Calo – O čo tuná ide.

Niekto asi, na tomto svete vie čarovať, taký nechce zadarmo, nič darovať. Žeby chodili po svete čarodejníci, všetci spokojný, ja neviem čomu veriť, niečomu však musím čeliť, niečo málo som aj videl, ozaj neviem o čo ide. Našťastie som videl, len troška, čo to bolo neviem, Ja ale, ani nič nechcem, no od tohto radšej pokoj. Som v tom, ale až po uši, no hrôza pokiaľ zaprší, no to by bolo ťažké, už si neviem a pomaly ani nechcem predstaviť, ešte že ma držia pri zemi. Niekto tu však isto niečo vie, niečo zvláštne, čo ma nejakú čarovnú moc, pre mňa je teraz i malo moc. S málom však spokojný, byť nechcem, naj niečo v strede, niečo bez problémov, no samozrejme, že tak bude. Asi ma to v prvom rade zničí a bude to troška jedno. No bože ak sa stane, chcem mať pokoj, potom už je všetko troška jedno, potom jedine čas a kľud. Načo z peknej veci robiť humus, to môžem byť bez. Neviem prečo má zmysel stále dokola vyrábať problémy, mne už stačí keď sa dá žiť, hrozí mi slušný humus, prečo nestačí nič, veď to sa takto nedá, no mám smolu, tak keď nič , tak nič a nie takýto hnus. Nemám v rukách žiadnu moc, som odkázaný, len na pomoc, čo vôbec nie je ideál, z toho sa isto nedá tešiť, teraz isto nie. Vidím šancu, ale nemám schopnosť v hre je, aj riadna podlosť, čo už teraz, má na mňa vplyv. Takto mi to ale nesedí, na toto som ale dosť prikrátky, tak že mňa nerešpektovať ani troška, hej som už troska. Nič nemám vo svojich rukách, môžem sa len báť, vyzerá to ozaj hnusne, že tie roky veľkej driny, otočia sa proti mne, zo všetkého tohto mi je ozaj zle, večne sa ale nedá proti tomu stáť, veď už je to šialené,  už by som, ani nemal. Po tom, čo som všetko už zažil, je povinnosť na ne kašlať, jednoduché to však nie je, na víťazstvo už, ale nie je šanca, aspoň to tak úplne vyzerá, stále ale verím, ale ak by bola šanca, nemal by som súhlasiť, so žiadnou by som si už ani nemal začať, ak sú mi drahé zbytky cti. Čo ak, viem aj ja čarovať, no to by bolo vtipné, veď ledva ustojím. Len niečo počujem, čo mi robí veľké problémy, teraz občas povie niečo pekné, čo je zvláštne, lebo užil som si svoje a isto ešte užijem. Takto, to ale, ani nie je príjemné, veď mi hrozí len krach a ani to sa nedá počúvať. Ponižujúci zážitok je pre mňa bežný, i keď neprijateľný, dlhé roky bojujem, ale nepohol som stým, ani o centimeter. Všetko tlačím pred sebou, 12 rokov desu a hrôzy, nevybojoval som si nič, som v tých istých sračkách celý, až po uši, úspech žiadny. Neprajem Vám, ale nič zlé, lebo to by sa stalo určite mne a je Vás veľa, že úplne všetci, tak sa nedá nič robiť. Počujem hlas, ten je ku mne dosť drsný, Ja sa liečim, ale je ozaj divný, som v tom, že to niekto je, no ale takúto vec nechápem, robí si, že úplné čo chce. Keď chce stíchne, keď chce hučí, hovorí mi, len presne, čo chce, nechápem ako to dokáže. S toho sa, ale liečim, ale myslím si, že je ten hlas skutočný, chcel by som, aby nebol, stým by som si poradil.

No som oklamaný a jebem na to, vypisujem, už fakt pičoviny.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *