Calo – Mňa tu nikto nepozná.

Mňa tu nikto nepozná, nik nevie na koho sa pozerá. Ách, aký to ja žijem život, bojím sa, aj o svoje detstvo, som starý na zásah doň. Všetko je tu o hlave, tam sa láme chlieb, ktorý my musíme ihneď zjesť, lebo inak sa pokazí, tu nikto čakať nebude, všetci chceme hneď, to ale nebude cesta ciest. Ja nie som iný, len občas chrčím a tečú mi sliny, zväčša to však zvládnem a idem, kam to neviem. Ja nemám i keď tiež by som neodolal, aj skromnosť je troška pekná. Ja som slušne zničený, nie nejde len o ženy, tie sa proti mne spojili, pre spoločný ciel, do hája, čo to je. Možno niečo pre tú cestu na ktorú je vidieť, alebo ma chceli len zničiť, že vraj u nich je všetko v pohode, pochybujem zase, tak úžasný nebudú, zamerane skorej na kvantitu, než kvalitu, verím ale v dobro v ľuďoch, Ja to vyslovene aj potrebujem. Chcem vidieť ľudí v dobrom svetle, že máme svoje kvality, že ich budeme ďalej rozvíjať, nech táto planéta len neskapína, nech len neberieme, ale aj niečo dáme. Veď neskutočné, čo máme, čo budeme môcť mať, ak budeme spolupracovať, ona je tu pre nás, veľa dala, uder za úderom sa snaží ustáť, vytvára mám priestor, je to naše všetko. U mňa je to veľmi zvláštne, snažím sa, ale ozaj neviem nič, v tejto hre je môj celí život, Ja tu ozaj nehrám guličky, snažím sa to zvládnuť. Odvrátiť ten blízky koniec, veriť, že všetko bude dobre, no možno si ani nezachovám svoju skromnosť, nechcem byť, ale nikto, už teraz. Uvidíme, čo mi spôsobia, do čoho ma vystavia. Pri tej maximálnej prevahe, kde sa uznáva kadejaké svinstvo, úbohosť je veľmi vzácna, veď hej, treba sa držať pri zemi. Držte tam, ale aj seba, jaj inak by to nebolo pre Vás to pravé, tu sa všetko sková, kadejaká úbohosť, keď inak neviete, tak nebuďte majstri sveta, aj vy sa držte pri zemi. Verím, bohvie čo sa stalo, možno toto, mi ukáže ľudí aj v dobrom, ale asi nie. S prirodzenej túžby, sa stala skorej primitívna, ja to však tak nemôžem vidieť, dosť mi na tom záleží, žiaľ ja som prehral. Vraj život bez bolesti nemá zmysel, určite je to aj pravda. Spokojnosť je plytká a jednoduchá, depresia tá je tvorivá a kreatívna. Takže vysadiť antidepresíva, treba začať pekne tvoriť. Ak máš, ale depresiu, tak ich ber, nie je to droga je to asi liek, pomôcť si aj tak musíme, len sami, ťažko sa tu vyhovoriť. Keď nezvládneš, tak končíš, ak je tuná niečo vyššie, budem rád, keď bude stáť pri mne, je to, ale jeho vec, uprosiť ho neuprosím, buď pôjdem ďalej, alebo skončím. Musím veriť, strach prebiť.

Neustále on-line, priamy prenos beží. Tu sa ozaj ide na ostro.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *