Rozmýšľam, či ísť dnes von, či vôbec o to niekto stojí,

či len nepokazím atmosféru. Taká veľká kopa ľudí,

nesmie sa dať, pokaziť jedným, čo si prišiel na pár

pív a inak neočakáva, už nič. Snáď, len pozvať na

schôdzu, čo ma občas poteší a ovplyvní celí večer,

 posunie do zvláštnej sféry, taký mali experiment,

kde je všetko neisté, tak troška záhadné, no a

 určite, aj troška zvláštne. Toto je len taká, pred

barová, chodím tam, už dlhé roky, sedí mi,

že je to ozaj bar i keď, iba malinky, veď ide

hlavne o ľudí, ktorý sú tam v pohode. Je to

celkom uvoľnené, rád si tam vždy posedím a

 vypijem v kľude pár pív, nech mám aspoň

niekedy, možnosť mať na háku, nech všetko

hodím za hlavu. Komunikovať sa, už troška

bránim, zdá sa mi to zbytočné, aj slušne

náročné. Neviem, čo ako vlastne je, čo si

môžem dovoliť, ale nemám na to, ani chuť.

Piatky si občas prifarbím, nech sa z nudy

nezbláznim, nech niečo prežijem, aspoň v

pocitovej sfére. Iné, si neviem vybaviť, také

veci si nechcem zaplatiť. Veď to je, len slušný

humus, ktorý ma možno rozdrví, lebo to má

veľkú silu, nedá sa, to len tak obísť, nejde len

tak, sa na to vykašľať. Jednoducho mám, len

to čo mám, len som v tom troška sám, čo má

aj pozitívny zmysel. Veď práve o tom a preto

píšem, teraz tento divný text, ktorý ja beriem,

ako báseň i keď možno by sa hodil, iný názov,

na ten prídem možno neskôr a budem to tak

nazývať. Ja a frajerka, tak to je ozaj riadna

haluz, to tu ešte nebolo. A nabralo to

riadne grády, že vraj nie som, ako každý a

jednoducho nemôžem mať. Byť sólo, ma a

dosť baví, nikto mi nič nevyčíta, môžem zostať

viacej mladý a venovať sa trebárs tomuto, aby

to bolo, také surové, ako to teraz je.

———————————————————-

Je to len čisto na mne, ako sa tu vyjadrím,

chcem niesť svoje posolstvo,

vyjadriť svoje cítenie, myslenie, túžby.

.

Stále čakám, plodný nápad, za ktorým sa skrýva spása,

pokiaľ taký vôbec je, vyzerá že nie. Nie je mi, vôbec

všetko jedno, tá cesta je peklo. Na toto, to nestačí a

to sa mne nepáči. Nestačí byť superman i ten by sa,

na to už vykašlal. Nechcem robiť veľké zmeny, pod

tlakom, zle by som dopadol, ja si nemyslím, že je to

správne. Aby jeden, ťažký osud uspokojil všetkých

a len tak sa dá, podľa mňa, to nie je, dokonali plán,

ale snažím sa to chápať. Neláka ma zmena, ani keď

to povolí, stratilo by zmysel, ako som, doposiaľ žil.

Len to, už ja ozaj neviem, bude to drvivé, musím

zostať na žive, čas to dúfam ukľudní a bude sa dať.

Ja však, nemám na výber, dokážem len prežiť a

seba si ceniť. Je to ťažká obrana, určite nie zábava

v celej hlave, mi to hučí. Javí sa mi to beznádejné,

že by bolo, ešte možné žiť, tak ako chcem a ako

mi je prirodzené. Nerád nadávam na ženy, majú

svojich sračiek dosť, nemyslím to v zlom, veď to

má, tak každý aj ten, čo sa neskutočne snaží a

cestu si razí. Nemám rád, keď stretnem buldozér,

pokazí mi to deň, viacej nesmiem dovoliť,

postupne to cele zahodiť a neskloniť hlavu.

Snažím sa byť aktívny, nechcem všetko nechať

na náhodu a dúfať v spásu, že sa všetko samé

napraví a bude sa mi, ľahšie žiť. Na ľahké veci,

môžem zabudnúť, tie už nie sú dávno pre mňa.

Všetko bude hrozne ťažké,  je možné že

krachnem. Žeby ma ozaj, všetci poznali a

zároveň aj klamali?

 

Dúfam, že sa raz dozviem, že pod tlakom

nezomriem, budem silno bojovať, že dostanem

tú šancu, udržím sa na nohách a nestrelí mi hlava.