Aká že, je toto cesta, rovná sa mi veru nezdá. Je to na mne, troška smutné, ale ja ozaj v podstate nič neviem. Mám vo svojom živote neuveriteľne veľa vecí, čo neviem ani, či sa stali a či zdali. Naučil som sa stým žiť, no teraz sa, ale moc nedarí, do roboty nechodím, na tej mi záleží dosť silno, je to moja priorita a takto sa rúca, inak nemám nič. Možno preto dobrá taktika, skúšať niečo vytvoriť. To preto, aby som niečo mal, aby som, len neplakal. Moja veľká priorita, je aj snaha ísť v ústrety riešeniu tejto veci, no neviem, či sa mi to darí, každopádne sa o to snažím, i keď zatiaľ bez úspechu. Chcem byť konštruktívny a aktívny, keď sa dá aj tvorivý, no tomu budem, len rád, síce nie som umelec, ale povahu takú, isto mám. Toto svoje považujem za malé osobné umenie, to mi stačí, robím to hlavne pre seba, keď dokážem, tak treba skúšať, treba skúsiť niečo vyjadriť, no a určite takto aj seba poladiť. Je odvážne sa nehanbiť, čo ja som všetko porobil, aj keď som sa desne hanbil, to ma, až zaráža, no a neviem. Ja dosť často nevnímam a idem tak ako ja chcem, len si takto, aj pravdu oklamem. Dá sa povedať, že tomuto svetu nerozumiem a to vôbec, lebo som aj niečo videl, čo ma ozaj prekvapuje a zároveň i keď musím opatrne, no nechápem, neviem čo to je, kašlem na to, čo má prísť príde. Moje túžby, sú ale jednoduché, momentálne prežiť a mať sa ako živiť, čo momentálne nezvládam. Niečomu, som sa priplietol do cesty, to som nemusel, ale už sa stalo a teraz je situácia taká, mám túžbu pohnúť sa ďalej, nežiť len ako stroskotanec na opustenom ostrove i keď aj to možno nie je zlé, možno po tom, budem ešte silno túžiť, keď mi to tu nepôjde a všetko bude iba zlé, ja sám seba trebárs neunesiem. Keď tak pozerám a počúvam všetko je možné, buď som nikto, alebo naopak, práve tak, ako dlho som nikto, o to viac, o to viac, po odvete netúžim, chcem žiť. Istým veciam, by som sa rád, ale do budúcna vyhol, každopádne nevenovať im čas, ktorý je pre mňa, tak vzácny, chcem dôstojnosť, ale veď to predsa každý, len nie každý si ju udrží, z ničoho prasa ma moc neláka, ale to je iná rozprávka, to tu len ja, tak špekulujem, neviem ako reagovať, ak je to inak máte tuná schizofrenika na dlani. Ak je tak, chcem sa pobiť, nechcem jej to, len tak dať, aby ona bola pre mňa ta jediná i stým sa dá však zmieriť. Na tie veci, musia byť dvaja a ja som sám, tak to treba brať, keď ma nikto nechce, nemôžem nič také mať. Jednoduché, no nie je to všetko, aj skromnosť má svoje čaro, dá sa na to pozrieť všelijako. Ak zmena, tak toto nie je moc dobré, keď to ide tak, že ja sa nedám rešpektovať, ak mi zostane nejaká sila s týmto nesmiem súhlasiť, ak hej, tak si to vybaviť, len to by mi musela sila zostať, no nech sa deje čokoľvek, Ja som v riadnom prúsere, toto bude drvivé, nech to ide, ako chce. Zatiaľ poviem len ďakujem a to za to, že žijem, každý deň je vzácny, všetko a všetkých si treba vážiť.

Tak dopísané, nič netreba preháňať, aj zajtra je deň.