Stále čakám, plodný nápad, za ktorým sa skrýva spása,

pokiaľ taký vôbec je, vyzerá že nie. Nie je mi, vôbec

všetko jedno, tá cesta je peklo. Na toto, to nestačí a

to sa mne nepáči. Nestačí byť superman i ten by sa,

na to už vykašlal. Nechcem robiť veľké zmeny, pod

tlakom, zle by som dopadol, ja si nemyslím, že je to

správne. Aby jeden, ťažký osud uspokojil všetkých

a len tak sa dá, podľa mňa, to nie je, dokonali plán,

ale snažím sa to chápať. Neláka ma zmena, ani keď

to povolí, stratilo by zmysel, ako som, doposiaľ žil.

Len to, už ja ozaj neviem, bude to drvivé, musím

zostať na žive, čas to dúfam ukľudní a bude sa dať.

Ja však, nemám na výber, dokážem len prežiť a

seba si ceniť. Je to ťažká obrana, určite nie zábava

v celej hlave, mi to hučí. Javí sa mi to beznádejné,

že by bolo, ešte možné žiť, tak ako chcem a ako

mi je prirodzené. Nerád nadávam na ženy, majú

svojich sračiek dosť, nemyslím to v zlom, veď to

má, tak každý aj ten, čo sa neskutočne snaží a

cestu si razí. Nemám rád, keď stretnem buldozér,

pokazí mi to deň, viacej nesmiem dovoliť,

postupne to cele zahodiť a neskloniť hlavu.

Snažím sa byť aktívny, nechcem všetko nechať

na náhodu a dúfať v spásu, že sa všetko samé

napraví a bude sa mi, ľahšie žiť. Na ľahké veci,

môžem zabudnúť, tie už nie sú dávno pre mňa.

Všetko bude hrozne ťažké,  je možné že

krachnem. Žeby ma ozaj, všetci poznali a

zároveň aj klamali?

 

Dúfam, že sa raz dozviem, že pod tlakom

nezomriem, budem silno bojovať, že dostanem

tú šancu, udržím sa na nohách a nestrelí mi hlava.