Dnes po rokoch „máš frajerku“, prvá „stará“ bola zo Šaštína, odkiaľ je táto vie aj Boh. Len či mu veriť, teda zároveň sa rieši, či vôbec v neho veriť, mám tu rád všetko, tak aj neho. Netreba dôveru ak je skutočná stratiť. I keď som len človiečik je to pre mňa obojstranné. Nejako musím i ja existovať o niečo sa snažiť, treba to celé zvážiť, než niečo vyslovím, či napíšem. Je to tu, slová mojej ľudskej existencie, správa zo života jedinca. Potom si trest prežijem, odpykám.

Pocit, že sa pohybujem v novej rovine, bude iba pocit, tak to chodí, treba zberať skúsenosti, učiť sa, lebo si hlupák, inak sa nedá. Ja ale viac nemám, pre mňa je to osobná veda, krásna vec, len podozrivo, keď je Svet tak silný prečo som v tejto situácii, prečo nie som ďalej keď také priestory sú. Prečo sa tu motám? Ale mohol som byť aj potkan, či komár o ktorých má aj dokonalý prehľad. V čom vidím v šancu v krajší Svet. Ústup utrpenia, malosti, nedôstojnosti existencie rôznych bytostí I mňa a mne podobných, ako ty.

Mám obavy o svoju budúcnosť, ale pred chvíľou som zacítil, že možno je to práve dobré. Aj ťažká cesta, že má svoje mohutné čaro, a to je tu každá. Hľadám, som šokovaný ako veľmi, všeličo mi zrejme vstúpilo do mysli otvorenými dverami z dávnej minulosti, zostali tak. Keď má človek podobný problém môjmu, volajú ho napríklad železničné trate, vraj je to späté, nie je to náhoda.

Liečim si myseľ. Je to záludné, ľahko to uletí a si v depe života. Svet má parametre, cesty majú mantineli, udržať sa v nich no ale to niekedy aj neláka, ale pozor! V tajomne je veľká krása, ktorá láka, len tam je cítiť niekedy až smrť, niekedy intenzívne. Línia života sa odvíja, niekedy príde ten čas, pôjdem ešte, alebo príde zmena, smrť. Neviem čo bude potom, ale motám sa okolo takého, čo je zaujímavé, mocné pre mňa osobne vzácne. Baví ma to, zatiaľ. Horšie ak moje nadšenie neuznávajú tí dôležití, vidia to inak. Nezdieľajú moje nadšenie. Keby ma mali ale radi, malo by to grády, tak to teraz aj pre mňa je, neskutočný je Svet,

ŽIVOT je mocný, žije tu všetko, všeličo. Teraz som užil liek a neuveriteľne cítim ako sa mi zatvorila myseľ. Takže takto, dneska krátko, všetko čo vznikne má pre mňa cenu, opísanie vnemov, cieľov, túžob z vnútra mojich útrob z myšlienkového existenčného priestoru, môjho Ja, môjho všetkého. Zatiaľ dýcham, čo je asi nevýhodný obmedzený stav bytia, lapám po dychu, bojujem o ďalší a ďalší, zatiaľ sa mi to darí som tu fyzicky, neviem sa skovať, teda aspoň mám zatiaľ ten pocit, skúsenosť. Každý tu vidíme to svoje zrejme sme všelijakí, nie tak jednoznační a vždy takí ako som si aspoň ja myslel. Sme bytosti má mnohých úrovniach bytia. Silno sa mi stráca akýkoľvek ľudskí osobní prehľad o tejto realite, životoch ktoré žijeme.

Toto vnímanie je spoločensky problematické som teraz v psychiatrickej nemocnici a neviem čo bude. Otázne či si svoje obhájim. Istota je v tomto ťažká, problematická. Núka sa mi že ma niekto mocný zobral pod ochranné krídla.

Skúsim obstáť.