Oklamaný, okradnutý, tomu neverím, stojíš v kúte opustený, čo som ti spravil. Vytiahni si, ten nôž z chrbta, nelíž z rany krv, utiahni sa do šialenstva, zblázni sa a mlč. Poletuješ, len tak vzduchom, hluchý netopier, čakáš, až sa niečo pohne, potom chytáš smer. Netrápia ťa pevne ciele, nemáš záujem, radšej zletíš hlavou dole, kde je pevná zem. Obzeráš sa do budúcna, nemáš právo žiť, poskladaj si svoje ústa a potom hrozne krič. Nemáš chuť na polku sveta, skúsme ich vyvraždiť. Vrážať všetkým, nôž do chrbta, veď nemajú právo žiť.

Vyvraždil si všetko vôkol, lížeš z ich rán krv, odkladáš si svoje gestá, ponúkaš len smrť.

Poď so mnou, tam kde je, slnko žlte, kvitnú stromy, ovocie je tak chutné.

Postavíme si krabičku z hliny, vrazíme sklo, zvrchu sa bude dymiť. My sme tí, čo sa neboja zimy.

Je nám teplo, pohľad cez sklo je čistý.

Ja stojím vonku, mrznem a trocha myslím, skladám si krabičku, vo svojej hlave, tú vietor nesfúkne, odnesie ju ďalej. Privolám všetky katastrofické živly, nech vo mne rozdrvia, všetko čo myslí.

Iba jeden problém, nie som si istý.

Ja pochádzam z Austrálie, chodiť neviem, skákanie mi ide.

Prečo žijem v tejto diere, chcem preskákať, život v lese. Na raňajky dobrej trávy a preskákať všetky jamy.

Pozerám sa na dno diery, nie som klokan a tam to miery.

Vyskočiť von z diery v diere, asi nejde a ty to nevieš.

Oklamal som všetky zmysly, klamem seba a nie iných.

Tebe chlapče neverím, veď netuším, kto vlastne si. Nehovoríš to, čo cítiš, radšej klameš svoje zmysly.

 

Chcem pomaly začať chodiť, iba tak, môžem byť živý.