Calo – Divná existencia.

Nuda, život ide stále, len tak, priama aktivita sa nekoná, tak zabehnutý štandard, tak ako som navyknutý. To, ale neznamená, že ma nič nezaskočí, je to pre mňa náročné. Ďalšia ťažká kapitola je v kurze, chcel som povedať, že za mnou, to ale nie, ono to stále beží, je za mnou len ďalšia skúsenosť, po ktorej klasicky neviem nič. Všetko, čo ma napadne ma vydesí a vystraší, je to neustáli náraz. Fungujem v medzi priestore svojej mysle, kde ale ničomu nerozumiem, je to také plávanie (v oceáne), balansovanie na hrane žiletky. To, ako fungujem nazývam experimentálna existencia, alebo abstraktná existencia. Experimentálne a abstraktné veci mám rád, to hej, ale toto je na mňa veľa, nemám pevný bod, nie som strojca svojho osudu. Nedržím opraty a neviem ani meno svojho žrebca, na ktorom cválam životom. Nemám prehľad sám o sebe, môj život je divný, asi idem podľa scenára niekoho iného, také zásahy sú, ale divné a divné je, že ich bolo treba robiť. Moja nespokojnosť je ozaj podozrivá, moje trápenie, už dávno nabralo na sile a veľa prišlo z vonku, hocikde, hocičo od hocikoho. Len vyzerá podozrivo, čo sa dialo od detstva, potom v dospievaní, no a teraz to už fičí ozaj dospelo, teraz to je víchor. Fungujem, ale štve ma, že všetko nezvládnem, mám problém, ako sa živiť. Teoreticky môžem mať motiváciu veľkú a na druhej strane žiadnu, vidím nádej nemalú, len aj keby som bol, akože neviem kto, cítim rešpekt a obavy, čo to je a čo to so mnou urobí. Kto vlastne som, čo som tuná vyviedol, prečo som to vyviedol, komu som to vyviedol, čo ma čaká za tie veci, čo som vyviedol. Ja sa často považujem za slušného chlapca, je to ale nepresné, veľa volovín som porobil, niekedy mám pocit, že ani nič iné nerobím, projekt slušný chlapec je asi neaktuálny. Škoda, že ničomu nerozumiem, keby som rozumel a mal by som sa dobre, to by sa mi páčilo, len tomu tak nikdy nebolo. Zlyhal som, blúdil som v mladosti, môj cieľ bol, skrotiť ten zmätok a skonsolidovať sa, nájsť sa. Nevyšlo mi to, totálne ma to tu roztrhalo, nastalo šialenstvo a ozaj drsná realita. Je to smutné, ale neviním sa s toho, snažil som sa, dosť som, ale blúdil, hlavne citovo, dosť možné, že som prakticky ani nemal šancu zorientovať sa. Mám obavy o seba, divné vecičky, všelijaké zvláštne veci, už veľmi dávno, asi som bol, už divné bábo, troška rým. Zdá sa mi, že som najprv ešte nevnímal, ako dieťa a potom, už nevnímal, neskorej v mladosti a dospelosti. No ja inak často nevnímam, zistil som, že veci mi idú najlepšie, keď ich robím pocitovo, podvedome, bez prílišného rozmýšľania, len potom sa stáva, že chcem si uvedomiť, ako nejakú vec robím a ja ozaj neviem. Bohvie či sa niekedy ožením, už som dosť starý, chlapec vo veku, že už by mal byť aj rozum prítomný, ale to len žartujem na ženenie som sa nikdy necítil a bol by som rád, keby to aj tak zostalo. No a ja som tak šikovný, že som zatiaľ nemal ani frajerku, aspoň mi nikto nelezie na nervy. Teda na nervy mi lezie všeličo, ale musím ich držať pevné, chcem byť taký, čo zachová pokoj a udrží si nervy aj v ťažkých časoch a situáciách. Žiaľ, stalo sa mi, čo som nechcel, mal som záujem predať dobré a výrazné rysy svojej povahy, chcel som sa presadiť tým, čo bolo vo mne dobré. Síce zatiaľ som to, čo som bral, ako dobré úplne nestratil, len je to testované, až na pokraj únosnosti, teda až za okraj únosnosti, kde ale, už nedokážem garantovať dlhodobú a stabilnú udržateľnosť, čo ma mrzí. No ale, uvidím čo príde, možno príde zmena a všetko bude iné. Len to je veľký a veľmi náročný sen a túžba, aby prišlo k zmene, zdá sa to byť nedosiahnuteľné. Je to divné, ozaj divné, náročné a nebezpečné, rysuje sa kadečo. Môže to byť veľmi veľa, pre jedinca sa mi to javí, až neúnosné, ale uvidíme, či vydržíme a čo sa stane. Výraznú zmenu, že sa veci reálne prejavia, považujem za zázrak, tajne verím v tento zázrak, ale aj sa veľmi bojím, cítim rešpekt.

Čo má prísť, tak príde – Tak poď.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *