Ahoj. Začnem zhurta. Mám zážitok v živote, že som mohol mať nehodu, len som šiel ďalej, teraz napíšem. Išiel som služobne do Čiech do mestečka Pečky. Tam bola domovská fabrika a my sme boli jej zastúpenie na Slovensku. Bol som technik, no teda robil som vo firme všetko, lebo sme boli firma o dvoch ľuďoch, konateľka a ja. Chodil som tam pre tovar a na školenia cez servopohony, ktoré sme predávali na Slovensku, Používali sa v priemysle hodne boli dodávané aj do jadrových elektrární, teplárne, vodárne. Bol som nevyspatý a šiel som po diaľnici a myslím, že kúsok od Jihlavy som schádzal z diaľnice a tam nastal výpadok vedomia. Od vtedy si nič nepamätám, žiadny poznatok z cesty v rámci vnímania. Len som zrazu otvoril oči, prebral sa do vedomia a hneď prvý pohľad, ako som sa prebral bol na ceduľu Pečky, čo bola cieľová destinácia. Ozaj, prvý pohľad a ceduľa. Žiadny poznatok z asi 200 km úplný výpadok. Vyznelo to a napadlo ma, že v rámci vnímaného sa prejavovalo, vyznelo to tak, lebo ozaj cez 200 km nič, že som, možno mal nehodu a tým, že mám v Živote čo mám, veľa divných poznatkov, zážitkov a vnemov, tak sa mi to v rámci týchto životných parametrov, nastavenia mojej zvláštnej existencie, tak prejavilo. Mám kopu zvláštnych skúsenosti a preto, že mám toto po ceste Životom,, tak aj toto, že sa mi také proste deje. Aby som mal nad čim špekulovať. Mám taký život a bežne sa to síce podľa mňa deje ale každému sa neponúkne, aj to, že vnímam divné veci k môjmu životu to patrí.  Že sa mi to ponúklo priamo ako zvláštna skúsenosť v rámci, vraj schizi. Výsledok podľa vnímaného, prejavilo sa to tak, akoby som možno mal nehodu, ale aj tak som šiel ďalej životom. Je možné, že realít je viac, že je to pestré, členité, že možno človek niekde zomrie a mne sa núka že tak to chodí, že človek zomrie, ale on sám ide ďalej v nejakej realite, u mňa teraz v dosť takej istej, len proste pokračuje. Je možné, že realít je ozaj veľa a je veľa verzií našej životnej cesty, nášho Ja.  Je možné, že sa takto v existencii pohybujeme a je možné v ktorej historickej dobe, minulosť, budúcnosť, iná realita. Podozrenie, že som mal nehodu, že som v jednej realite zomrel, že som možno mal pohreb, tam ma oplakávali, no ja idem ďalej životom. Takže je možné, že mi takto oplakávame a pritom daný zomrelý pokračuje bez prerušenia v ceste.  Nedávno na jednom pohrebe mi hlasy povedali, že „nikto nie je mŕtvy“. Čo sa mi ponúklo viac krát, aj pri napísanom poznatku, zážitku, skúsenosti. Raz som v Pezinku v psychiatrickej nemocnici spoznal zvláštneho muža, ktorý vnímal rozdielne, bol celkovo odlišný a ten mi viac krát povedal, že ma pozná, že odtiaľ a odtiaľ v iných ľuďoch, že hej odtiaľ ma pozná, ja som o tom nič nevedel, hovoril o iných ľuďoch a ich životoch, podľa neho bol som to vraj Ja. On vnímal i duchov, ako som zistil, ale toto nebolo o duchoch, ale o iných ľuďoch, vraj bol si to ty. Takže podľa skúsenosti od neho, možno sme viac bytosti, len my vnímame, len to svoje jedno, aspoň bežný človek. Takže možno sme viac existencií v tejto realite, len vnímame len to svoje. Možno smrť je zmena, že začneme vnímať niektorú inú svoju realitu, možno je realít veľa,  veď sa o tom aj špekuluje, ako to je.

Celkovo si myslím že to čo vnímame my je zjednodušené, ušite na jednu existenciu, celkovo mám hrozne moc, hlavne podozrení, no a že Svet je extrém a je extrém, čo si myslíme my, ako sme stotožnení s našim skromným bytím. Celkovo tento Svet je členitý, mocný, a to až extrémne, že existuje toho extrémne veľa, my máme toto svoje skromné bytie a strážime ho, zuby, nechty. Kopa ľudí si myslí, že smrť je koniec, no neviem, neviem. Vraj nikto nie je mŕtvi. Celkovo realita sa mi javí tak silná, že čo existuje je ten extrém a to riadny. Myslím že aj okolo nás je kopa bytosti, my riešime len Boha, len ten je na istom vrchole našej reality, okolo nás je kopa iných bytosti duchovného rázu. Takže Boh je Boh, ale kúsok nad nami je kopa bytosti a ich vzťah k nám nás priamo ovplyvňuje. Takže Boh je Boh, ale myslím si že nášho Boha tohto Sveta prevyšujú iný v rozsiahlom rozmere bytia, len my máme svoje, ale celkovo je toho viac, aj v iných realitách. My tu máme náboženstvá pre nás platné, pre tento Svet, ale je aj viac v rámci celkovej existencie. My sme bytosti vnímajúce svoju existenciu, ponúka sa nám isté Božstvo a duchovno v rámci nášho bytia, to je náš svet, náš život, čo všetko existuje je ozaj extrém. Stačí aké máme sny, že sme niekde úplne inde a podľa mojich poznatkov aj v sne sa dejú dôležité veci, pre naše bytie. Raz sa mi snívalo, že som niekde bol, rozprával sa tam s inými a potom som bol pri takom vozíku, ako kolotoč a chcel som si nasadnúť, v tom sa mi zjavilo viac bytosti, ako vnímané ľudia, ako mávajú rukami, že nie, nenasadaj. Po zobudení hneď ako prvé mi hlasy povedali, že keby som sa zviezol, tak tam ostanem na vecnosť. Zostal mi z toho poznatok, že sny sú dôležité a majú svoj rozmer, že to nie je, len tak, že blúznenie. Ďalej naša fantázia je extrémna, tiež sa mi núka, že to nie je len tak, že len fantázia. Podľa mňa podobné bytosti, ako sú vo filmoch a knihách, náboženstvách aj existujú a týka sa nás to, nie je to všetko, len na okrasu, ale priamo sa to tuná všetko deje. My ako ľudia máme svoje duchovno, ale myslím že tvárime sa, že nič, to je duchovno, len to duchovno sa tu priamo rieši, poviem, nie je to na okrasu, ale proste to tuná naplno je a realizuje. My, máme duchovno, ale berieme to tak z ľahka, čo je zrejme aj logické, ale ono to tu priamo je a rieši sa. Je to extrém naše „bezstarostné Životy“ v tomto extrémnom rozmere bytia, čo všetko existuje a si tuná žijeme v pohodke, aj Ja to beriem z ľahka, nekritizujem, ja to mám tak isto, len o tom píšem. Aby sme sa nezbláznili, sme tak nastavený, aby sme existovali, uniesli naše bytie. Sme veľmi zjednodušený, lebo ak zase spomeniem, je to tuná extrémny, extrém, rozľahlosť bytia, realít, existencie, bytostí. Aj rastliny majú vedomie. Mám skúsenosť, že som počúval jeden čas v mysli, že „dávaj si pozor“, nevedel som prečo boli to bežné situácie, keď som to začul a na to som raz stál vonku a rozmýšľal ako jedna burina vyrástla, že nedávno sa kosilo a v tom „dávaj si pozor“. Vyznelo to tak že tá burina je mocná a tak, dávaj si pozor aj také veci. Raz som bol pri jazere a sledoval malé rybičky a vraj, tiež pozor na ne, nech to radšej, tak bezstarostne nesledujem, že to je vážne, tak mnou prešiel špecifický pocit, keď som v tom čase započul, ako si rybár nahodil, ako to žblnklo. Zrejme nás ovplyvňuje aj zvieracia ríša. Neviem, či o tom dosť, nie je aj taká vec ako schizofrénia, či v tom nemá prsty aj zvieracia ríša. Je možné že tá zver, robí svoje a ovplyvňuje aj ľudí, napríklad aj lovcov v danom čase. Na posedoch a tak, ale aj mimo toho lovu v bežnom živote. Myslím si, že aj tá zver je súčasť existenčného súžitia a má priamo svoj vplyv na životy i ľudí. Raz som v psychotickom rozpoložení v noci, sa mi núkalo, že mám ísť na jedno miesto v noci a bál som sa, čo ma tam čaká, verzie boli rôzne. Tak som tam v noci šiel a hneď na začiatku, ako som zasvietil baterkou boli na poli pred tým lesom srnky a vtedy to bola ako spása, že snáď tam nič extrémne nebude, keď je tam zver, bolo to, ako vykúpenie z obáv, čo tam bude. Je možné, že aj také veci, ako zver pred autom vybehne, že je to komplikovanejšie a podľa jednej skúsenosti, vraj to tak je, že nám nejaké bytosti, tú zver pred auto pošlú, nebýva to náhoda. Aspoň podľa toho že som o tom raz uvažoval, že hej, tak to vraj je. My berieme zver ako málo mocnú, skoro bezvýznamnú, že nemajú silné vedomie, ale pritom nevieme, aké vedomie, zvieracia ríša má.  Je neskutočné koľko bytostí tuná s nami existuje, nie len na súši ale aj v oceánoch, moriach, jazerách, riekach. Existuje tuná toho ohromne veľa, my si myslíme, že sme najviac, ale tak to zrejme nebude. Našou hlavnou zbraňou je schopnosť klamať a že máme zbrane. Bez zbraní sme na tom, úplne inak. Jedno, čo má zver a my nie, je čestnosť, ušľachtilosť.  Je aj nádherné, čo všetko tuná s nami žije, tá zvieracia ríša.

Raz mi povedali, že na oltári Šaštíne je tá ľavá zlatá bytosť s krídlami tvorca živočíšnej ríše, pravá vraj ocas, čo neviem presne, čo značí, ale asi proťajšok k tomu tvorcovi. Na tom oltári je, aj zozadu hore nejaká konštrukcia vraj, „klasická gilotínka“.  Vraj je ten oltár živý. To preto, lebo raz som rozmýšľal nepáčila sa mi elektroinštalácia na oltári, že je to nepekné a zvažoval som, že v prípade nutnosti, vyvŕtať pár dierok a za čas, že „my ti dáme vŕtať dierky je to živé“.  Vraj je to kôň, že „postaví sa na zadné“ to bola, ako nápoveda, hneď ma to nenapadlo, ale vraj je to kôň, prišla informácia. Čo ma prekvapilo, viac krát mi v kostole naznačili, že možno lepšie nepokľaknúť, ako vtedy keď mi povedali, že je to tvorca živočíšnej Ríše, alebo pred pannou Máriou na jednom mieste. Aj to je moc dôležité. O Ježišovi mi počas rokov prišlo viac info a podľa mňa je to aj multy symbol a je viac verzii prečo ho stretol taký osud. Raz dlhšia info, ako to bolo s Ježišom v tom čase, komplet iná verzia. Predtým dávno mi povedali, že chceš vedieť ako to bolo s Ježišom, vtedy som povedal, že radšej nechcem, mal som obavy, ale potom po čase mi tú verziu, ako to bolo proste vypovedali. Šlo dosť aj o ženy, ktoré ho na nápad Judáša, uniesli z hrobu. Je toho, ale viac, prečo a tak. Podľa mňa je to všetko multy symbol, významov to má veľa, prečo aj tak skončil. Raz, že spával so ženami a dával kázanie, prišla holá info. Raz, že sa sním na jednom mieste stretnem, to bolo v čase keď ma to naslepo v psychotickom stave na aute vystrelilo, šiel som naslepo, cez les , polia, hory, som nakoniec skončil bez toho aby som to vedel v Partizánskom. Bol som aj neďalekej dedine ten deň Veľké Kršteňany. Je to taká vec tá schizofrénia, že keď som sa ocitol na slepo v Partizánskom, predtým som bol, pri jednej dedine u prameňa rieky Nitrica. Bol to rachot už z diaľky. Keď som hovoril primárke že som naslepo vyrazil do terénu, sa ma spýtala, že či bol aj prameň, predtým než som to spomenul. Tak je to taká zvláštna choroba, že ten človek počas života, sa takto ocitne pri pramení nejakej rieky. Tak to teda chodí. Také zvláštne. A je viac takých vecí, že, tak to proste chodí, ako som si myslel že moja schiza je špecifická, tak to vyzneje keď to zažívate, ale proste že „tak to chodí“. Podivná vec. Aj psychiatria to berie všetko, ako bludy a halucinácie, ale keď to priamo zažijete je to iné. Podľa mňa na všetkom je minimálne nejaká pravda, či skutočnosť. No môžem povedať, že existuje zrejme už teraz, prakticky všetko a my sa tu pohybujeme v našom bytí v čase a našom ja. Veď my ľudia toho zatiaľ, tak veľa nevieme, samá záhada, nevieme ani, aké vedomie ma živočíšna ríša, my sa im pomaly vysmievame, aké sú hlúpe, že ani nehovoria našou rečou, myslím, že majú lepšiu komunikáciu ako my, vychádza mi proste, že slová sú málo, že sa cez slová sa málo vyjadrí. My tu často oslavujeme svoju hubu, často to môže byť jediné, čo daný človek má. Raz mi v jeden okamžik, nedávno, mužský hlas povedal, ten je menej často a je špecificky v istej spoločnosti že „majú hubu“, čo ma troška oslovilo, lebo slová hovorené, nie sú moja silná stránka, že proste nemusím sa vždy cítiť zle, že často je to o tej hube a to nie je všetko. My ľudia si ale ohromne na tom potrpíme, ak niekto nie je v rečiach tak šikovný a nehovorí tak sebavedomo, hneď si myslíme, že je to hlupák, menej cenný človek, jednoduchší, pritom je to jedna zručnosť  z mnohých, čo sa ľudskej existencie týka. Hneď takého človeka, často kecálci berú, ako slabomyseľného, len to proste, nie je doména každého. My sa podľa toho často komplet orientujeme. Niekomu sa vyjadruje ťažšie, má takú myseľ, že to nie je jeho doména, nemusí byť hneď menejcenní. Často to aj mňa troška trápilo, ale zistil som, že nejako tie informácie od toho ukecaného nejako nesedia, alebo sa často opakuje, ale s veľkým sebavedomým, ale proti takým sa zle bráni, kto má hubu je kráľ v našej spoločnosti.  Sebavedomie. Pritom Žijeme v extrémnej situácii, čo som sa snažil načrtnúť v tomto texte.

Realita, či ak chceš Svet je extrém, my sme hráči, ale veľa je daného, ale i tak ako zisťujem, že nejaký osud je, neuberá to na našom význame, musíme to prežiť. Zrejme existuje aj asi iba z istého uhla, slobodná vôľa, zrejme určuje akou cestou pôjdeme ďalej, kde budeme, čo budeme žiť. Existuje toho veľa, tak možností je ohromne veľa.

Možno, nás kúsok odtiaľto oplakávajú, chodia nám na hrob a my sme tu kde sme. Je to možné, netvrdím, že to tak je, ak je to aj pravda tak len orientačná, mám vedomie aké mám, mám len podozrenia. Vyhodnocujem to v zjednodušení, tak, ako zvládnem, ale i tak je to málo, ale, už to nie je bežné. Len v rámci nášho bežného ľudského ja, bežného života. Že podozrenia sú na mieste. My si myslíme, že sme najviac, čo je zvrátené. To by bol sprostý vesmír, keby sme boli vraj najviac, ale sme mocní hráči.

Ahoj.

Pokračovanie – Cesta terénom. Nutnosť krokov. Pátranie.

Odstavil som auto pri poľnej ceste a rozhodol sa ísť k lesu. Kľúče som dal na motor a zabuchol kapotu a hneď bolo jasné že musím ako teraz riešim, priblížiť sa k zvery v lese. Rozhodoval som sa čo mám všetko nechať, doklady, peňaženku, mobil som nechal v aute a rozmýšľal som čo nechať na sebe. Aby som mal bližšie k tej zvery. Zostal som ešte oblečený, v teplákoch, tričku s krátkym, dlhé na páse a tak aj zostalo a v mikine, topánky tiež zatiaľ zostali. Tak som vyrazil k lesu a bolo tam množstvo poľovníckych posedov. Postupne som sa vzďaľoval a rozhodol som sa odbočiť v pravo, aj keď rada bola ísť radšej v ľavo. Vraj kráčam po strelnici, počul som aj štekať psa, dúfal som že po mne nijaké nevybehnú, bola tma a zem bola vlhká, lepila sa na topánky. Bol som v tom že zostanem v lese a zrazu sa na obzore vynárali svetla, dediny a tak nečakane že sa zase objavím v civilizácii.

Ako som sa blížil začul som ženský existenčný výkrik, znel znepokojivo a vraj mal niečo s mojou schizou, jeden element ktorý ma sprevádza vraj to bola taká nejaká bytosť. Obec sa volala asi Skačany i keď mne zostalo zapísané ako Sučany ale tie podľa mapy tam nie sú, tak asi Skačany. Prechádzal som po uliciach a na jednom mieste boli 2 suv pred bránkou a boli prázdne a naštartované, medzi nimi Octavia kde niekto sedel. Núkalo sa odisť na niektorom aute a vraj sharovanie áut v rámci rodu je ok. Ale šiel som ďalej po dedine. Niekde tam ako som šiel smerom odkiaľ som počul výkrik znel silný zvuk akoby šiel ťažký stroj, keď som sa priblížil došiel som k prameňu rieky Nitrica, bol to buchot riadny zo zeme tam búšila voda v pravidelných rytmoch, také niečo som ešte nevidel. Šiel som ďalej a kúsok bolo jazierko a z pod hladiny vyletelo asi 5 krát 10 kačiek. Vyletovali z pod hladiny nie z hladiny na nej nič nebolo, akoby dokázali vo veľkom množstve existovať pod hladinou.

Na obzore sa objavovali hory predo mnou a vyrazil som tým smerom, k horám. Kráčal som po poli smerom k horám a občas sledoval srnky, ktoré behali po poli ako som ja išiel.

Ochutnal som trávu na poli a bol to úplne chutný pokrm. Smeroval som smerom k lesu. Prišiel som cez pole k nejakej farme, vraj tomu človeku kráčam po poli a bolo na zváženie či pôjdem za ním, ale nešiel som, šiel som ďalej. Prišiel som k potoku a boli tam miesta kade chodili srnky. Tak som si vyzul topánky a tie zostali tam na poli i ponožky. Chcel som prejsť na jednom mieste kde chodili srnky, ale zaboril som sa po kolená do blata, tak som šiel kúsok ďalej kde bolo menej vody. Vkročil som a zaboril som sa zase po kolená do blata, ale prešiel som ďalej cez potok, už bez topánok a s teplákmi vyhrnutými po kolená. Pokračoval som po lúke smerom k horám. Dorazil som k lesu a cítil rešpekt ako vstúpiť do lesa, aby som mal väčšie právo. Boli tam bobky od zveri, na kraji lesa a po pravde dal som sa ich jesť a nebolo to nič hrozné ako zomletá tráva. Obzrel som sa a videl na kraji lesa mŕtvu líšku s hrtanom vytrhnutým a neskorej som zistil že chýbalo jej srdce. Prekvapilo ma že som si ju nevšimol ako som prichádzal lebo bolo tým smerom, ako som prišiel. Objavilo sa že by som mohol líšku aspoň ako tak pochovať. Nemal som nič a začal som na ponúknutie dolovať jamu na pochovanie, prstami na rukách, bola tam pevná hlina, šlo to ťažko. Začul som vetu ci nie som schopný vykopať poriadnu jamu zubami. Zistil som že ak dodržím to že zaberiem ústami tak že mám plné ústa od zeminy ide to dobre, keď som zaryl menej šlo to horšie. Tak som kombinoval rytie ústami a prstami na rukách. V diaľke akoby bola nejaká bytosť vo vzduchu, vyznela ako poľovník, taký nad osadou odkiaľ som prešiel. Pocitovo akoby sa pomaly približovala. Potom prišlo auto, poľovník s flintou, šiel kúsok odo mňa  a zastavil sa a povedal že podľa neho by to človek nemal robiť, ja som pocitovo chcel získať právo zblížiť sa so zvieracou ríšou. Ako som kopal asi 40 minút vnímal som na kraji lese nejaký ženskú bytosť, vraj pani toho lesa. Bola oblečená čo mi ponúklo že netreba sa vyzliekať ale da sa oblečený, čo bolo fajn, lebo neskorej som narazil zase na civilizáciu. videl som pri strome ako z poza neho vykukuje nejaký mladý muž a vybral som sa potom tým smerom, vraj je tam riadny posed. Tak som už bol v lese po tom obrade pred vstupom. Bolo tam množstvo posedov, bol som už na boso a vnímal že tam nie som sám. Možno aj polícia, poľovníci ale v inom vyjadrení. Nebolo ich vidieť ale cítiť ich bolo, ich prítomnosť. Šiel som cez lúky lemovaných posedmi.  Šiel som  cez viac kopcov, občas sa objavila nejaká zver. Na jednom mieste som zase ochutnal trus bylinožravcov a nebolo to nič hrozné, ako pomletá tráva, vraj je to bohaté na niektoré látky, nejaké siričitany vraj.

Núkali sa mi informácie o realite, vraj je to hologram aj príroda a zver že sú vraj navádzače a smerovače. Vraj tam ako ich vnímam, vraj je to hologram a pohybujú sa vraj nejako do boku, nie tak ako ich človek vníma. Šiel som potom kopec za kopcom a narazil som na nejaké miesto kde sa niečo niekedy ťažilo, riadna nejaká vápencová jama. Bolo to vysoké a stál som hore na kraji, Núkalo sa skúsiť skok, núkalo sa že odvaha má svoje vyjadrenie a že táto realita je taká. Že smrť nie je koniec ale chce to odvahu. Len sa mi núkalo či to mám vychytané a to asi nie. Zišiel som dole v kopci boli diery a zo vzdialenosti som videl akoby v tom kopci boli bytosti. Na blízko už nie. Vraj si to treba s nimi dohodnúť a oni vraj zachytia keď človek skočí. Ale forma dohody bola problematická. Tak som šiel ďalej už tam bola poľná cesta no a samí posed niektoré fakt vybudované, miesta na streľbu. Narazil som na závoru a vraj keď ju prejdem nie je cesta späť. V diaľke sa objavila civilizácia a dostalo sa mi vraj je to koncentračný tábor a vraj stým mám niečo spoločné, akoby bol pod mojim vedením kedysi v minulom živote. Bola tam biela stavba a kúsok na kopci cintorín. Neskorej som tam prišiel a na prekvapenie to bol kostol. Celý biely. Tam som sa dostal tým že som nemal topánky do pozície bezdomovca aj deti na ulici ma mali za bezďáka a pokrikovali. Tak som sa dostal do civilizácie a už v nej zostal, bez topánok v mikine a teplákoch. Zotmelo sa a pohyboval som sa po tom cintoríne a bol dohad že či nemám niečo s ich úmrtím, bolo to celkom strašidelné, ale to som neriešil. Odišiel som z cintorína a na prekvapenie hneď kúsok bolo ďalšie mestečko, bolo jedno na druhom. Tak som sa dostal do trojmestia, kúsok od seba, boli ozaj blízko seba, zapamätal som si len Veľké Kršťeňany.  Chodil som stále a bol som v tom že zastavovať ani nie je správne. Po pravde bol som aj na pár dvoroch, ale obišlo sa to bez konfliktu, bez stretu s niekým. Pozrel som kostoly, ktoré som stretol, dalo sa tam odpočinúť, len zastavovanie ma unavovalo.

Došiel som k vyhasínajúcemu ohnisku, plného uhlíkov. Vraj keď sa tam postavím na dvanásť hodín do uhlíkov, niečo mi dá. Že nesmiem vnímať žiadnu bolesť. Prešiel som cez to ohnisko, chodenie po uhlíkoch a dalo sa. Keď som sa chcel na tu výzvu postaviť do ohniska hneď som vyskočil. Tá situácia bola také déja vu. Zdalo sa mi že som v tej situácii dávnejšie už bol. Pripomenul mi to jeden človek ktorý vyšiel na ulicu, že som to už kedysi vnímal bol tam. Chodil som neustále, všetko zostalo v aute, bez telefónu na boso ľahko oblečený, ale zima mi nebola, naopak keď som sa chcel u ohniska zohriať, bolo mi zima. Chodil som navštívil pár miest na jednom dvore kde som vnímal divné bytosti, chodili okolo domu so svetielkami s takými modrými svetielkami, pri hlave. Tam som našiel uterák a zabalil si nohy, paradoxne vtedy nastal zlom a ako som si chcel zabezpečiť nohy, látka mi nohy spálila a ledva som potom šiel ďalej. Presedel som noc a predriemal na nejakom dvore na stoličke bol tam na dvore psíček a robil mi spoločnosť. Tá stolička bola ako dar z nebies v susedstve ten divný domček s tými svetielkujúcimi bytosťami. Ráno som ledva odtiaľ odišiel, nohy som mal zničené po tom pokuse o ošetrenie. Pomaly som šiel okolo aj v noci chodili autá asi som im vadil ako vtedy bezďák. Zastavila ma aj policajná hliadka a nadiktoval som vymyslené meno, ale ako som neskorej v Pezinku zistil, nebolo vymyslené ale taký človek aj existuje, asi viem kto to bol, raz som sním bol na izbe, ale meno som si pamätal len krstné. Bola zima ale paradoxne mne zima nebola, tričko s dlhým rukávom zostalo ako rezerva obviazané o pás. Prešiel som nejaké dvory, kde sa núkali rôzne akcie a dozvedal som sa informácie.

Začalo svitať a bol som v nejakom neznámom meste. Chodil som tam. Po pravde skúsil som si kradnutie. Ukradol som brýle, nešlo mi o to čo, ale len si skúsiť aké to bude. Keď som v potravinách zobral pivo a syr nahlásila ma nakupujúca, že ma videla, no musela nahlásiť, ale OK. Potom som zistil kde som prišiel som na vlakovú stanicu a Partizánske. Tam za mnou prišiel nejaký róm a že má pre mňa ženu, bolo mi to vtipné. Ale už som bol oblečený, lebo som sa zastavil pri tom ako som ledva išiel v istom pneuservise a tam mi dali, topánky, ponožky, vestu a bundu, čaj. Pofľakoval som sa riešil čo je táto realita zač. Núkali sa mi rôzne scenáre ako existovať tuná a to už dlhšie. Tu som bol v pátraní, ale pravidlá pre mňa platia, ako sa vyhnúť bežnému existovanie na to som neprišiel. Fajčil som vajgle zo zeme, nemal som ani zapaľovač.

Došiel som k budove, neskorej, bolo tam toho viac. Ocitol som sa pri budove múzea Baťovcov, asi hlavne Tomáša a prišla ku mne von pani, že či idem na návštevu ale ja že nemám peniaze, ona že je to zdarma. Tak sa mi dostal výklad o minulosti, bolo tam množstvo obrazov, ako rodokmeň a historickej obuvi. Upozornila ma že evanjelický kostol nie je ani na mape, ale ukázali mi kde je a katolícky že je tak na konci námestia aby ho každý videl. Na ten evanjelický že sa ide z námestia po červenej ulici. Ale na mape nie je, ukázal len kde je. Požiadal som ju o pohár vody a ten plastový pohár som si postrážil a mám ho. Zapísal som sa do knihy, ako prvý v roku 2025.

Šiel som po meste a narazil najprv na advokátsku kanceláriu, čo som špekuloval či neskúsim sa pobaviť, ale neurobil som to, bol som zablúdený. neskorej na policajné územie, bola tam značka. Policajt v civile ma zastavil a vraj som včera v noci povedal nejaké nepravé meno a zobrali ma na policajnú stanicu. Kde zistili že som troška kradol a zisťovali identitu a zistili že som v pátraní. Pozerali sa dosť drsne ale policajti čo šli po chodbe, slušne, až moc pocitovo, zdravili. Vypočúvali ma stále dookola ako to chodí, navádzajú vyložene na klamstvo a pravda je asi správna cesta, tak fungujem a nestalo sa tam nič radikálne. Som si prečítal čo nepásali tie policajtky a asi pravda je správna. Prišla záchranka aj tí ma vypočuli a dali nechcenú injekciu vraj ak nie tak s policajtami k zemi a potom injekcia, tak mi je nakoniec dali. Dobrovoľne na silu. Previezli ma do nemocnice na prevoz do Pezinku. Vraj môžem byť rád že sa tá záchranka našla že bežne nemajú čas. Tie prevozy sú vždy špeciál. Ale bol to kľudný prevoz, bez policajtov, len muž šofér a pani sedela za mnou. Na konci keď som dorazil do Pezinku, kde na vrátnici sa zahlásili že ide pacient s Partizánskeho, povedala že som bol kľudný a to som bol, predsa mám aj skúsenosti.

Tak som sa ocitol v Pezinku, kde to už poznám. Posledný pobyt som videl Pezinok pozitívnejšie, zdalo sa mi že po zmenu primára sa to ešte zhoršilo, ale ani nie, je to iné a je tam viac zdravotného personálu a niektoré terapie ako muzikoterapia sú fajn a osožné. V Pezinku som bol 80 dní, čo je dosť a troška ma trápilo že to liečenie trvá toľko. Ale teraz mi menili lieky a za dosť zrejme drsné, Leponex.  

Bol som zablúdený a absolvoval som túto misiu, zablúdený, nevediac ako ďalej, to Partizánske ma prekvapilo aj Veľké Krsťeňany, lebo mám veľké pochybnosti, nie náhodou na kresťanstvo, či som neurobil chybu keď som sa dal pokrstiť, prijímanie, birmovku, zvažoval som vystúpenie. Vraj nie je jedno pri pohrebe ako sme pochovaný a vraj je rozdiel reči duchovného pri pochovávaní muža a ženy. Vraj ten rozdiel robí veľa.

Tak som absolvoval túto misiu, článok je pokračovanie minulého – Cesta terénom. Nutnosť krokov. Pátranie.

Bola to divná cesta, plno skúseností a poznatkov, isto som nenapísal všetko len čo ma napadlo taká os príbehu aspoň. Teraz som doma a dám si pozor, bola to znepokojivá cesta, ale taký je môj život, nebolo to po prvé, mám to dlho. Naše životné cesty nejdú zrejme tak priamo ako sa nám v spomienkach javí. Sú tu rôzne odbočky a podobne na základe toho déja vu a predchodzie akcie a misie.   

Život je členitý, nie je to tu nejako naivné, to vôbec nie, ale komplexné cesty a javy. Nám sa javí ako priama cesta, ale sú tu odbočky a my vnímame čo vnímame. Článok budem možno dopĺňať, napríklad som sa objavil na cintoríne a bolo tam svetlo na senzor pohybu,  videl som u každého hrobu zohnutú bytosť ako človeka keď bolo zhasnuté, po zasvietení postavy zmizli. V tme som videl bytosti, ako zasvietilo zmizli. Riadne som sa prešiel a troška možno mal omrzliny s popáleninami, bol som na boso v zime. Ale nebol to problém až ošetrenie narobilo problém.

Tak som popísal túto misiu. Maj sa fajn a buď obozretný,  deja sa tu toho veľa, vnímanie je iné, ale všetko sa raz ukáže, čo cením, že sa mi to núka už teraz, čo nemá každý. Môžem bádať. Ale raz. Raz príde aj iný čas a iné vnímanie. Pekný deň.