Čo ja viem :

Každý deň je nová lekcia, každé ráno sa všetko začína, tak to musím brať, lebo život je veľká vojna, nechutí mi, len prehra. Konečný cieľ je mier, pokiaľ mám rozum, tak na celom svete, Ja ho viem priniesť, len v tejto vete. Aby nastal, museli by sme, sa všetci pridať, zasiahnuť láskou, pokorou, cťou, zdravím rozumom, kde zúria vojny, museli by sme, sa všetci spojiť v jedno veľké hnutie dobra, také jedno veľké, spoločenstvo prsteňa. Veď každý prsteň, každý predmet, môže niesť, maximálnu hodnotu, no nesie tú, čo mu my dáme, treba dať veciam hodnotu. Energia tuná, len srší, sme ako stožiare vysokého napätia, koľko dáme, toľko budeme mať, čím prispejeme, to sa nám vráti, čo pokazíme, za to musíme platiť, musíme to ustáť, na vlastných, bez chýb, nie je nik. To čo vnímame, tak naša, cesta tuná, smrťou končí, no ale neviem, či nás potom čaká oddych, chcel by som a asi nie, len ja, aby smrťou, náš príbeh gradoval. Aby bola smrť, ten pravý štart, ktorý nás uvedie, na vyššiu cestu, k vyššiemu uvedomeniu, cielenému miereniu, plnému uvedomeniu, zmyslu existencie, čo áno a čo nie, čo sa od nás čaká, aké má, každý z nás poslanie, aby do nás vstúpilo, vyššie poznanie. Tento svet, je jedno veľké tajomstvo, dúfam, že tí mocný, tiež nevedia všetky odpovede, lebo ak hej a robia toto, čaká nás tu, len hrozné peklo. Lebo tento svet, je presýtený zlom, naivitou, klamstvom, predsudkami, násilím a bezprávím, právo má ten, čo ma tie, hnusné prachy. Chcem, nech sa zlo každému vráti, aj tým najmocnejším, čo je zle, oni asi veľa vedia a možno, aj boh nás chce, len predať, existencia je zafarbená, do čierna, raz, ale príde od dobra odveta, tak, ako to býva v rozprávkach, isté, ale je, že nežijeme v rozprávke, realita bude tvrdá, nekompromisná a ťažká. Ťažšia, ako život v tomto tele na zemi, asi sa budeme diviť, až potom zistíme, tie pravé problémy a zistíme, čo sme si, vybavili v tomto živote, na zemi. Zažil som, veľa zvláštnych vecí, neverím celkom v život večný, ale viem, že tento svet, nie je taký jednoduchý, ako som vnímal kedysi, preto sa troška púšťam a píšem, čo píšem. My ľudia, sme už tuná, niečo ako démoni, vplývame na seba silno, naše skutky majú často zlý úmysel, niekedy dobrý, niekedy zlý. Je dobré a zlé, my sme asi uprostred. Zlo, keď sa v človeku naštartuje, tak je skoro nemožné, ho zastaviť. Dobro, ide skutok od skutku, je stále náročné v každej chvíli, musí sa neustále potvrdzovať, z myšlienky na myšlienku, lebo aj tie, sa hodnotia. Isto to nie je, len tak, že, čo povieme sa hodnotí. Hodnotí sa i to, na čo človek myslí, aké má názory, čomu dáva v sebe priestor, v presýpacích hodinách sa sype piesok, každý tu má svoj čas a priestor, no veď časopriestor.

Časopriestorom, to u mňa dnes končí, ale dúfam, že tam všetko začína.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *