Ahoj. Snažím sa odhodlať a rozbehnúť v túžbe dokončiť príbeh „Nuda v Brne“. Celí príbeh vygradoval a bola to da sa povedať najmocnejšia skúsenosť v rámci toho čo vnímam v sebe celé tie roky. V posledných mesiacoch, či skorej v týždňoch nastala zmena a stali sa zvláštne veci. Zmenila sa forma komunikácie v mojej mysli a svoje som zažil.

Pokračovanie tohto príbehu, kedy som sa rozhodol na základe, že som stým za ozaj dlhé roky nepohol ani o centimeter, urobiť radikálny krok, risk a moju pozornosť pritiahla jedna budova. Ozaj som sa rozhodol, bol som v extrémnej situácii, bol som zahltený vo svojej mysli, všetko bolo silné a nevedel som ani ako ďalej, stratil som aj peňaženku s dokladmi, bol som smädný a vyšponovaný na maximum. Potom ako som odpadkovým košom otvoril 4-5 okien, mal som len isté nutkanie ten priestor vyluftovať a prijal som si tento extrém, tak sa to stalo.

Na vyzvanie Polície som vyliezol z okna, opreli ma o stenu, ruky na stene a prehľadali ma, dali mi fúkať. Boli sme pred tou budovou, boli tam až desiatky Policajtov, kopa áut.  V jednej chvíli sa ku mne priblížil jeden policajt, chlap ako hora, mal tvár kúsok od mojej tváre a mal nahodený silný, intenzívny úsmev. Nakoniec ma s putami posadili do auta, ocitol som sa na policajnej stanici, vtedy som svet videl ozaj inak a všetko bolo intenzívne.

Po príchode na policajnú stanicu mi dali pokyn aby som si sadol na kamennú lavicu nad ktorou bola socha. Sadol som si a pár metrov predo do mňa sa postavil policajt a niečo si dával na ruku. Opýtal som sa ho kto je na tej soche, on „panna Mária, akorát nevým, jestli je panna.“ Paradoxne ta socha vyzerala neštandardne a akoby to bola poviem mužatka, proste niečo neisté a zahalené v rúchu. By som povedal socha pôsobila skorej Budhisticky. Posadili ma na stoličku asi vo vyšetrovni a dali mi pár otázok, ale to si ani presne nepamätám. Čo bolo fajn mali moju peňaženku, niekto ju našiel a dal na políciu, vďaka. Vypýtal som si pohár vody a vraj majú aj Coca-Colu ale zostal som pri vode. Voda nevyzerala moc vľúdne, bola zakalená a nejako sa mi zdalo že to nebola úplne že len čistá voda. Ono sa tam toho dialo dosť, ale aj komplikované povypisovať, všelikde som videl všeličo. Postavili ma ku stene ruky nad hlavu, nebola to sranda, nesmelo som sa pomaly pozrel za seba a dvaja policajti, ktorý ma odviedli od budovy s ktorými som tam bol si nasadzovali kožené rukavice, ale dali si ich dole, dopadlo to ok. Vyslovil som túžbu byť v cele sám a prikývli.

Odviezli ma na iné miesto a musel som vojsť do malej miestnosti, kde som sa musel vyzliecť, dali mi zubnú kefku, pohár, tuším uterák. Odviedli ma do cely no a to teda bola cela, to bolo miesto, tam zároveň všetko bolo intenzívnejšie. To bola skúsenosť obrovskej intenzity a ja ako človek, no sila. Všade v tej cele, na stenách, na posteli, na strope, na zemi, som videl bytosti, akoby tam v obrazoch boli prítomný. V hlave mi hučali hlasy a počúval som všeličo, realita bola intenzívna a iná. Je to taká symbióza mňa a tých hlasov, reality.  Ani neviem čo napísať, všetko bolo intenzívne a o nude sa nedalo hovoriť. Cela bola útulná, dve postele, malí stolík a umývadlo, veľmi zaujímavé, záchod, hore akoby vzduchotechnika, ale zakrytá. V hlave to vrelo, zažíval som extrémne vnemy. Ozval som mužský hlas a vraj ma ubezpečuje, že dnes schudnem 9 kíl. Po pravde mal som obavy ako dôjdem o tých 9 kíl, napadali ma skorej čierne scenáre.  Ale keď som došiel potom do Pezinka a vážil som sa, tak to celkom aj sedelo. Zameral som sa na svetlo v strede stropu, vnímal som v ňom akoby sa v žiarovke menili ženské tváre, ale vtedy bolo všetko riadne a takéto vnemy. Na strope bol tieň, vyzeral ako teoreticky hlava s ktorej vystreľovali špice, akoby účes. Ja som vtedy mal troška problém stým, že som mal obavy, že my muži sme na tom v tejto realite zle a skúmal som. Vnímal som ten tieň a povedali mi „to je Gaštan“, že je niečo ako programátor, ale podľa vyznenia to nie je úplne presné. Ten tieň paradoxne prekrýval i lampu, bola to dá sa povedať, tak troška záplata na ten scenár. Vyzvali ma aby som si od ˇGaštana jednu vypýtal, jednalo sa o tie zobrazenia v žiarovke. Tak som nesmelo vyslovil „ˇGaštan, daj mi jednu“, vraj to je slabota a tak som to povedal intenzívnejšie. Nejako som si o tom moc nemyslel ale videl som v tom svietidle, že jedna tvár už nie je akoby v Žiarovke, ale poletovala v rámci svetla. Niekoho som tam videl, ale neriešil som zatiaľ túto výzvu. Nejako sa mi dostala informácia, že som v tej cele každý druhý týždeň, možno realita sa odohráva rôzne a je toho viac. V mysli to bola nálož a bol som rád, že existujem. Povedali mi, že sú tam v cele i Mickey a Mallory Knox. Vraj pôjdem ešte o poschodie nižšie k Belzebubovi , cely boli v podzemí a podľa množstva roznášanej stravy, tam bol ozaj dosť ľudí. Zobrali ma na výsluch, policajt bol ozaj chlap ako hora. Bol som celí zamotaný v realite, odviedli ma k cele a ešte sa ma opýtal  „je to tá istá že?“ čo mi tiež na orientáciu nepomohlo. Keď som bol v cele vnímal som v okienku, sklený pásik  na dverách zväčša oči, dosť divné oči. Urobil som aj jeden krok zo záchodom na ktorý keď si spomeniem, urobí sa mi mierne zle. V mysli som lietal, ťažko si spomenúť. V jeden pokročilý moment sa mi v hlave objavil vír, naozaj akoby sa celá myseľ miešala. Keď to prestalo dostávali sa mi iné informácie, napr. vraj „mal si miesto na Bratislavských oltároch“. Napadlo ma, mal a stratil, či mal a nevedeli to, že to je zase tak, všelijako. V hlave mi hučalo „milujem ťa“, neviem kto.

Odviedli ma z cely, Čakal ma tam Otec so „švagrom“, vypísali sa nejaké papiere a moja cesta nasledovala domov a stým, že príde záchranka a idem do Pezinka. V Pezinku to nie je žiadna sranda, je to mocné miesto. Spoznal som tam rôznych ľudí a je fajn, že tam tiež má každý svoje, lebo vonku sa stým kalkulovať nedá. Splniť podmienky pre dôstojný život v týchto podmienkach je ozaj náročné, niet sa čo diviť, že to toľko ľudí nezvládne. Pre mňa bol aj zážitok pohybovať sa v tak intenzívnom prostredí, je to súčasť mojej cesty. Snažil som sa byť aktívny, absolvoval som kopu testov, zúčastňoval sa aktivít, kultúrnych a športových. Keď malo naše oddelenie vytvoriť „kultúrny“ program som sa rozhodol že to budem uvádzať, lebo zúčastniť sa scénky to fakt nezvládam. S programom nám pomohol už nebohý i herec Peter Bzdúch v podstate nás slušne naočkoval a program sme dali dokopy. Odvolali ho vtedy z jedného z najťažších oddelení, aby nám pomohol. Táto netypická úloha bola pre mňa ozaj nevšedná, vtedy sme sa troška uvoľnili, hlavne niektoré piesne boli dosť uletené a predsa je už špecifické spievať pred publikom.

Celý ten areál, ktorý je plný odstavených, schátraných budov, či k nedostavaným častiam. Hlavne budovy starej nemocnice vzbudzujú rešpekt, pár krát som si to tam pozrel. Myslím že tam je i veľká moc, či pozitívna, či negatívna, zrejme oboje, teda dúfam a možné to je. Moc lekárov a medicíny, ktorá je obrovská, či moc pacientov, ktorá je záhadná a vie byť rôzna.

Je to tŕnistá ostrá cesta, taký je život, bol som v nemocnici prvý krát na Antolskej a neskorej počas rokov 6 krát v Pezinku. Odchody boli zväčša náročné, Polícia, Záchranka a adrenalínová jazda začína. Raz som videl v sanitke niečo čo bolo neskutočné, pohľad do nejakého iného priestoru, videl som dve bytosti, bol to ale neskutočný pohľad. Zväčša som bol v tom keď ma odvážali, že som vnímal riziko že ma zastrelia. Cesty sanitkou boli riadne. Príjem je vážna vec a bolo tam veľa informácii, ťažko vedieť ako to tu vlastne funguje a o čo ide. Nedôvera obrovská.

Areál i keď je schátraný je zaujímavý, miesta tam mali energiu. Mne môžem povedať pomohli, keď je človek rozbehnutý je to ozaj ťažké zastaviť. Dalo sa to tam, ale neistota veľká. Ja som si to tam v istom smere obľúbil a zažil som tam veľa nevšedného, vzácneho, pekného, zlo sa priamo neprejavilo, nechali ma, aspoň zatiaľ. Stretol som tam ozaj riadnych ľudí a divné veci, moc divných vecí. Vnímal som aj takú alternatívu že ozaj všetko je na našej úrovni vnímania, ak sa posunieme hore, Veľa vecí sa dá vnímať, že je možnosť že to je možno tak, vyššia realita.

Teraz píšem všetko v odkazoch za všetkým sú mocné príbehy, veľká hra, ktorej sa hovorí život. Život ma prekvapil a to maximálne, ako to môže byť pravda, zvykol som si. Pred dvomi týždňami som bol na mocnom mieste, ale to aj pred týždňom, neviem čo sa deje. Dlho sa motám, ale Svet je tak obsiahli že sa tu zrejme všetci motáme a spoznávame. Skočiť do oceánu a treba ho spoznať je to ťažké.

Inak naše sny sú tiež riadna vec. Mám ich veľmi rád je zaujímavé, že sa takto dá prežiť celkom intenzívne dobrodružstvo. Raz nie tak dávno sa mi snívalo a celí sen som si prezeral vysávač, stále dokola som si ho prezeral, ale veď sen. Ráno v momente, ako som sa zobudil prišla veta „rada vysávam“. Mne osobne to prišlo relatívne pôvabne.

Po pravde posledné obdobie je zvláštne, ale to bolo viac krát, zvládať život bude nálož, nesmiem to tak brať. Musím ísť zo dňa na deň z hodiny na hodiny, z minúty na minútu, sekundy som troška skrotil, dlho to bolo tak. Dá sa povedať pre mňa je ísť kamkoľvek dobrodružstvo. Tie myšlienky zapeklité, snáď nie som úplne v háji a je šanca, žiť aspoň takto, či neviem, Svet je pestri, deje sa tu kadečo.

Život mám rád, všetko tu mám rád, ale žiť je ťažké, toľko vecí nezvládam, porušujem, nesprávam sa uvedomelejšie, nie som zodpovedný. Realita je zrejme mocná, intenzívna, taký má byť zrejme aj život. Je troška podozrivá moja dlhodobá súkromná životná realita + cesta, dúfam, že je to v tomto v poriadku. Je to každopádne na zamyslenie, dúfam že bude OK.

Ciest je veľa, páčil sa mi citát z jednej slovenskej piesne že „je ich vždy o jednu viac“