Nemám chuť na nič, i keď ma nič nebaví, niekedy

nič je to jediné, čo nás môže udržať na žive. Necítiť nič,

nič si nemyslieť, po nikom netužiť, nič je to jediné.

Všetko čo pocítim, aj tak ledva ustojím. Stúpam po

schodisku, 30 ich urazím, po páde túžim, dosiahnuť

ten prvý. Pády nie sú náhoda, sú riadne svinstvo,

všetko čierne na svete je veľmi blízko. Jediná túžba,

po páde dole, nestratiť seba, ak to je možné.

V temne je krásne, tam sa neklame, nedá sa to ustáť,

pravdy je veľa a mne sa to troška nezdá, skúšam to

ustáť. Možné je všetko, i keď asi zbytočné, zdá sa,

že som v riadnom prúsere.

 

Ako by veci, patriace do kníh, robili mi v hlave vír,

brali mi všetko i keď nemám nič.

Teraz som na seba hrdý, prežil som veľa a svet je tvrdý. Zem nám dá, všetko čo chceme, dá nám najesť, šancu zomrieť, s pocitom, že nie sme zlý. Že prekonáme všetky trable, viacej dáme, ako máme. Za to všetko naše dobro, príde jasný signál, zbohom. Čo však príde po tom ťažkom, to nik nevie, ani blázon. Jedine čo zostáva, neuraziť všetko vôkol, kráčať jemne a dať pozor. Je tu jeden živočích, čo dostane ťa z veľkých kríz. Nemusí byť veľký vzrastom, hlavne aby všetko klaplo. Aby veľa dobra dával, nebral to, čo patrí iným, čo im treba, čo ich ctí a dáva im silu žiť.

Teraz viac nepoviem, no nič, časom viacej vyjadrím.

Svetlo svieti, iba vodne v tme však horia, silné ohne. Oheň hučí ako šakal, ten to čakal, nie však hľadal. Všetci sme na tejto ceste, oheň vzbĺkne v každom meste. Ťažké je, žiť bez pretvárky, čo je vidieť nemá grády. Čo je cudzie, najviac láka, poznané na kráse stráca. Hľadajme to čo nás spája, nech oheň nie je, len hanba. Byť silný je zodpovednosť a nie hračka pre nás pre dvoch. Dobré je to, čo nás spája, ciest je veľa, všetko dá sa. Máme talent, máme city, poďme smelo k svojim cieľom. Šťastie, nie je na predaj, využime ten náš dar.

 

Keď sa dá. Nie všetko, nám vide, každá skúsenosť sa nám, ale isto zíde.

Mať, tak mozog z plastelíny, tvarovať ho, keď sa míli.

Zabezpečiť všetky farbi, nech je pestri, ako ma byť.

Z materiálu tohto mozgu, by bolo lepšie aj to zvonku.

Cele telo, jednej farbi, pre istotu, netreba sa zblázniť.

Lepšie je si odpočinúť, spánok lieči, ako nikto.

Plastelínu nechať malým, nech vytvoria, čo majú radi.

Tí malí, nech určia smer, nech premaľujú celu Zem.

Nech sa nám tu, lepšie žije a čo najviac zloby zhynie.

 

Buďme radi, že tu sme, lebo toto nám, raz vráti svet.