani to nevieme, to je to čo zvládneme, hej to čo nás porazilo 1000 krát, navodilo pár krát skrat, života a mysle, existencie a môjho ja, to je to na čo môžeš byť teraz hrdý, si prvý tam kde si bol dlho posledný za slabosťou je sila, lebo vydržíš viac ako ten ktorý to nepoznal myslel si že vyhrával, pritom to len klamal, to že si to nikto nevšimne ani ty je iná vec. Každý pečie vo svojej peci, treba sa naučiť s tým pracovať, zvládnuť zlé, vydržať, zužitkovať pozitívne, to v čom vidíme zmysel, čo sa nám páči, čo máme radi, negatívne musia predčiť klady. Niektoré veci proste len musíme prežiť, nezlomiť sa, ďalej ísť, poučiť sa z chýb, zraziť tomu hrany. Keď budeš smädný aby si sa mal kde napiť, zahnať hlad po niečom, tým svojím, tým čo si si vypestoval, či sa to dá, veď to.  Či to ovlaží tvoje chuťové poháriky, či to bude kyslé ako citrón, alebo limetka.

Každý rieši práve to aktual ako to je v poradí, každý je na svoje odborník, znalec – amatér, blbec.

Ono sa to i tak mení sme na ceste v tomto teste, sme ľudia, tí tu blúdia, každí je naj, či naj, všetkých nás čaká Raj, či niečo čo nepostrehneme, len budeme riešiť možno to vyššie spomínané, možno, snáď viac. S väčším pochopením a väčším rozhľadom, že nebude všetko len tajomné, vyložene tajné, ale že niečo z toho časom poznáme a budeme sa môcť ukľudniť a rozšíri to naše obzory, obohatí aktuálnu existenciu, ujasní priority a odhalí zmysel našej cesty, budeme spolupracovať spoločne aby to bolo produktívne, že je to potom jednoducho treba. Že sa nám časom budú odkrývať tajomstvá a to sa aj deje, možno príde, zle je, možno to je famózne, asi oboje používaj svoje nástroje a hľadaj, ver, buduj, rozvíjaj, miluj, nájdeš to čo hľadáš, ak to nikdy nevzdáš, inak byť nemôže, vraj sme v nekonečnom priestore a to ešte nič nevieme. Možno nekonečno, nekonečných priestorov.

Nepíšem aby som zmenil Svet, ale preto že ma to takto baví, že to ide samo, každý ma svoj štýl i Ja.

Myslím že dnes stačí, písal som po ozaj dlhom čase a neviem či niekto prečíta, ak hej tak dík, má to potom väčší zmysel, keď si niekto našiel čas a chcel.

Vraj život bez bolesti nemá zmysel, aj mne to tak vychádza. Len niektorá bolesť je moc, ale možno sa časom dozvieme že nič nie je trvalé, ani konečné, len zmena. To chcem vedieť. Možno veľká bolesť je proste veľká vec, tak to tak musí byť. Sme plne nevedomí, čo sa deje za oponou, čo sa vôbec deje, kde sme.

Čo, prečo, ako, kedy, kde, kto?