Ahoj. Začnem zhurta. Mám zážitok v živote, že som mohol mať nehodu, len som šiel ďalej, teraz napíšem. Išiel som služobne do Čiech do mestečka Pečky. Tam bola domovská fabrika a my sme boli jej zastúpenie na Slovensku. Bol som technik, no teda robil som vo firme všetko, lebo sme boli firma o dvoch ľuďoch, konateľka a ja. Chodil som tam pre tovar a na školenia cez servopohony, ktoré sme predávali na Slovensku, Používali sa v priemysle hodne boli dodávané aj do jadrových elektrární, teplárne, vodárne. Bol som nevyspatý a šiel som po diaľnici a myslím, že kúsok od Jihlavy som schádzal z diaľnice a tam nastal výpadok vedomia. Od vtedy si nič nepamätám, žiadny poznatok z cesty v rámci vnímania. Len som zrazu otvoril oči, prebral sa do vedomia a hneď prvý pohľad, ako som sa prebral bol na ceduľu Pečky, čo bola cieľová destinácia. Ozaj, prvý pohľad a ceduľa. Žiadny poznatok z asi 200 km úplný výpadok. Vyznelo to a napadlo ma, že v rámci vnímaného sa prejavovalo, vyznelo to tak, lebo ozaj cez 200 km nič, že som, možno mal nehodu a tým, že mám v Živote čo mám, veľa divných poznatkov, zážitkov a vnemov, tak sa mi to v rámci týchto životných parametrov, nastavenia mojej zvláštnej existencie, tak prejavilo. Mám kopu zvláštnych skúsenosti a preto že mám toto po ceste Životom,, tak aj toto, že sa mi také proste deje. Aby som mal nad čim špekulovať. Mám taký život a bežne sa to síce podľa mňa deje ale každému sa neponúkne, aj to, že vnímam divné veci k môjmu životu to patrí.  Že sa mi to ponúklo priamo ako zvláštna skúsenosť v rámci, vraj schizi. Výsledok podľa vnímaného, prejavilo sa to tak, Akoby som možno mal nehodu ale aj tak som šiel ďalej životom. Je možné, že realít je viac, že je to pestré, členité, že možno človek niekde zomrie a mne sa núka že tak to chodí, že človek zomrie, ale on sám ide ďalej v nejakej realite, u mňa teraz v dosť takej istej, len proste pokračuje. Je možné že realít je ozaj veľa a je veľa verzií našej životnej cesty, nášho Ja.  Je možné že sa takto v existencii pohybujeme a je možné v ktorej historickej dobe, minulosť, budúcnosť, iná realita. Podozrenie, že som mal nehodu, že som v jednej realite zomrel, že som možno mal pohreb, tam ma oplakávali, no ja idem ďalej životom. Takže je možné, že mi takto oplakávame a pritom daný zomrelý pokračuje bez prerušenia v ceste.  Nedávno na jednom pohrebe mi hlasy povedali, že „nikto nie je mŕtvy“. Čo sa mi ponúklo viac krát, aj pri napísanom poznatku, zážitku, skúsenosti. Raz som v Pezinku v psychiatrickej nemocnici spoznal zvláštneho muža, ktorý vnímal rozdielne, bol celkovo odlišný a ten mi viac krát povedal, že ma pozná, že odtiaľ a odtiaľ v iných ľuďoch, že hej odtiaľ ma pozná, ja som o tom nič nevedel, hovoril o iných ľuďoch a ich životoch, podľa neho bol som to vraj Ja. On vnímal i duchov, ako som zistil, ale toto nebolo o duchoch, ale o iných ľuďoch, vraj bol si to ty. Takže podľa skúsenosti od neho, možno sme viac bytosti, len my vnímame, len to svoje jedno, aspoň bežný človek. Takže možno sme viac existencií v tejto realite, len vnímame len to svoje. Možno smrť je zmena, že začneme vnímať niektorú inú svoju realitu, možno je realít veľa,  veď sa o tom aj špekuluje, ako to je.

Celkovo si myslím že to čo vnímame my je zjednodušené, ušite na jednu existenciu, celkovo mám hrozne moc, hlavne podozrení, no a že Svet je extrém a je extrém, čo si myslíme my, ako sme stotožnení s našim skromným bytím. Celkovo tento Svet je členitý, mocný, a to až extrémne, že existuje toho extrémne veľa, my máme toto svoje skromné bytie a strážime ho, zuby, nechty. Kopa ľudí si myslí, že smrť je koniec, no neviem, neviem. Vraj nikto nie je mŕtvi. Celkovo realita sa mi javí tak silná, že čo existuje je ten extrém a to riadny. Myslím že aj okolo nás je kopa bytosti, my riešime len Boha, len ten je na istom vrchole našej reality, okolo nás je kopa iných bytosti duchovného rázu. Takže Boh je Boh, ale kúsok nad nami je kopa bytosti a ich vzťah k nám nás priamo ovplyvňuje. Takže Boh je Boh, ale myslím si že nášho Boha tohto Sveta prevyšujú iný v rozsiahlom rozmere bytia, len my máme svoje, ale celkovo je toho viac, aj v iných realitách. My tu máme náboženstvá pre nás platné, pre tento Svet, ale je aj viac v rámci celkovej existencie. My sme bytosti vnímajúce svoju existenciu, ponúka sa nám isté Božstvo a duchovno v rámci nášho bytia, to je náš svet, náš život, čo všetko existuje je ozaj extrém. Stačí aké máme sny, že sme niekde úplne inde a podľa mojich poznatkov aj v sne sa dejú dôležité veci, pre naše bytie. Raz sa mi snívalo, že som niekde bol, rozprával sa tam s inými a potom som bol pri takom vozíku, ako kolotoč a chcel som si nasadnúť, v tom sa mi zjavilo viac bytosti, ako vnímané ľudia, ako mávajú rukami, že nie, nenasadaj. Po zobudení hneď ako prvé mi hlasy povedali, že keby som sa zviezol, tak tam ostanem na vecnosť. Zostal mi z toho poznatok, že sny sú dôležité a majú svoj rozmer, že to nie je, len tak, že blúznenie. Ďalej naša fantázia je extrémna, tiež sa mi núka, že to nie je len tak, že len fantázia. Podľa mňa podobné bytosti, ako sú vo filmoch a knihách, náboženstvách aj existujú a týka sa nás to, nie je to všetko, len na okrasu, ale priamo sa to tuná všetko deje. My ako ľudia máme svoje duchovno, ale myslím že tvárime sa, že nič, to je duchovno, len to duchovno sa tu priamo rieši, poviem, nie je to na okrasu, ale proste to tuná naplno je a realizuje sa tuná. My máme duchovno, ale berieme to tak z ľahka, čo je zrejme aj logické, ale ono to tu priamo je a rieši sa. Je to extrém naše „bezstarostné Životy“ v tomto extrémnom rozmere bytia, čo všetko existuje a si tuná žijeme v pohodke, aj Ja to beriem z ľahka, nekritizujem, ja to mám tak isto, len o tom píšem. Aby sme sa nezbláznili, sme tak nastavený, aby sme existovali, uniesli naše bytie. Sme veľmi zjednodušený, lebo ak zase spomeniem, je to tuná extrémny, extrém, rozľahlosť bytia, realít, existencie, bytostí. Aj rastliny majú vedomie. Mám skúsenosť, že som počúval jeden čas v mysli, že „dávaj si pozor“, nevedel som prečo boli to bežné situácie, keď som to začul a na to som raz stál vonku a rozmýšľal ako jedna burina vyrástla, že nedávno sa kosilo a v tom „dávaj si pozor“. Vyznelo to tak že tá burina je mocná a tak, dávaj si pozor aj také veci. Raz som bol pri jazere a sledoval malé rybičky a vraj, tiež pozor na ne, nech to radšej, tak bezstarostne nesledujem, že to je vážne, tak mnou prešiel špecifický pocit, keď som v tom čase započul, ako si rybár nahodil, ako to žblnklo. Zrejme nás ovplyvňuje aj zvieracia ríša. Neviem, či o tom dosť, nie je aj taká vec ako schizofrénia, či v tom nemá prsty aj zvieracia ríša. Je možné že tá zver, robí svoje a ovplyvňuje aj ľudí, napríklad aj lovcov v danom čase. Na posedoch a tak, ale aj mimo toho lovu v bežnom živote. Myslím si, že aj tá zver je súčasť existenčného súžitia a má priamo svoj vplyv na životy i ľudí. Raz som v psychotickom rozpoložení v noci, sa mi núkalo, že mám ísť na jedno miesto v noci a bál som sa, čo ma tam čaká, verzie boli rôzne. Tak som tam v noci šiel a hneď na začiatku, ako som zasvietil baterkou boli na poli pred tým lesom srnky a vtedy to bola ako spása, že snáď tam nič extrémne nebude, keď je tam zver, bolo to, ako vykúpenie z obáv, čo tam bude. Je možné, že aj také veci, ako zver pred autom vybehne, že je to komplikovanejšie a podľa jednej skúsenosti, vraj to tak je, že nám nejaké bytosti, tú zver pred auto pošlú, nebýva to náhoda. Aspoň podľa toho že som o tom raz uvažoval, že hej, tak to vraj je. My berieme zver ako málo mocnú, skoro bezvýznamnú, že nemajú silné vedomie, ale pritom nevieme, aké vedomie, zvieracia ríša má.  Je neskutočné koľko bytostí tuná s nami existuje, nie len na súši ale aj v oceánoch, moriach, jazerách, riekach. Existuje tuná toho ohromne veľa, my si myslíme, že sme najviac, ale tak to zrejme nebude. Našou hlavnou zbraňou je schopnosť klamať a že máme zbrane. Bez zbraní sme na tom, úplne inak. Jedno, čo má zver a my nie, je čestnosť, ušľachtilosť.  Je aj nádherné, čo všetko tuná s nami žije, tá zvieracia ríša.

Raz mi povedali, že na oltári Šaštíne je tá ľavá zlatá bytosť s krídlami tvorca živočíšnej ríše, pravá vraj ocas, čo neviem presne, čo značí, ale asi proťajšok k tomu tvorcovi. Na tom oltári je, aj zozadu hore nejaká konštrukcia vraj, „klasická gilotínka“.  Vraj je ten oltár živý. To preto, lebo raz som rozmýšľal nepáčila sa mi elektroinštalácia na oltári, že je to nepekné a zvažoval som, že v prípade nutnosti, vyvŕtať pár dierok a za čas, že „my ti dáme vŕtať dierky je to živé“.  Vraj je to kôň, že „postaví sa na zadné“ to bola, ako nápoveda, hneď ma to nenapadlo, ale vraj je to kôň, prišla informácia. Čo ma prekvapilo, viac krát mi v kostole naznačili, že možno lepšie nepokľaknúť, ako vtedy keď mi povedali, že je to tvorca živočíšnej Ríše, alebo pred pannou Máriou na jednom mieste. Aj to je moc dôležité. O Ježišovi mi počas rokov prišlo viac info a podľa mňa je to aj multy symbol a je viac verzii prečo ho stretol taký osud. Raz dlhšia info, ako to bolo s Ježišom v tom čase, komplet iná verzia. Predtým dávno mi povedali, že chceš vedieť ako to bolo s Ježišom vtedy som povedal, že radšej nechcem, mal som obavy, ale potom po čase mi tú verziu, ako to bolo proste vypovedali. Šlo dosť aj o ženy, ktoré ho na nápad Judáša uniesli z hrobu. Je toho, ale viac, prečo a tak. Podľa mňa je to všetko multy symbol, významov to má veľa, prečo aj tak skončil. Raz, že spával so ženami a dával kázanie, prišla holá info. Raz, že sa sním na jednom mieste stretnem, to bolo v čase keď ma to naslepo v psychotickom stave na aute vystrelilo, šiel som naslepo, cez les , polia, hory, som nakoniec skončil bez toho aby som to vedel v Partizánskom. Bol som aj neďalekej dedine ten deň Veľké Kršteňany. Je to taká vec tá schizofrénia, že keď som sa ocitol na slepo v Partizánskom, predtým som bol, pri jednej dedine u prameňa rieky Nitrica. Bol to rachot už z diaľky. Keď som hovoril primárke že som naslepo vyrazil do terénu, sa ma spýtala, že či bol aj prameň, predtým než som to spomenul. Tak je to taká zvláštna choroba, že ten človek počas života, sa takto ocitne pri pramení nejakej rieky. Tak to teda chodí. Také zvláštne. A je viac takých vecí, že, tak to proste chodí, ako som si myslel že moja schiza je špecifická, tak to vyzneje keď to zažívate, ale proste že „tak to chodí“. Podivná vec. Aj psychiatria to berie všetko, ako bludy a halucinácie, ale keď to priamo zažijete je to iné. Podľa mňa na všetkom je minimálne nejaká pravda, či skutočnosť. No môžem povedať, že existuje zrejme už teraz, prakticky všetko a my sa tu pohybujeme v našom bytí v čase a našom ja. Veď my ľudia toho zatial tak veľa nevieme, samá záhada, nevieme ani aké vedomie ma živočíšna ríša, my sa im pomaly vysmievame, aké sú hlúpe, že ani nehovoria našou rečou, myslím že majú lepšiu komunikáciu ako my, vychádza mi proste, že slová sú málo, že sa cez slová sa málo vyjadrí. My tu často oslavujeme svoju hubu, často to môže byť jediné, čo daný človek má. Raz mi v jeden okamžik, nedávno, mužský hlas povedal, ten je menej často a je špecificky v istej spoločnosti že „majú hubu“, čo ma troška oslovilo, lebo slová hovorené, nie sú moja silná stránka, že proste nemusím sa vždy cítiť zle, že často je to o tej hube a to nie je všetko. My ľudia si ale ohromne na tom potrpíme, ak niekto nie je v rečiach tak šikovný a nehovorí tak sebavedomo, hneď si myslíme, že je to hlupák, menej cenný človek, jednoduchší, pritom je to jedna zručnosť  z mnohých, čo sa ľudskej existencie týka. Hneď takého človeka, často kecálci berú, ako slabomyseľného, len to proste, nie je doména každého. My sa podľa toho často komplet orientujeme. Niekomu sa vyjadruje ťažšie, má takú myseľ, že to nie je jeho doména, nemusí byť hneď menejcenní. Často to aj mňa troška trápilo, ale zistil som že nejako tie informácie od toho ukecaného nejako nesedia, alebo sa často opakuje, ale s veľkým sebavedomým, ale proti takým sa zle bráni, kto má hubu je kráľ v našej spoločnosti.  Sebavedomie. Pritom Žijeme v extrémnej situácii, čo som sa snažil načrtnúť v tomto texte.

Realita, či ak chceš Svet je extrém, my sme hráči, ale veľa je daného, ale i tak ako zisťujem, že nejaký osud je, neuberá to na našom význame, musíme to prežiť. Zrejme existuje aj asi iba z istého uhla, slobodná vôľa, zrejme určuje akou cestou pôjdeme ďalej, kde budeme, čo budeme žiť. Existuje toho veľa, tak možností je ohromne veľa.

Možno, nás kúsok odtiaľto oplakávajú, chodia nám na hrob a my sme tu kde sme. Je to možné, netvrdím, že to tak je, ak je to aj pravda tak len orientačná, mám vedomie aké mám, mám len podozrenia. Vyhodnocujem to v zjednodušení, tak, ako zvládnem, ale i tak je to málo, ale, už to nie je bežné. Len v rámci nášho bežného ľudského ja, bežného života. Že podozrenia sú na mieste. My si myslíme, že sme najviac, čo je zvrátené. To by bol sprostý vesmír, keby sme bolo vraj najviac, ale sme mocní hráči.

Ahoj.