Kedysi som lietal, ako odtrhnutý plagát na miestach,

kde som si neveril, ale možno, niečo vytvoril. Tancoval

som z celých síl a zároveň strácal silu žiť. Ja, keď sa

necítim dobre, mám pocit, že ubližujem a potom lepšie,

nemať nič. Do tanca som vyložene upadal a skoro nič

nevnímal, ani neviem čo som robil, len som sa po

svojom bavil na ostatné, som si netrúfal. Myslel som si,

že aj to sa dá. Ten, kto tam vtedy nechodil, myslel som,

že nemôže žiť. Priznám bol som zraniteľný a tie veci som

nemal robiť. Mal som si dať, riadny pozor, nesprávať sa

ako blázon. Ja som v tom však žil a sebe si aj vysvetlil.

Žijeme náročný život, je ľahké riadne sa potknúť a na

hubu padnúť. Rozlúčka nedopadla dobre, bol som rád,

že už sa do toho nevystavím a nabudúce sa už

nedostavím, bola to aj úľava. Podozrivo voľný priestor a

ja som tam vliezol, stačilo prežiť do rána, tak to bolo

veľa krát. Čo som, ale uvidel, to som ozaj nečakal, no a

ani, nechápal. Niečo, čo nebolo ľudské, ale možno niečo

vyššie. To som ozaj nečakal a totálne sa vyľakal. Vedel

som, že to nedokážem vyriešiť a ani sa priblížiť, bol som

zo seba sklamaný, vôbec som si neveril. Musel by ma

niekto pochopiť, kto by ma chcel podporiť. Ono to však

ide inak a to ja už nechápem. Len sa snažím odpútať

a možný krach nevnímať. Niečo som si, ale možno

dodnes zachoval a nenechal sa skrachovať.

 

Neviem, či to nie sú, len pomätené slova, Ja v tom

nemám žiadny prehľad, niečo také som však zažil a

svoju cestu stratil.