Pokračovanie – Cesta terénom. Nutnosť krokov. Pátranie.

Odstavil som auto pri poľnej ceste a rozhodol sa ísť k lesu. Kľúče som dal na motor a zabuchol kapotu a hneď bolo jasné že musím ako teraz riešim, priblížiť sa k zvery v lese. Rozhodoval som sa čo mám všetko nechať, doklady, peňaženku, mobil som nechal v aute a rozmýšľal som čo nechať na sebe. Aby som mal bližšie k tej zvery. Zostal som ešte oblečený, v teplákoch, tričku s krátkym, dlhé na páse a tak aj zostalo a v mikine, topánky tiež zatiaľ zostali. Tak som vyrazil k lesu a bolo tam množstvo poľovníckych posedov. Postupne som sa vzďaľoval a rozhodol som sa odbočiť v pravo, aj keď rada bola ísť radšej v ľavo. Vraj kráčam po strelnici, počul som aj štekať psa, dúfal som že po mne nijaké nevybehnú, bola tma a zem bola vlhká, lepila sa na topánky. Bol som v tom že zostanem v lese a zrazu sa na obzore vynárali svetla, dediny a tak nečakane že sa zase objavím v civilizácii.

Ako som sa blížil začul som ženský existenčný výkrik, znel znepokojivo a vraj mal niečo s mojou schizou, jeden element ktorý ma sprevádza vraj to bola taká nejaká bytosť. Obec sa volala asi Skačany i keď mne zostalo zapísané ako Sučany ale tie podľa mapy tam nie sú, tak asi Skačany. Prechádzal som po uliciach a na jednom mieste boli 2 suv pred bránkou a boli prázdne a naštartované, medzi nimi Octavia kde niekto sedel. Núkalo sa odisť na niektorom aute a vraj sharovanie áut v rámci rodu je ok. Ale šiel som ďalej po dedine. Niekde tam ako som šiel smerom odkiaľ som počul výkrik znel silný zvuk akoby šiel ťažký stroj, keď som sa priblížil došiel som k prameňu rieky Nitrica, bol to buchot riadny zo zeme tam búšila voda v pravidelných rytmoch, také niečo som ešte nevidel. Šiel som ďalej a kúsok bolo jazierko a z pod hladiny vyletelo asi 5 krát 10 kačiek. Vyletovali z pod hladiny nie z hladiny na nej nič nebolo, akoby dokázali vo veľkom množstve existovať pod hladinou.

Na obzore sa objavovali hory predo mnou a vyrazil som tým smerom, k horám. Kráčal som po poli smerom k horám a občas sledoval srnky, ktoré behali po poli ako som ja išiel.

Ochutnal som trávu na poli a bol to úplne chutný pokrm. Smeroval som smerom k lesu. Prišiel som cez pole k nejakej farme, vraj tomu človeku kráčam po poli a bolo na zváženie či pôjdem za ním, ale nešiel som, šiel som ďalej. Prišiel som k potoku a boli tam miesta kade chodili srnky. Tak som si vyzul topánky a tie zostali tam na poli i ponožky. Chcel som prejsť na jednom mieste kde chodili srnky, ale zaboril som sa po kolená do blata, tak som šiel kúsok ďalej kde bolo menej vody. Vkročil som a zaboril som sa zase po kolená do blata, ale prešiel som ďalej cez potok, už bez topánok a s teplákmi vyhrnutými po kolená. Pokračoval som po lúke smerom k horám. Dorazil som k lesu a cítil rešpekt ako vstúpiť do lesa, aby som mal väčšie právo. Boli tam bobky od zveri, na kraji lesa a po pravde dal som sa ich jesť a nebolo to nič hrozné ako zomletá tráva. Obzrel som sa a videl na kraji lesa mŕtvu líšku s hrtanom vytrhnutým a neskorej som zistil že chýbalo jej srdce. Prekvapilo ma že som si ju nevšimol ako som prichádzal lebo bolo tým smerom, ako som prišiel. Objavilo sa že by som mohol líšku aspoň ako tak pochovať. Nemal som nič a začal som na ponúknutie dolovať jamu na pochovanie, prstami na rukách, bola tam pevná hlina, šlo to ťažko. Začul som vetu ci nie som schopný vykopať poriadnu jamu zubami. Zistil som že ak dodržím to že zaberiem ústami tak že mám plné ústa od zeminy ide to dobre, keď som zaryl menej šlo to horšie. Tak som kombinoval rytie ústami a prstami na rukách. V diaľke akoby bola nejaká bytosť vo vzduchu, vyznela ako poľovník, taký nad osadou odkiaľ som prešiel. Pocitovo akoby sa pomaly približovala. Potom prišlo auto, poľovník s flintou, šiel kúsok odo mňa  a zastavil sa a povedal že podľa neho by to človek nemal robiť, ja som pocitovo chcel získať právo zblížiť sa so zvieracou ríšou. Ako som kopal asi 40 minút vnímal som na kraji lese nejaký ženskú bytosť, vraj pani toho lesa. Bola oblečená čo mi ponúklo že netreba sa vyzliekať ale da sa oblečený, čo bolo fajn, lebo neskorej som narazil zase na civilizáciu. videl som pri strome ako z poza neho vykukuje nejaký mladý muž a vybral som sa potom tým smerom, vraj je tam riadny posed. Tak som už bol v lese po tom obrade pred vstupom. Bolo tam množstvo posedov, bol som už na boso a vnímal že tam nie som sám. Možno aj polícia, poľovníci ale v inom vyjadrení. Nebolo ich vidieť ale cítiť ich bolo, ich prítomnosť. Šiel som cez lúky lemovaných posedmi.  Šiel som  cez viac kopcov, občas sa objavila nejaká zver. Na jednom mieste som zase ochutnal trus bylinožravcov a nebolo to nič hrozné, ako pomletá tráva, vraj je to bohaté na niektoré látky, nejaké siričitany vraj.

Núkali sa mi informácie o realite, vraj je to hologram aj príroda a zver že sú vraj navádzače a smerovače. Vraj tam ako ich vnímam, vraj je to hologram a pohybujú sa vraj nejako do boku, nie tak ako ich človek vníma. Šiel som potom kopec za kopcom a narazil som na nejaké miesto kde sa niečo niekedy ťažilo, riadna nejaká vápencová jama. Bolo to vysoké a stál som hore na kraji, Núkalo sa skúsiť skok, núkalo sa že odvaha má svoje vyjadrenie a že táto realita je taká. Že smrť nie je koniec ale chce to odvahu. Len sa mi núkalo či to mám vychytané a to asi nie. Zišiel som dole v kopci boli diery a zo vzdialenosti som videl akoby v tom kopci boli bytosti. Na blízko už nie. Vraj si to treba s nimi dohodnúť a oni vraj zachytia keď človek skočí. Ale forma dohody bola problematická. Tak som šiel ďalej už tam bola poľná cesta no a samí posed niektoré fakt vybudované, miesta na streľbu. Narazil som na závoru a vraj keď ju prejdem nie je cesta späť. V diaľke sa objavila civilizácia a dostalo sa mi vraj je to koncentračný tábor a vraj stým mám niečo spoločné, akoby bol pod mojim vedením kedysi v minulom živote. Bola tam biela stavba a kúsok na kopci cintorín. Neskorej som tam prišiel a na prekvapenie to bol kostol. Celý biely. Tam som sa dostal tým že som nemal topánky do pozície bezdomovca aj deti na ulici ma mali za bezďáka a pokrikovali. Tak som sa dostal do civilizácie a už v nej zostal, bez topánok v mikine a teplákoch. Zotmelo sa a pohyboval som sa po tom cintoríne a bol dohad že či nemám niečo s ich úmrtím, bolo to celkom strašidelné, ale to som neriešil. Odišiel som z cintorína a na prekvapenie hneď kúsok bolo ďalšie mestečko, bolo jedno na druhom. Tak som sa dostal do trojmestia, kúsok od seba, boli ozaj blízko seba, zapamätal som si len Veľké Kršťeňany.  Chodil som stále a bol som v tom že zastavovať ani nie je správne. Po pravde bol som aj na pár dvoroch, ale obišlo sa to bez konfliktu, bez stretu s niekým. Pozrel som kostoly, ktoré som stretol, dalo sa tam odpočinúť, len zastavovanie ma unavovalo.

Došiel som k vyhasínajúcemu ohnisku, plného uhlíkov. Vraj keď sa tam postavím na dvanásť hodín do uhlíkov, niečo mi dá. Že nesmiem vnímať žiadnu bolesť. Prešiel som cez to ohnisko, chodenie po uhlíkoch a dalo sa. Keď som sa chcel na tu výzvu postaviť do ohniska hneď som vyskočil. Tá situácia bola také déja vu. Zdalo sa mi že som v tej situácii dávnejšie už bol. Pripomenul mi to jeden človek ktorý vyšiel na ulicu, že som to už kedysi vnímal bol tam. Chodil som neustále, všetko zostalo v aute, bez telefónu na boso ľahko oblečený, ale zima mi nebola, naopak keď som sa chcel u ohniska zohriať, bolo mi zima. Chodil som navštívil pár miest na jednom dvore kde som vnímal divné bytosti, chodili okolo domu so svetielkami s takými modrými svetielkami, pri hlave. Tam som našiel uterák a zabalil si nohy, paradoxne vtedy nastal zlom a ako som si chcel zabezpečiť nohy, látka mi nohy spálila a ledva som potom šiel ďalej. Presedel som noc a predriemal na nejakom dvore na stoličke bol tam na dvore psíček a robil mi spoločnosť. Tá stolička bola ako dar z nebies v susedstve ten divný domček s tými svetielkujúcimi bytosťami. Ráno som ledva odtiaľ odišiel, nohy som mal zničené po tom pokuse o ošetrenie. Pomaly som šiel okolo aj v noci chodili autá asi som im vadil ako vtedy bezďák. Zastavila ma aj policajná hliadka a nadiktoval som vymyslené meno, ale ako som neskorej v Pezinku zistil, nebolo vymyslené ale taký človek aj existuje, asi viem kto to bol, raz som sním bol na izbe, ale meno som si pamätal len krstné. Bola zima ale paradoxne mne zima nebola, tričko s dlhým rukávom zostalo ako rezerva obviazané o pás. Prešiel som nejaké dvory, kde sa núkali rôzne akcie a dozvedal som sa informácie.

Začalo svitať a bol som v nejakom neznámom meste. Chodil som tam. Po pravde skúsil som si kradnutie. Ukradol som brýle, nešlo mi o to čo, ale len si skúsiť aké to bude. Keď som v potravinách zobral pivo a syr nahlásila ma nakupujúca, že ma videla, no musela nahlásiť, ale OK. Potom som zistil kde som prišiel som na vlakovú stanicu a Partizánske. Tam za mnou prišiel nejaký róm a že má pre mňa ženu, bolo mi to vtipné. Ale už som bol oblečený, lebo som sa zastavil pri tom ako som ledva išiel v istom pneuservise a tam mi dali, topánky, ponožky, vestu a bundu, čaj. Pofľakoval som sa riešil čo je táto realita zač. Núkali sa mi rôzne scenáre ako existovať tuná a to už dlhšie. Tu som bol v pátraní, ale pravidlá pre mňa platia, ako sa vyhnúť bežnému existovanie na to som neprišiel. Fajčil som vajgle zo zeme, nemal som ani zapaľovač.

Došiel som k budove, neskorej, bolo tam toho viac. Ocitol som sa pri budove múzea Baťovcov, asi hlavne Tomáša a prišla ku mne von pani, že či idem na návštevu ale ja že nemám peniaze, ona že je to zdarma. Tak sa mi dostal výklad o minulosti, bolo tam množstvo obrazov, ako rodokmeň a historickej obuvi. Upozornila ma že evanjelický kostol nie je ani na mape, ale ukázali mi kde je a katolícky že je tak na konci námestia aby ho každý videl. Na ten evanjelický že sa ide z námestia po červenej ulici. Ale na mape nie je, ukázal len kde je. Požiadal som ju o pohár vody a ten plastový pohár som si postrážil a mám ho. Zapísal som sa do knihy, ako prvý v roku 2025.

Šiel som po meste a narazil najprv na advokátsku kanceláriu, čo som špekuloval či neskúsim sa pobaviť, ale neurobil som to, bol som zablúdený. neskorej na policajné územie, bola tam značka. Policajt v civile ma zastavil a vraj som včera v noci povedal nejaké nepravé meno a zobrali ma na policajnú stanicu. Kde zistili že som troška kradol a zisťovali identitu a zistili že som v pátraní. Pozerali sa dosť drsne ale policajti čo šli po chodbe, slušne, až moc pocitovo, zdravili. Vypočúvali ma stále dookola ako to chodí, navádzajú vyložene na klamstvo a pravda je asi správna cesta, tak fungujem a nestalo sa tam nič radikálne. Som si prečítal čo nepásali tie policajtky a asi pravda je správna. Prišla záchranka aj tí ma vypočuli a dali nechcenú injekciu vraj ak nie tak s policajtami k zemi a potom injekcia, tak mi je nakoniec dali. Dobrovoľne na silu. Previezli ma do nemocnice na prevoz do Pezinku. Vraj môžem byť rád že sa tá záchranka našla že bežne nemajú čas. Tie prevozy sú vždy špeciál. Ale bol to kľudný prevoz, bez policajtov, len muž šofér a pani sedela za mnou. Na konci keď som dorazil do Pezinku, kde na vrátnici sa zahlásili že ide pacient s Partizánskeho, povedala že som bol kľudný a to som bol, predsa mám aj skúsenosti.

Tak som sa ocitol v Pezinku, kde to už poznám. Posledný pobyt som videl Pezinok pozitívnejšie, zdalo sa mi že po zmenu primára sa to ešte zhoršilo, ale ani nie, je to iné a je tam viac zdravotného personálu a niektoré terapie ako muzikoterapia sú fajn a osožné. V Pezinku som bol 80 dní, čo je dosť a troška ma trápilo že to liečenie trvá toľko. Ale teraz mi menili lieky a za dosť zrejme drsné, Leponex.  

Bol som zablúdený a absolvoval som túto misiu, zablúdený, nevediac ako ďalej, to Partizánske ma prekvapilo aj Veľké Krsťeňany, lebo mám veľké pochybnosti, nie náhodou na kresťanstvo, či som neurobil chybu keď som sa dal pokrstiť, prijímanie, birmovku, zvažoval som vystúpenie. Vraj nie je jedno pri pohrebe ako sme pochovaný a vraj je rozdiel reči duchovného pri pochovávaní muža a ženy. Vraj ten rozdiel robí veľa.

Tak som absolvoval túto misiu, článok je pokračovanie minulého – Cesta terénom. Nutnosť krokov. Pátranie.

Bola to divná cesta, plno skúseností a poznatkov, isto som nenapísal všetko len čo ma napadlo taká os príbehu aspoň. Teraz som doma a dám si pozor, bola to znepokojivá cesta, ale taký je môj život, nebolo to po prvé, mám to dlho. Naše životné cesty nejdú zrejme tak priamo ako sa nám v spomienkach javí. Sú tu rôzne odbočky a podobne na základe toho déja vu a predchodzie akcie a misie.   

Život je členitý, nie je to tu nejako naivné, to vôbec nie, ale komplexné cesty a javy. Nám sa javí ako priama cesta, ale sú tu odbočky a my vnímame čo vnímame. Článok budem možno dopĺňať, napríklad som sa objavil na cintoríne a bolo tam svetlo na senzor pohybu,  videl som u každého hrobu zohnutú bytosť ako človeka keď bolo zhasnuté, po zasvietení postavy zmizli. V tme som videl bytosti, ako zasvietilo zmizli. Riadne som sa prešiel a troška možno mal omrzliny s popáleninami, bol som na boso v zime. Ale nebol to problém až ošetrenie narobilo problém.

Tak som popísal túto misiu. Maj sa fajn a buď obozretný,  deja sa tu toho veľa, vnímanie je iné, ale všetko sa raz ukáže, čo cením, že sa mi to núka už teraz, čo nemá každý. Môžem bádať. Ale raz. Raz príde aj iný čas a iné vnímanie. Pekný deň.

Bolo rušne obdobie a cítil som nutnosť niečo v  tom smere podnikať. Začnem tuna. Doviezli nám fúru dreva. Bol som na tom vtedy tak že som testoval existovať bez spánku asi 3-4 noci som nespal. Bol som v krčme a dal som si viac piva, zrovna mi ho “kamoši” kupovali, nemal som veľa eur. Po pivku som zaspal, unavilo má to. V ten deň som fúru na dvore uložil. Ohľadom komunikačných a faktorov spolužitia s mamou. Býva to ťažké keď človek zostane žiť s rodičmi. U mamy dopadajú komplikovanejšie témy plačom či výstupom. Nedá sa v takom prípade moc pozitívne žiť, takýmto spôsobom ma drží v hrsti a vo veľa faktoroch ma to ubíja, nedá sa stým pohnúť a ubíja to. Tak to  ale asi často chodí keď chalan zostane v dome s hlavne mamou.  Zareagujem troska nevrlo na pochybnú otázku a hneď že čo ona komu urobila že sa nemôže ani opýtať, takouto taktikou má to ubíja. Kalkulovanie so smútkom, čo ženy asi často používajú .

Dostali sa mi rôzne informácie o tom dreve na dvore. Že nebolo správne ho upratať, že to nebolo vhodné k človeku čo to drevo doviezol a vyklopil, že to bolo zrovnateľné s krádežou kopy niekoho iného v lese, že nebol správny čas to drevo uložiť. A tak po krátkom spánku som o cca 5 ráno urobil rozhodnutie to drevo vrátiť späť na kopu na dvore, prehádzať. Potreboval som to ako krok proti mame a jej uplakanej a ublíženej osoby. Potreboval som tento krok na odrazenie tejto vzťahovej veci na spolužitie. Urobiť to aj preto.  Akt odporu, voči tomu čo skryte prebieha. Bolo ráno, mne ten čas vtedy bol voľný, akcia v komplikovanom Svete.

Za chvíľku mi  volal jeden chalan čo chodí do baziliky a požiadal ma o niečo na jedenie. Akurát mama dopiekla kura a tak som mu trocha zobral, síce akurát bolo omša nedeľná čo mi nevyhovovalo ale čo už. Potom som v bazilike chvíľu zostal a dostali sa mi informácie čo sú tie dve bytosti v zlatej farbe s krídlami zač. Na ľavo že je tvorca teda myslím že tak mi povedali, tvorca, správca niečo tak, živočíšnej ríše a na pravo že je ocas. Čo je zrejmé tak tuná delené. Na existenciu niektorých bytosti zo živočíšnej ríše by ich zaujímal môj názor prečo existujú. Vyrazil som,  teraz neviem či som sa stavil ešte doma myslím že hej, tak naslepo s plnou nádržou do terénu . Nemal som predstavu kam pôjdem ale cesta má zaviala do Senice, aj ku Kunovskej priehrade. V mysli bolo rušno a nie len v mysli, ale aj priamo v životnej realite.  Bol som psychotický a taký bol aj Svet.

Zastal som u priehrady mal som obdobné auto môjmu z požičovne moje auto bolo v servise v Prahe, čo je také. Nabúrali ma v Brne a riešil som to cez poistku PZP vyníka a mohol som si vybrať servis v Čechách a tak som to riešil tam. Tak som mal auto z požičovne s českými značkami. Samo sa zamykalo po chvíli a tak ako som zastal u priehrady cvakli zámky, tak som zostal v aute. V diaľke pri priehrade blikalo nejaké auto, ale nešiel som tam i keď sa to javilo ako varianta. Auto ktoré bolo kúsok zaplo diaľkové a tak osvietilo priamo “búdu” na priehrade kde sa vypúšťa a reguluje. Neviem ako sa tam ide, nie je na brehu. Tam sa mi dostala informácie že tam sa raz stretnem s Ježišom. Pôsobilo to dosť strašidelne. Potom mi povedali že je to územie jedného učiteľa zo základky, pán Š. Popošiel som kúsoček na druhú stranu s vraj územie tej osoby. Troška má to vydesilo ale hlavné pravidlo ktoré sa mi aj núka je nepodliehať strachu. Auto mi dvakrát poskočilo. Možno preto že som mal ručnú brzdu a možno zaradenú rýchlosť a pustil som spojku neviem ale aj keby, poskočenie bolo žiadané a skoro mi ušlo.

Tak som vyrazil smerom ďalej a všetko už bolo inak. Situácia sa zmenila. V mysli som mal aj viacero indícií že autohavária je komplikovaná udalosť, otázne čo sa stane. Bolo tých indícií viac ale nechcel som to testovať. Ak sa to dá isto je to komplexné. Treba to mať  vychytane. Troška sa mi to núkalo a napríklad keď som nad tým rozmýšľal išiel som do bočnej uličky za budovu a bola tam stanica na nabíjanie elektromobilov. Tak možno s elektro automobilom je to možné, že to je možno tak, ale tak to chodí, cesta sa ukazuje a vyvíja ďalej, podľa “rozhodnutí”. Stále to ide vpred ako navigácia.  Takto sa odvíja realita, ideme a krásne sa nám rysuje, riskuje cesta. To vnímam dlho a preto aj úvahy čo sa stane napríklad po sebevražde. Že to asi nie je koniec ale čo bude núka sa mi všeličo, hocijaké podobné postavy a veľa podobností, núka sa mi to dlho. Aj mne hovoria či som nebol tam, či ten, niekde.

Čo sa týka navigácie vraj to nie je len tak, potom nám vraj navigácia vytvára realitu a ide ona, ak ideme podľa máp a cedúľ je to iné. A internet je často zavádzajúci.  Inak telka pôsobí často hlúpa ale taký človek ako ja ju niekedy vie vnímať intenzívne. Aj často prihlúple programy v silnejšej realite, pôsobia intenzívne a je tam kopa informácii. Napríklad aj časopisy sú zaujímavé, asi viac aj ako bežné knihy proste časopis.

K tomu Kunovu a k tej info o učiteľovi, to je ich profesia a majú vplyv na generácie je to ich pozícia. U mňa je neustále rušno a neustále sa mi núka iný scenár mojej a celkovej reality. Je to tak neustále a dá sa povedať pravidelne sa nechávam nachytať.

Hovorili niečo o sexuálnom škandále zo základy, hovorilo to tak neurčito. A že to musel byť prúser. Niečo sexuálne v detstve evidujem, ale toto nie. Vraj toto je posledný scenár a iný už nebude.

To ma vystrelilo a bolo to desivé, lebo som cítil veľkú ľútosť, čo sa to muselo stať.  Previnilosť. Tak som sa rozhodol že idem na slepo, ono realita a tak je to celi čas veľmi dobre reaguje na moje rozpoloženie a “bál” som sa že keď zastavím bude zle. Nejako bola slabá premávka, zmizli mestá vnimaje akoby boli len cedule.

Pracoval som so scenárom, trocha ma trápilo ako sa musí zle žiť zvieratám v lese, keď im hrozí také nebezpečie, nie som z toho nadšený a núkalo sa mi vyraziť do lesa a skúsiť tam aspoň krátko existovať.  Smrť čaká ale aj nás. Zabočil som na bočnú cestu a predo mnou boli srnce, či jelene a rozutekali sa. Ale nevystúpil som držal som si takú ochranu auta. Keď utiekli napravo svietilo niečo, svetielkovalo, ale zostal som v aute.

Pokračoval som ďalej. Prvý signál na priehrade Kunov a tento som nesledoval zostal som v aute. Ono aj tak zacvaklo zámky. Šiel som ďalej a rozhodol sa že auto niekde odstavím a pôjdem do lesa a nechám svoje veci v aute. Troška som nemyslel na blizkych že nebudú vedieť kde som. Myslel som len na seba. Tú vec čo vnimam je ťažké vyriešiť je to skorej neustála cesta. To že stým neviem uspokojivo pohnúť občas ma osloví skúsiť ratadikány krok, ako teraz.  

V mysli riadna priama komunikácia, ktorú som teraz neignoroval, občas sa vydám do terénu.

Predtým som troška bádal kade tade, čo som troška popísal minule.

Nakoniec som dorazil na jedno miesto, bola tam taká betónová jama, divná pocitovo i opticky.  Nevedel som či dokážem spraviť tento radikálny krok. Uvažoval som a ešte ako. Napadlo ma úplne všetko nechať v  aute, prišla rada že kľúče sa pokladajú na motor. Tak som to spravil. Otvoril kapotu dal kľúče na motor, zabuchol som kapotu. Niečo ma štiplo na ruku, nevidené. No a hneď som bol bez všetkého, všetko zostalo v aute. Len Ja, tepláky  mikina, tričká s krátkym s dlhým a zatiaľ topánky.

Dlho som sa tam nechcel zdržať boli tam domy. Vyrazil som smerom cez pole k lesu v ústrety mnohým poľovníckym posedom.

Nevedel som čo bude, premyslené som to nemal. Zostal som sám bez niečoho, lebo ma aj celý Svet i môj osobný trápi .

 Tak radikál. Pokračovanie na budúce.