Ahoj. Snažím sa odhodlať a rozbehnúť v túžbe dokončiť príbeh „Nuda v Brne“. Celí príbeh vygradoval a bola to da sa povedať najmocnejšia skúsenosť v rámci toho čo vnímam v sebe celé tie roky. V posledných mesiacoch, či skorej v týždňoch nastala zmena a stali sa zvláštne veci. Zmenila sa forma komunikácie v mojej mysli a svoje som zažil.

Pokračovanie tohto príbehu, kedy som sa rozhodol na základe, že som stým za ozaj dlhé roky nepohol ani o centimeter, urobiť radikálny krok, risk a moju pozornosť pritiahla jedna budova. Ozaj som sa rozhodol, bol som v extrémnej situácii, bol som zahltený vo svojej mysli, všetko bolo silné a nevedel som ani ako ďalej, stratil som aj peňaženku s dokladmi, bol som smädný a vyšponovaný na maximum. Potom ako som odpadkovým košom otvoril 4-5 okien, mal som len isté nutkanie ten priestor vyluftovať a prijal som si tento extrém, tak sa to stalo.

Na vyzvanie Polície som vyliezol z okna, opreli ma o stenu, ruky na stene a prehľadali ma, dali mi fúkať. Boli sme pred tou budovou, boli tam až desiatky Policajtov, kopa áut.  V jednej chvíli sa ku mne priblížil jeden policajt, chlap ako hora, mal tvár kúsok od mojej tváre a mal nahodený silný, intenzívny úsmev. Nakoniec ma s putami posadili do auta, ocitol som sa na policajnej stanici, vtedy som svet videl ozaj inak a všetko bolo intenzívne.

Po príchode na policajnú stanicu mi dali pokyn aby som si sadol na kamennú lavicu nad ktorou bola socha. Sadol som si a pár metrov predo do mňa sa postavil policajt a niečo si dával na ruku. Opýtal som sa ho kto je na tej soche, on „panna Mária, akorát nevým, jestli je panna.“ Paradoxne ta socha vyzerala neštandardne a akoby to bola poviem mužatka, proste niečo neisté a zahalené v rúchu. By som povedal socha pôsobila skorej Budhisticky. Posadili ma na stoličku asi vo vyšetrovni a dali mi pár otázok, ale to si ani presne nepamätám. Čo bolo fajn mali moju peňaženku, niekto ju našiel a dal na políciu, vďaka. Vypýtal som si pohár vody a vraj majú aj Coca-Colu ale zostal som pri vode. Voda nevyzerala moc vľúdne, bola zakalená a nejako sa mi zdalo že to nebola úplne že len čistá voda. Ono sa tam toho dialo dosť, ale aj komplikované povypisovať, všelikde som videl všeličo. Postavili ma ku stene ruky nad hlavu, nebola to sranda, nesmelo som sa pomaly pozrel za seba a dvaja policajti, ktorý ma odviedli od budovy s ktorými som tam bol si nasadzovali kožené rukavice, ale dali si ich dole, dopadlo to ok. Vyslovil som túžbu byť v cele sám a prikývli.

Odviezli ma na iné miesto a musel som vojsť do malej miestnosti, kde som sa musel vyzliecť, dali mi zubnú kefku, pohár, tuším uterák. Odviedli ma do cely no a to teda bola cela, to bolo miesto, tam zároveň všetko bolo intenzívnejšie. To bola skúsenosť obrovskej intenzity a ja ako človek, no sila. Všade v tej cele, na stenách, na posteli, na strope, na zemi, som videl bytosti, akoby tam v obrazoch boli prítomný. V hlave mi hučali hlasy a počúval som všeličo, realita bola intenzívna a iná. Je to taká symbióza mňa a tých hlasov, reality.  Ani neviem čo napísať, všetko bolo intenzívne a o nude sa nedalo hovoriť. Cela bola útulná, dve postele, malí stolík a umývadlo, veľmi zaujímavé, záchod, hore akoby vzduchotechnika, ale zakrytá. V hlave to vrelo, zažíval som extrémne vnemy. Ozval som mužský hlas a vraj ma ubezpečuje, že dnes schudnem 9 kíl. Po pravde mal som obavy ako dôjdem o tých 9 kíl, napadali ma skorej čierne scenáre.  Ale keď som došiel potom do Pezinka a vážil som sa, tak to celkom aj sedelo. Zameral som sa na svetlo v strede stropu, vnímal som v ňom akoby sa v žiarovke menili ženské tváre, ale vtedy bolo všetko riadne a takéto vnemy. Na strope bol tieň, vyzeral ako teoreticky hlava s ktorej vystreľovali špice, akoby účes. Ja som vtedy mal troška problém stým, že som mal obavy, že my muži sme na tom v tejto realite zle a skúmal som. Vnímal som ten tieň a povedali mi „to je Gaštan“, že je niečo ako programátor, ale podľa vyznenia to nie je úplne presné. Ten tieň paradoxne prekrýval i lampu, bola to dá sa povedať, tak troška záplata na ten scenár. Vyzvali ma aby som si od ˇGaštana jednu vypýtal, jednalo sa o tie zobrazenia v žiarovke. Tak som nesmelo vyslovil „ˇGaštan, daj mi jednu“, vraj to je slabota a tak som to povedal intenzívnejšie. Nejako som si o tom moc nemyslel ale videl som v tom svietidle, že jedna tvár už nie je akoby v Žiarovke, ale poletovala v rámci svetla. Niekoho som tam videl, ale neriešil som zatiaľ túto výzvu. Nejako sa mi dostala informácia, že som v tej cele každý druhý týždeň, možno realita sa odohráva rôzne a je toho viac. V mysli to bola nálož a bol som rád, že existujem. Povedali mi, že sú tam v cele i Mickey a Mallory Knox. Vraj pôjdem ešte o poschodie nižšie k Belzebubovi , cely boli v podzemí a podľa množstva roznášanej stravy, tam bol ozaj dosť ľudí. Zobrali ma na výsluch, policajt bol ozaj chlap ako hora. Bol som celí zamotaný v realite, odviedli ma k cele a ešte sa ma opýtal  „je to tá istá že?“ čo mi tiež na orientáciu nepomohlo. Keď som bol v cele vnímal som v okienku, sklený pásik  na dverách zväčša oči, dosť divné oči. Urobil som aj jeden krok zo záchodom na ktorý keď si spomeniem, urobí sa mi mierne zle. V mysli som lietal, ťažko si spomenúť. V jeden pokročilý moment sa mi v hlave objavil vír, naozaj akoby sa celá myseľ miešala. Keď to prestalo dostávali sa mi iné informácie, napr. vraj „mal si miesto na Bratislavských oltároch“. Napadlo ma, mal a stratil, či mal a nevedeli to, že to je zase tak, všelijako. V hlave mi hučalo „milujem ťa“, neviem kto.

Odviedli ma z cely, Čakal ma tam Otec so „švagrom“, vypísali sa nejaké papiere a moja cesta nasledovala domov a stým, že príde záchranka a idem do Pezinka. V Pezinku to nie je žiadna sranda, je to mocné miesto. Spoznal som tam rôznych ľudí a je fajn, že tam tiež má každý svoje, lebo vonku sa stým kalkulovať nedá. Splniť podmienky pre dôstojný život v týchto podmienkach je ozaj náročné, niet sa čo diviť, že to toľko ľudí nezvládne. Pre mňa bol aj zážitok pohybovať sa v tak intenzívnom prostredí, je to súčasť mojej cesty. Snažil som sa byť aktívny, absolvoval som kopu testov, zúčastňoval sa aktivít, kultúrnych a športových. Keď malo naše oddelenie vytvoriť „kultúrny“ program som sa rozhodol že to budem uvádzať, lebo zúčastniť sa scénky to fakt nezvládam. S programom nám pomohol už nebohý i herec Peter Bzdúch v podstate nás slušne naočkoval a program sme dali dokopy. Odvolali ho vtedy z jedného z najťažších oddelení, aby nám pomohol. Táto netypická úloha bola pre mňa ozaj nevšedná, vtedy sme sa troška uvoľnili, hlavne niektoré piesne boli dosť uletené a predsa je už špecifické spievať pred publikom.

Celý ten areál, ktorý je plný odstavených, schátraných budov, či k nedostavaným častiam. Hlavne budovy starej nemocnice vzbudzujú rešpekt, pár krát som si to tam pozrel. Myslím že tam je i veľká moc, či pozitívna, či negatívna, zrejme oboje, teda dúfam a možné to je. Moc lekárov a medicíny, ktorá je obrovská, či moc pacientov, ktorá je záhadná a vie byť rôzna.

Je to tŕnistá ostrá cesta, taký je život, bol som v nemocnici prvý krát na Antolskej a neskorej počas rokov 6 krát v Pezinku. Odchody boli zväčša náročné, Polícia, Záchranka a adrenalínová jazda začína. Raz som videl v sanitke niečo čo bolo neskutočné, pohľad do nejakého iného priestoru, videl som dve bytosti, bol to ale neskutočný pohľad. Zväčša som bol v tom keď ma odvážali, že som vnímal riziko že ma zastrelia. Cesty sanitkou boli riadne. Príjem je vážna vec a bolo tam veľa informácii, ťažko vedieť ako to tu vlastne funguje a o čo ide. Nedôvera obrovská.

Areál i keď je schátraný je zaujímavý, miesta tam mali energiu. Mne môžem povedať pomohli, keď je človek rozbehnutý je to ozaj ťažké zastaviť. Dalo sa to tam, ale neistota veľká. Ja som si to tam v istom smere obľúbil a zažil som tam veľa nevšedného, vzácneho, pekného, zlo sa priamo neprejavilo, nechali ma, aspoň zatiaľ. Stretol som tam ozaj riadnych ľudí a divné veci, moc divných vecí. Vnímal som aj takú alternatívu že ozaj všetko je na našej úrovni vnímania, ak sa posunieme hore, Veľa vecí sa dá vnímať, že je možnosť že to je možno tak, vyššia realita.

Teraz píšem všetko v odkazoch za všetkým sú mocné príbehy, veľká hra, ktorej sa hovorí život. Život ma prekvapil a to maximálne, ako to môže byť pravda, zvykol som si. Pred dvomi týždňami som bol na mocnom mieste, ale to aj pred týždňom, neviem čo sa deje. Dlho sa motám, ale Svet je tak obsiahli že sa tu zrejme všetci motáme a spoznávame. Skočiť do oceánu a treba ho spoznať je to ťažké.

Inak naše sny sú tiež riadna vec. Mám ich veľmi rád je zaujímavé, že sa takto dá prežiť celkom intenzívne dobrodružstvo. Raz nie tak dávno sa mi snívalo a celí sen som si prezeral vysávač, stále dokola som si ho prezeral, ale veď sen. Ráno v momente, ako som sa zobudil prišla veta „rada vysávam“. Mne osobne to prišlo relatívne pôvabne.

Po pravde posledné obdobie je zvláštne, ale to bolo viac krát, zvládať život bude nálož, nesmiem to tak brať. Musím ísť zo dňa na deň z hodiny na hodiny, z minúty na minútu, sekundy som troška skrotil, dlho to bolo tak. Dá sa povedať pre mňa je ísť kamkoľvek dobrodružstvo. Tie myšlienky zapeklité, snáď nie som úplne v háji a je šanca, žiť aspoň takto, či neviem, Svet je pestri, deje sa tu kadečo.

Život mám rád, všetko tu mám rád, ale žiť je ťažké, toľko vecí nezvládam, porušujem, nesprávam sa uvedomelejšie, nie som zodpovedný. Realita je zrejme mocná, intenzívna, taký má byť zrejme aj život. Je troška podozrivá moja dlhodobá súkromná životná realita + cesta, dúfam, že je to v tomto v poriadku. Je to každopádne na zamyslenie, dúfam že bude OK.

Ciest je veľa, páčil sa mi citát z jednej slovenskej piesne že „je ich vždy o jednu viac“

 Pred nedávnom som sa rozhodol, že napíšem v dohľadnej dobe pokračovanie tohto príbehu „Nuda v Brne“ moje hlasy na to zareagovali „Tešíme sa“, čo je milé a aj to motivuje. Bolo to isté vyvrcholenie doterajšej cesty v zmenenom rozpoložení vnímania. Po pravde dlho to bol len problém (choroba), ale nedalo sa to vysvetliť a po cca10-11 rokoch prišla zmena, iný pohľad, vyjadrilo sa to inak. Keď mám pravdu povedať tá zmena nastala spôsobom, ak to mám nazvať, to obdobie, som mal v sebe označené ako „na nebo vzatie“, ale to bola len pracovná verzia, toho čo som vnímal, osobne sám som v tomto vnímaní a toho, ako som to priamo nazval videl na oblohe vztýčený prostredník (asi tak).  Ale v tomto období nastala zmena vnímania celého tohto procesu, čo som roky zažíval a nevedel si nič vysvetliť, nabralo to spirituálne vyznenie. Odvtedy sa objavilo vnímanie, že ma to celé začalo zároveň aj napĺňať i keď to je zahalené, nevyriešené, ale ten efekt naplnenia je moc cenný a dáva nádej, ukľudnilo ma to, nabralo iný rozmer. Ale prílišná úľava neprišla, náročnosť a zodpovednosť sa zmenila ale skôr vzrástla, otvorili sa rozmery ktoré ako človek je náročné korigovať, vysvetliť, dokázať žiť tak aby som mohol byť pokojný, stáť proti tej rozsiahlej, náročnej, mocnej existencii. Všetko je vo forme indícií a podozrení, ktorým sa ťažko prispôsobiť, no treba ísť, skrotiť to aj pochopiť to, nie je v mojich silách, treba to brať v úvahu. Rozmery existencie sú rozsiahle, čarovné, mocné, mystické, tajomné, náročné, zahalené, vidím v tom nádej to ma posúva vpred, motivuje ísť ďalej. Dá sa povedať že som v tomto spokojný, páči sa mi to i keď zvládam, ako zvládam, no v týchto rovinách sa objavuje ten rozmer daru a to je šialene vzácne, neskutočné, istý pocit napĺňania v nečakanej rovine. Keď som sám som šťastný. Sám, ale moc nie som, to už dlho, mám záhadnú spoločnosť. Náš vnútorný rozmer je mocný, ak to mám priblížiť tak ako vnímame von je to aj do vnútra, dá sa tam pohybovať, vnímať, len je to rozdielne, priblížim rozdiel von, dovnútra, čo je za tým je na každom. Myslím, že v jednej rovine sa tam pohybujeme pri snoch, tým sa dá ten rozmer naznačiť. Platia tam rôzne pravidlá určené pre nás. Dlho som sa tam dávnejšie pohyboval a aj naše predstavovanie je pohyb v tomto priestore, myšlienky sú mocné, vraj určujú realitu. Veľa krát som blúdil v mysli a fantazíroval a potom, že stačí je to len fantazírovanie a potom prišlo upozornenie že „pokračuj“, často ma motivovali a upozorňovali, že to má význam a keď som pokračoval, dopracoval som sa k nejakému bodu, vyjadreniu, často k zážitku zo svojej minulosti, napríklad z detstva. Často sa u mňa menil pohľad aj na moju existenciu, zmeny vnímania reality, jej vyznenie a nejako som bol donútený vždy si túto zmenu spracovať, prijať k nej postoj a po pravde mám z toho pocit a poznatok, že je to veľmi dôležité, vystavený som tomu proste nebol len zo žartu, pre nič za nič.

Často sa mi v mysli ponúkne nejaká situácia na ktorú myseľ musí zareagovať a viem, že to ako zareagujem je dôležité, kam to posuniem. Je to vždy nejako o reakcii v mysli, aký urobím krok, to má zrejme potom dopad na moju ďalšiu existenciu. Napr. to často prevádza vnem že mi hrozí niekam spadnúť, som v nejakom priestore ja si tam napríklad predstavím že tam nespadnem a vznesiem sa na často na lietajúcej podložke (tú mám často) alebo tam spadnem a potom si to tam prezriem, niekde sa ocitnem. Vždy sa objaví pochybnosť ja som tam spadol, ale potom že nie je to možno len zle.

V mysli sa dá aktívne pohybovať v podstate chcem vyjadriť to, čo mi to otvorilo a čo som začal vnímať, že myseľ je široký a rozsiahly priestor. Dá sa tam čokoľvek aktívne, cielene budovať, pohybovať sa tam. Ja som tam budoval len jedno obdobie, predstavoval si rôzne prostredia, jeden čas sa mi zdalo byť praktické, vytvoriť si tam svoju vnútornú armádu, do ktorej som zaradil mne blízke bytosti, ako mi to sedí (napr. Elfov). Jeden čas zhodný s tou armádou mi prišlo zaujímavé, mať tam svoju farmu, starať sa o zvieratá, krátko som sa tomu venoval. Pocitovo tieto veci vo mne stále existujú, len sa mi proste nechce na tom pracovať, ono je to treba.

Vraciam sa k tomu ako som začal k tej skúsenosti z Brna kde ako som začal minulí príspevok. Realita sa vyjadrovala dosť intenzívne v smere, často že my muži sme v zakryte tejto reality  v zlej pozícii a šlo tak veľa vnemov, po pravde veľmi mocných a prepracovaných. Čo sa objaví v par situáciách, ktoré v texte spomeniem, okrajovo  v texte, všetko sa nedá a asi to ani nechcem.

Bola tma a chodil som mestom a zažíval rôzne vnemy a prišiel som k jednej budove o ktorej sa mi dostalo pár, dôležitých, nedôležitých informácii a zameral som sa na ňu, nejako to prišlo. Sedel som pri nej rozmýšľal a trápila ma vízia, že vnímam čo vnímam už dlho a neviem stým pohnúť. Objavil sa pocit urobiť niečo radikálne, zatiaľ som to krotil a šiel cez to a teraz som vnímal pokušenie urobiť nejaký nezvyklý problematický krok. Vnímal som tú budovu a cez okná som videl vnútri rôzne veci v každom okne bol iný obraz, bolo to v každom iné a v každom intenzívne. Za rohom bol smetný kôš z ktorého sa dala nádoba na smeti vybrať a začal som rozmýšľať, či s ňou neotvorím niektoré okno. Zámer bol v rovine, že ma lákalo a núkalo sa vyvetrať ten vnútorný priestor, ktorý som tam videl.

Prišlo rozhodnutie, spravím to. Vybral som si jedno okno a smetnou nádobou som udrel do okna, slušnou silou ale okno ostalo celé. Prišiel pocit sklamania, že rozhodol som sa spraviť radikálny krok, ale nič z toho a v tom mi vnútorne prebehlo, že ochladilo sa a zároveň stým že musím si vyzliecť mikinu, čo bolo cítiť tento rozpor, že ten úder mal vplyv na moju existenciu. Niektoré veci sú proste cítiť a dajú sa jedine zažiť, každý máme zrejme to svoje. Kalkuloval som z viacero aspektami  vtedy, napr. že udriem do okna iba keď bude na semafore zelená a všeličo. Tento vnem vplyvu úderu na moju priamu realitu a fakt, že žijem v tom už dlho a nepohol stým, že udriem ešte raz do toho okna. Po údere sa okno nerozbilo ale otvorilo, čo bolo prekvapujúce. A takto som postupne hneď po sebe otvoril myslím asi 4 okná, žiadne sa nerozbilo len sa otvorili, povolil jazýček pri kľučke. Stále som to cítil, že chcem vypustiť, vyvetrať takým to neštandardným spôsobom tieto miestnosti. Neštandardný čas a situácia, rozhodol som sa tak.

Len situácia sa zmenila a urobil som vec ktorá bola nečakaná a na základe toho som sa rozhodol, že vojdem cez jedno okno do budovy. Bolo pre mňa doležíte cez ktoré okno vojdem na základe predtým odsledovaných pohľadov cez jednotlivé okná. Vstúpil som a zisťoval som čo som to vlastne videl cez okno a čo to priamo bolo na tom mieste. Zistil som že sa nachádzam v kuchyni, ktorá bola dosť veľká a po pravde ma to troška prekvapilo a objavil sa vo mne rozmer tej kuchyne a cítil som istý tlak ohľadom svojej a nie len svojej formy stravovania (mäso). Kuchyňa prechádzala za zamknutými dverami do jedálne. Bol som tam chvíľku a nemal som žiadnu ambíciu niečo kradnúť, len som chcel zistiť čo tam je aj na základe, ako som povedal, radikálny skutok. Napil som sa tam vody v umývadle a to bolo jediné. Neskorej som sa dozvedel, že som nesplnil to čo bolo vhodné, vraj som mal „ochutnať sväté mäso“ a dostala sa mi behom toho informácia, že „frajer by to vybral od strechy“ (na to som ale ozaj nemal). Chcel som vyliezť oknom von a uvidel som mihať baterky, hneď ma napadlo, polícia. Vykukol som von a chcel vyliezť oknom, ale na pokyn policajta som zostal vnútri a vyliezol, až na vyzvanie. Bolo tam viac policajných áut a osôb a ako to vychádza to čo sa dialo ďalej, bude potrebné napísať v ďalšom článku, možno v dvoch.

Bolo to náročné, chcel som zostať pevný v danej situácii, nemal som ani žiadne ambície, niekomu ublížiť, či kradnúť.  Hnali ma v tej situácii skorej poviem filozofické, či teoretické  ambície, poviem bádanie i keď takto, teraz radikálne.

Zažil som v tom rôzne veci, poviem podnikol som rôzne akcie, ale skoro vždy to bolo, že som sa tak rozhodol, vyšinutý som bol len z istej časti, myslím celkovo nie len táto situácia. Netrpím tým, že by mi, to čo vnímam rozkazovali a robil by som to čo mi prikážu, ale niekedy na niektoré informácie zareagujem, lebo to chcem preskúmať. Forma, že by mi rozkazovali tak to nevnímam, skorej istá forma informácii a vnemov na ktoré niekedy zareagujem, nasledujem, či nasledoval som ich. Je to viac minulosť, teraz som opatrnejší, ťažko tak žiť, teraz mám iné ambície a hľadám stabilitu. Skúsenosti ale mám a vraj na tomto probléme sú cenné pre existenciu práve tie „nevšedné spomienky“, asi jediné čo nám všetkým po tejto životnej skúsenosti zostane.

Bol som dosť krát na základe týchto skúsenosti v psychiatrickej nemocnici a to je tiež riadna skúsenosť, ozaj riadna. Ja z toho nie som nejako sklamaný, sú to pre mňa mocné, zvláštne skúsenosti. Ozaj zvláštne. Nie som nešťastný z tejto svojej cesty, skorej som šokovaný, čo sa mi ohľadom predtým vnímanej životnej reality, ako človeku ponúklo. Je to pre mňa šok, zároveň som fascinovaný, tieto veci vnímam aj ako formu, aspekt daru ( čo považujem za dôležité, ohľadom toho, že také sa nedeje len mne a viem, či skorej tuším ako je to tuná nastavené, ako je to vnímané, aký je k tomu postoj). To je jeden dôležitý dôvod prečo sa snažím a prečo napríklad toto píšem. Tak to vnímam.

Tak zase niekedy si nájdem čas, odhodlám sa a budem pokračovať.  Maj sa fajn.

Je to pár rokov späť v komplikovanom a exponovanom období, keď som vôbec nevedel ako ďalej. Mal som zahltenú myseľ a mnoho prežitých, komplikovaných rokov. Čo je problém dodnes neviem sa pohnúť  ani o centimeter, túžba zmeniť okolnosti je, ale pravdepodobne sa to nedá, musí to tak byť, musím stým žiť, zápasiť stým a kráčať ďalej, bojovať tento nerovný boj, lebo je môj, nenávidím a milujem to zároveň má to úroveň, pokročilí level bytia, ktorý ma ťahá do bahna a hnusu existencie. Pokiaľ sa nestane zázrak  a zlomím to ja, či okolnosti. Niekedy tomu idem v ústrety a to skúsim troška opísať. Jednu takú cestu, výlet do Brna kde sa stala vec ktorá ma už vtedy ako zaťaženého vystrelila úplne total, vtedy som stratil aký taký prehlaď a začali sa diať veci že som nevedel posúdiť či sa to stalo, či sa mi zdalo, ako to je možné, prečo. Po krátkom čase to nabralo ohromný rozmer, už som v mysli nebol sám. Prišlo prekliatie a dar vraj som pre ňu klaun, rozdrvenie života skrytá pointa. Ťažko sa dýcha, nie je kam ísť nedá sa skovať, ale náhoda to možno úplne nie je, možno som to nadnesene chcel, možno skrytá malá túžba, ale nie ciel. Podstata je vojna i keď som chcel mier, áno ver, len zatiaľ neviem komu, podozrenia sú obrovské. Pri začiatku som stretol jedno dievča a vraj sa volá Viera, že „to si zapamätáš“.  

Ako som začal raz som sa rozhodol že pôjdem na výlet do Brna ale bol som pomotaný a proste chcel som tam po rokoch ísť, že tam sa predsa niečo stalo, čo ma odpálilo mocne a odvtedy som rovnováhu už nenašiel. Nehovorím, že predtým všetko klapalo jedna radosť, ale.

Čakal som na železničnej stanici a povedala mi že vraj Archanjel popravde neviem isto či Michael, myslím že ten, alebo Gabriel sa nesmie dozvedieť že idem do Brna. Bol som paranoidný ale môžem povedať, že paranoja nie je nejaká srandička a že to je len tak, je to riadna a vymakaná vec, aspoň ako som to ja vždy vnímal.  Ako po rokoch príde ďalšie  také obdobie je to kvalitnejšie a kvalitnejšie, vyladenejšie, konkrétnejšie, vyvíja sa, čo až silno prekvapí. Sú tam niektoré klasické formy vnímania, čo je známe, ale keď to žiješ je to riadne. Po pravde nezvykol som skĺznuť do paranoje, že niekto ide po mojej osobe a ohrozuje ma i keď často na to dôvod bol, zaoberal som sa vyznením reality, osobnej a celkovej. Zase použijem svoj zaužívaný vyraz, „šialene pôvabne“.

Predsa človek ako kráča životom naberá skúsenosti a to platí i v týchto extrémnych veciach, čo nesieme na pleciach, čo nám život priniesol, postavil do cesty, som neistý, čo je dobré. Nevidím možnosti byť si nejako silno sebaistý realitou v ktorej žijem, že by mi bolo niečo jasné a jednoznačné. Život za oponou, Svet je záhadný a tajomný, také sú naše životy, čo si myslím je dobre, ale kto to troška slušne zvládne, keď je toho tak veľa, uspieť a zvládať je tak ťažké. Môj ciel je krok vpred, nie vzad, ani nie znova to isté. Možno lepšie nič nevedieť a byť správny, trebárs neveriť, ale správne sa nastaviť, sledovať správne hodnoty.

Ako som šiel vlakom vyvolalo vo mne rozpaky keď hlásili zastávku pred Brnom, myslím zastávku  Podivín, čo ma vtedy napadlo keby sa to tak dalo brať, lepšie ako blázon, zaujalo ma to. Keď som dorazil rozhodol som sa, že sa prejdem po meste ale len tak naslepo, že uvidím kam ma to zavedie, viera na náhody sa mi vtedy strácala, tak že takto. Mal som v plané že občas sa niekde zastavím a dám si pivko a tak aj bolo, až raz som prišiel do reštaurácie, objednal si pivo a zistil som že som stratil peňaženku, čo bolo veľmi nepríjemné a zmenilo to tento výlet, ktorý bol i tak komplikovaný stavom mysli a života, rozpoložením seba. Intenzívne som vnímal všetko okolo seba, blúdil som fyzicky i psychicky. Už v Břeclave sa mi dostala rada aby som si kúpil šiltovku, taká rada, ale asi by veci išli rozdielne, zmenil by sa minimálne dizajn toho čo sa tam dialo. Po pravde vtedy som pracoval s istou verziou, že my muži sme v tejto realite vo veľmi zlej pozícii, čo nebola len vec náhody, veľa vnemov išlo v tom smere, ale tak to chodí, tie rôznorodé verzie existencie sú v tomto veľmi, veľmi, časte. Keď som v tom až po uši tak sa všetko ozaj mení, každú chvíľu. Preto sa dlhodobo snažím držať v kľude, len niekedy potom keď to odsúvam mám pocit, že sa o niečo pripravujem, že nič nevyriešim, ale to je zrejme len pocit asi tak či tak toho moc nevyriešim, ale. Byť v tom až po uši, tak sa nedá normálne žiť a fungovať, zvládať nároky „bežného“ , či „štandardného“ žitia života.

Strata peňaženky bol problém, nevedel som ako sa dostanem domov, po pravde vtedy som si ani nebol istý, kam chcem ísť. Ale je také snažiť sa zohnať peniaze na stanici a snažiť sa vysvetliť moju situáciu, ľudia si myslia svoje pri takých rozmanitých príbehoch, ktoré niekto používa ako klamstvo, len keď je človek ozaj v takej situácii je to problém, nikto tomu neverí. Ale ani som to neskúsil, všetko išlo inak. Bol som smädný a bol som pri jednej fontáne a rozmýšľal som ci sa z nej napijem ale plávali tam ryby a že nie, pozeral som do košov či tam nebude fľaška so zbytkom tekutiny, ale zistil som že ľudia zvyknú vypiť všetko do dna. Videl som ľudí pred domom a rozmýšľal som či si nevypýtam pohár vody, ale nejako som to vzdal kvôli tomu, ako som napísal o tých príbehoch ktorým ľudia už neveria. Ten deň som si vyskúšal, ako to je byť bezdomovec a nevedel som čo bude ďalej, kde sa vyspím, blúdil som blúdil. Stále som bol v pohybe a nachodil som toho ozaj veľa a bol som „unavený a zničený“ a asi sedí aj celkovo text tejto piesne od Slobodnej Európy na to ako som na tom bol, akurát nie po včerajšej párty ale po veľmi dávnej párty.

Chodil som po meste a vnímal realitu inak a všetko bolo intenzívne. Ako som blúdil mal som riadnu krízu a ako som bol zablúdený zdvihol som hlavu a stal som vedľa sochy Ježiša na kríži kde bol Ježiš zo zlata, čo mi vtedy prišlo dojímavé, povzbudilo ma to, zdalo sa mi to milé. Prišiel som na cintorín, že tu si teraz odpočiniem, nejako cintoríny majú ako svoju silu, tak i čaro, istý pocit kľudu a tajomna. Ako som si sadal zahlásil rozhlas, že cintorín sa uzatvára a treba ho opustiť, to ma nepotešilo, ale zase to bol istý naznak, že ešte a možno ani potom nie, iný rozmer, pohľad, ako, čo je potom.

Zase nabudúce skúsim pokračovať v čiastočnom opise tohto výletu, nabral aj iný rozmer, rozhodol som sa kvôli dlhým rokom a pocitu, že som stým nedokázal pohnúť ani o centimeter, urobiť radikálny krok na základe istých indícii.

Cesty osudu sú kľukaté. Som zdesený, ale i nadšený. „To bude problémov“.