Aká že, je toto cesta, rovná sa mi veru nezdá. Je to na mne, troška smutné, ale ja ozaj v podstate nič neviem. Mám vo svojom živote neuveriteľne veľa vecí, čo neviem ani, či sa stali a či zdali. Naučil som sa stým žiť, no teraz sa, ale moc nedarí, do roboty nechodím, na tej mi záleží dosť silno, je to moja priorita a takto sa rúca, inak nemám nič. Možno preto dobrá taktika, skúšať niečo vytvoriť. To preto, aby som niečo mal, aby som, len neplakal. Moja veľká priorita, je aj snaha ísť v ústrety riešeniu tejto veci, no neviem, či sa mi to darí, každopádne sa o to snažím, i keď zatiaľ bez úspechu. Chcem byť konštruktívny a aktívny, keď sa dá aj tvorivý, no tomu budem, len rád, síce nie som umelec, ale povahu takú, isto mám. Toto svoje považujem za malé osobné umenie, to mi stačí, robím to hlavne pre seba, keď dokážem, tak treba skúšať, treba skúsiť niečo vyjadriť, no a určite takto aj seba poladiť. Je odvážne sa nehanbiť, čo ja som všetko porobil, aj keď som sa desne hanbil, to ma, až zaráža, no a neviem. Ja dosť často nevnímam a idem tak ako ja chcem, len si takto, aj pravdu oklamem. Dá sa povedať, že tomuto svetu nerozumiem a to vôbec, lebo som aj niečo videl, čo ma ozaj prekvapuje a zároveň i keď musím opatrne, no nechápem, neviem čo to je, kašlem na to, čo má prísť príde. Moje túžby, sú ale jednoduché, momentálne prežiť a mať sa ako živiť, čo momentálne nezvládam. Niečomu, som sa priplietol do cesty, to som nemusel, ale už sa stalo a teraz je situácia taká, mám túžbu pohnúť sa ďalej, nežiť len ako stroskotanec na opustenom ostrove i keď aj to možno nie je zlé, možno po tom, budem ešte silno túžiť, keď mi to tu nepôjde a všetko bude iba zlé, ja sám seba trebárs neunesiem. Keď tak pozerám a počúvam všetko je možné, buď som nikto, alebo naopak, práve tak, ako dlho som nikto, o to viac, o to viac, po odvete netúžim, chcem žiť. Istým veciam, by som sa rád, ale do budúcna vyhol, každopádne nevenovať im čas, ktorý je pre mňa, tak vzácny, chcem dôstojnosť, ale veď to predsa každý, len nie každý si ju udrží, z ničoho prasa ma moc neláka, ale to je iná rozprávka, to tu len ja, tak špekulujem, neviem ako reagovať, ak je to inak máte tuná schizofrenika na dlani. Ak je tak, chcem sa pobiť, nechcem jej to, len tak dať, aby ona bola pre mňa ta jediná i stým sa dá však zmieriť. Na tie veci, musia byť dvaja a ja som sám, tak to treba brať, keď ma nikto nechce, nemôžem nič také mať. Jednoduché, no nie je to všetko, aj skromnosť má svoje čaro, dá sa na to pozrieť všelijako. Ak zmena, tak toto nie je moc dobré, keď to ide tak, že ja sa nedám rešpektovať, ak mi zostane nejaká sila s týmto nesmiem súhlasiť, ak hej, tak si to vybaviť, len to by mi musela sila zostať, no nech sa deje čokoľvek, Ja som v riadnom prúsere, toto bude drvivé, nech to ide, ako chce. Zatiaľ poviem len ďakujem a to za to, že žijem, každý deň je vzácny, všetko a všetkých si treba vážiť.

Tak dopísané, nič netreba preháňať, aj zajtra je deň.

Prečo, davové akcie, vyznejú tak divne, aj také veci môžu byť kvalitné, toto je tak napoly, ale ide o dôležité veci, pre mňa veľmi citlivé. Všetko sa skladá z maličkostí, tie sú tuná najhoršie, lebo sú stupídne, ale inak sa nedá, celok má svoj význam, snáď to vedie niekam. Keď ideš sám proti armáde, nepomôže ani biela vlajka, keď ťa zhltnú, ako malinu. Bohvie, aké budú ich podmienky, som len jeden, no tešiť sa neteším, nie som superman, ale obyčajný chalan, ktorý to asi prestrelil, teraz sa nestačí diviť, musím riadne cvičiť nervy, ten ktorému musím byť verný, som ja sám. Nie, nie je mi všetko jedno i keď som toto tak nazval, na veľa veciach mi záleží a to hlavne na tom ako budem žiť, hrozí mi aj slušná štetka. Čo ma dosť mrzí, lebo viem žiť, aj bez. Nesedí mi, dlho nič a potom nejaký riadny humus, ktorý nejde so mňa, radšej menej a pokojne. No uvidíme, nakúpil som slušne, som pod riadnym tlakom, niekto nič a niekto všetko, aj také sa môže stať, čo sa stalo u mňa neviem. Nakúpil som viac, ako je zdravé, všetko je nado mnou. Ja to prijímam, lebo neviem, čo sa deje, podozrenia sú vážne, až to vyzerá, že to tuná zhasne a stratím sa. Viac, ako slová nedokážem a ani nechcem, ide mi o svoju česť,  aj ja mám svoj názor, i keď na toto ho pomaly, ani nemám, ťažko mať názor na vec, keď ani neviem, čo sa deje, urobím si ho, ak bude taká možnosť, no do kelu. O básničku sa teraz ani nepokúšam, nevadí nabudúce. Som, len jeden blázon, čo o toto nemá ani záujem, príliš veľké riziko, aby som to chcel sám. Moja duša sa tu orie, teoreticky, ak to ustojím, možno na nej, niečo vyrastie, ak to tak funguje, juj no tešiť sa neteším. No to bude problémov. Na svete, je to samí extrém, tie na seba narážajú, tak sa to tu mele, no a ja v podstate niečo ako pacifistický hipík, no neviem. Každému sa vypomstia, tie veci s ktorými ma problémy, čo nie je nič prekvapivé, mne asi aj to, čo mi ide. Nevadí lepšie, ako lacná prázdna pochvala, také veci, ani nemám rád, snáď sa nemusím veľmi báť, snáď je šanca pripadne moc nevnímať, netreba riešiť, moc náročné, je to len teória, uvidíme ak sa stane, tak sa v tom vykúpem, klasika. Toto sa mi moc nepodarilo, aspoň zatiaľ to tak hodnotím, ja mám veľmi neutrálny postoj, má byť len môj, seba tak vyjadriť, mne to tak sedí, keby aj nesedelo jednoducho, taký som. Nerozmýšľal som, aký budem, jednoducho, len som taký, aký som, ozaj nič premyslené. Musím veriť, že je trebárs veľká sila v prirodzenosti, že som len jeden z miliárd, nech sa stalo čokoľvek, som obyčajný človek, teda aspoň som bol.

No neviem, čo som to dnes napísal, nejako to dnes tak dopadlo, hodil som to aj tak sem, keď už to vzniklo.

Hľadať úkryt vo veľkom dave, zdá sa ľahké, ale je to oklamané. Nevidím nič špeciálne, ale to až nie je zdravé, všetko má svoje hranice. Nefičia po celom svete, len diaľnice, všetko má svoje tempo a cieľ, sledovať cieľ je veľmi náročne, rozhodujú za nás iný. Od prvého bodu v brušku, po miesto, kde sa stratíme, modlime sa, nech sa vrátime, alebo nech je to inak, musíme to prijať, ak sa bude dať. Mne sa kľud nedarí nájsť, Bohvie, kam to môže zájsť. Je to nejaké uletené, čo to so mnou narobí, padnem hubou na chodník. Lebo toto sa nedá. V niečom ma to rešpektuje, juj za to som, ale zaplatil, na zlé chodníčky som sa dal, pravdu som si oklamal, tak aby som to rozdýchal. Neviem, čo to je, čo to so mnou narobí, Ja budem, mať problémy. Problém veľký ako svet, akoby celí som ho mal v hlave, akoby ťažili ma jeho problémy. Vypadol som zo schémy, snáď sa nájde využitie, ako ma zapojiť, nech splním svoju funkciu. No po narodení, je už neskoro volať o záchranu, to už sa musí ísť, na myšlienku prísť, niečo treba vymyslieť, my máme fantáziu, vieme klamať a všetkého sme schopný, daj si na nás pozor. Len, už si, ani nie som istý, či je to moja myšlienka, vnímam kadečo, väčšinou bývam smutný, na čo som aj navyknutý, možno preto taký odolný, nevadí. Všetky cesty niekam vedu u mňa možno k slušnému dobru, ja by som sa v tom nerýpal a moc neprežíval, odtiaľ až potiaľ. Niekto ma v šestnástke zoťal, píšťalka sa ale neozvala, rýchlo hore, ideme ďalej, teraz jedine musí niečo prísť, možno príde trebárs v noci, byť v noci hore je slušný horor, nie je nad dobré psycho thrillery. Je to tvrdá matematika, odchod nikdy nič nerieši. Všetko ide so mnou všade, niečo nie je v poriadku v hlave, asi niečo nevídané, tak to sme dopadli, chcem sa skúsiť zachrániť, bojovať o to v čom sa vôbec nevyznám a jednoducho to nejde, škoda, keď to je tak vyostrené, že nemám pokoj sám v sebe, to by sa mi hodilo, a nielen mne by sa to páčilo, čo ma mrzí. Nerád, ale ja mám, len jednu šancu a to byť drzí, čo mi až tak nesedí, nie som zase neviem aký rebel, ktorý búra barikády, snáď to určí každý zvlášť, bude s toho úžitok. Ak nie, tak som sa mýlil, mohlo sa to stať. Všetko niekde končí, vraj vždy vznikne niečo nové, nové je dobré, i keď si to vždy nemyslím. Každého z nás porazia problémy, raz to musí prísť, nebudeme naveky v tomto tele žiť. Čo potom?

Raz si dole, raz hore. Nemusí byť všetko, len zlé, len to nabudúce.

Mňa tu nikto nepozná, nik nevie na koho sa pozerá. Ách, aký to ja žijem život, bojím sa, aj o svoje detstvo, som starý na zásah doň. Všetko je tu o hlave, tam sa láme chlieb, ktorý my musíme ihneď zjesť, lebo inak sa pokazí, tu nikto čakať nebude, všetci chceme hneď, to ale nebude cesta ciest. Ja nie som iný, len občas chrčím a tečú mi sliny, zväčša to však zvládnem a idem, kam to neviem. Ja nemám i keď tiež by som neodolal, aj skromnosť je troška pekná. Ja som slušne zničený, nie nejde len o ženy, tie sa proti mne spojili, pre spoločný ciel, do hája, čo to je. Možno niečo pre tú cestu na ktorú je vidieť, alebo ma chceli len zničiť, že vraj u nich je všetko v pohode, pochybujem zase, tak úžasný nebudú, zamerane skorej na kvantitu, než kvalitu, verím ale v dobro v ľuďoch, Ja to vyslovene aj potrebujem. Chcem vidieť ľudí v dobrom svetle, že máme svoje kvality, že ich budeme ďalej rozvíjať, nech táto planéta len neskapína, nech len neberieme, ale aj niečo dáme. Veď neskutočné, čo máme, čo budeme môcť mať, ak budeme spolupracovať, ona je tu pre nás, veľa dala, uder za úderom sa snaží ustáť, vytvára mám priestor, je to naše všetko. U mňa je to veľmi zvláštne, snažím sa, ale ozaj neviem nič, v tejto hre je môj celí život, Ja tu ozaj nehrám guličky, snažím sa to zvládnuť. Odvrátiť ten blízky koniec, veriť, že všetko bude dobre, no možno si ani nezachovám svoju skromnosť, nechcem byť, ale nikto, už teraz. Uvidíme, čo mi spôsobia, do čoho ma vystavia. Pri tej maximálnej prevahe, kde sa uznáva kadejaké svinstvo, úbohosť je veľmi vzácna, veď hej, treba sa držať pri zemi. Držte tam, ale aj seba, jaj inak by to nebolo pre Vás to pravé, tu sa všetko sková, kadejaká úbohosť, keď inak neviete, tak nebuďte majstri sveta, aj vy sa držte pri zemi. Verím, bohvie čo sa stalo, možno toto, mi ukáže ľudí aj v dobrom, ale asi nie. S prirodzenej túžby, sa stala skorej primitívna, ja to však tak nemôžem vidieť, dosť mi na tom záleží, žiaľ ja som prehral. Vraj život bez bolesti nemá zmysel, určite je to aj pravda. Spokojnosť je plytká a jednoduchá, depresia tá je tvorivá a kreatívna. Takže vysadiť antidepresíva, treba začať pekne tvoriť. Ak máš, ale depresiu, tak ich ber, nie je to droga je to asi liek, pomôcť si aj tak musíme, len sami, ťažko sa tu vyhovoriť. Keď nezvládneš, tak končíš, ak je tuná niečo vyššie, budem rád, keď bude stáť pri mne, je to, ale jeho vec, uprosiť ho neuprosím, buď pôjdem ďalej, alebo skončím. Musím veriť, strach prebiť.

Neustále on-line, priamy prenos beží. Tu sa ozaj ide na ostro.