Zatiaľ neviem, čo sa sem dostane, mám nejako prázdnu myseľ v tento moment, ale idem písať. Nástup problémov bol desný. Mal som životnú krízu, prvé vyšetrenie s testami u psychologičky malo výsledok že sa jedná o krízu, čo sa vraj stáva ak prichádza vekom vážnejšia dospelosť. V skratke čo si pamätám a základ bol taký. A presmerovala ma k psychiatrovi, čomu som sa najprv bránil, nechcel som brať lieky, mal som zábrany. Neskorej som si „zvykol“, musel som. Potom som asi 3 roky behal po Svete a nestačil sa diviť, čo sa to deje, ako je to vôbec možné. To som nečakal, taký problém, no to som ozaj nečakal. Vpálili mi do hlavy hlasy a myslel som že končím ak ich nepresvedčím nech zmiznú.  Prvý kontakt bol, keď som stál na dvore a začul som svoje meno „Rasťo“. Pozrel som cez plot k susedom, cez bránu na ulicu a nikde nikto, ale bolo to jedno. Za krátko my do mysli vpálilo viac hlasov a bolo to nevšedné, dá sa povedať aj čarovné, ale neúnosné. Mal som vtedy živnosť a mal som zrovna dohodnutú dôležitú robotu a výpadok bol neprijateľný, ale nutný. Vypol som si telefón, týždeň som ležal v posteli a komunikoval, týmto zvláštnym spôsobom. S nádejou že odídu, iné neberiem.  Len človek musí z niečoho žiť a nejako platiť účty a tak po týždni, úplne v inom rozpoložení života, pokračoval som v pracovnom živote. Bolo to moc ťažké a ledva som chodil, bolo to neskutočná záťaž. Neúnosná bola strata súkromia v mysli, akoby som stratil všetko. Raz som sem napísal „akoby veci patriace do kníh, robili mi v hlave vír, brali mi všetko i keď nemám nič „. Chodil som psychiatrovi podľa neho sa mi všetko zdá a je to choroba, akurát ja som bol moc prekvapený a šokovaný, ale chcel som to vyriešiť a bral som to ako chorobu, chcel som to vyliečiť. Len ono sa aj oficiálne uvádza, že schizofrénia nie je vyliečiteľná, že sa stým treba naučiť žiť. Čo má dosah do viacej rozmerov tohto procesu a aj liečby. Už dá sa povedať o to nechcem prísť. Je to súčasť môjho života, tá moc zaujímavá súčasť, pre mňa i Láska, možno mám cez myseľ, tak troška moc vzťah. Lásku pociťujem, ale je to ostré, musím sa snažiť a zvládať. Ale ozaj som si uvedomil, že keby ma od začiatku, len nejako vychvaľovali, že by som sa nič nenaučil, že to u bytosti ako ja ani inak nejde. Často sa mi do do toho motal aj pocit, že veľa zážitkov bolo, pocitové, rozumovo označené výrazom  „ šialene pôvabné“. Tak to cítim.

Raz ma troška rozveselila situácia, ohľadom tej choroby čo som si aj zapamätal. Stál som na dvore a špekuloval nad niečím a bol som tak v kľude a prišla hláška „Ty si odborník na všetko“. Čo mi v ten moment prišlo vtipné a že „do kelu to je choroba“. Asi keď som sa liečil osem rokov som sa rozprával s nejakou ženou v čakárni a cítil túžbu že to vyliečim, išlo to z mojich slov. Ona že, schizofrénia sa nedá vyliečiť, čo ma vtedy tak seklo, že ozaj mám to 8 rokov a pravidelne to bolo tak, že keď som sa krvopotne dal do poriadku, prišlo niečo v spoločnosti na koncertoch a tak v kluboch, niečo čo ma prekvapovalo a drvilo, vždy sa po tom divnom zážitku všetko v plnej paráde objavilo v mysli. Všetko to nevysvetlené, nepochopiteľné, divné. Vždy ma nejaká situácia kopla späť a začal som proces dať sa do poriadku, čo znie pekne a je to aj pravda ale svet je tak komplikovaný, že jedinec musí nejako žiť, nejako sa správať, niekde pracovať, nejako sa baviť, nejako tráviť čas, mať nejaké vzťahy i s ľuďmi ktorí sa vtedy stali skorej nepriateľmi. Ako je to slovo zložené „nie priateľmi“. Snažil som sa normálne žiť a po pravde vtedy som moc nevydržal doma a behal som po vonku, niekedy bolo lepšie obdobie, inokedy peklo. Viac krát som bol na dne, vždy ma tam niečo koplo, ale bol som aj šokovaný, či z inej strany očarený. Takto som spoznal osobne iskričku nádeje, pocítil som to tak. Bolo zle, ale šiel som ďalej a pocítil som vnem, keď vydržím a pôjdem ďalej bude za roky dobre, tak sa to aj viac krát stalo.

V roku 2004 som bol prvý krát v nemocnici na Antolskej v Petržalke. Odchody aj neskorej, mám ich teraz za sebou 9, boli adrenalínové, nejako pocitovo intenzívne, motajú sa tam vždy napríklad policajne búchačky. Jazdy sanitkou sú divné a je to napínavé. Neviete kam sa veziete, vždy dúfam že prídeme kam máme, ale aj záchranári hrajú mocnú hru, zrejme toho dosť vedia, hrajú na to. Také je to originál, tak to chodí. Naozaj hrajú na to. Keď sú nablízku aj policajti a ti máš v mysli už trocha iný obraz reality, máš podozrenie, že možné je čokoľvek. Ak sa niečo má stať, všetko je možné. Ale vždy som mal vieru, že to dobre dopadne, teraz mám skúsenosti.

Moje verzie o tejto realite sú ozaj rôznorodé, napríklad klasika u tohto problému je taká, že často sa ten náhľad na túto, či moju realitu mení, čo ma ovplyvňuje, nejako vždy som nútený k tejto zmene zaujať postoj a moc sa mi javí, že to bude moc dôležité, aký postoj zaujmem. Tak mi to vychádza. Tie zmeny existenčnej reality sú prítomné stále a neviem aký je Svet a bádam, „Čo ma fascinuje a robí šťastným“.

V nemocnici, keď som bol po prvé, mi jeden chalan pri terapii povedal vyjadrenie že vraj „ schizofrénia je rakovina duše“, čo bolo drsné, že do kelu, vyzerá to tak. I keď vo mne bol aj vždy pozitívny náhľad, lebo to bolo aj zaujímavé. Nikdy to nebolo nejako vulgárne, či zlé, ale nepríjemné hej a to moc. Žiadne súkromie v mysli, ak mi bolo ťažko nebolo kam odisť, bolo to vo mne, stále so mnou. S odstupom rokov sa v jeden čas aj vyjadrilo, že čo mi hovorili malo úplne iný, skrytý význam. Tak som behal po Svete a divil sa čo sa to deje. Teraz to mám asi 23 rokov a všetko je iné. Neviem nič a zároveň v tomto veľa. Mám za sebou tých 9 nemocníc, a roky toku informácií a vnemov. Tie vnemy nie sú sranda, vnímal som toho v mysli more a bolo to kúzelné. Ale moc ťažké zvládať. Mať v mysli moc komplikovanú návštevu a vnímať rôznorodé veci. V skratke dlho som myseľ vnímal, ako rozľahlý priestor, nazval som to súkromne „časopriestor“. Dá sa povedať, ako bol svet predo mnou vnímaný, očami a zmyslami, do vnútra bol tiež priestor, akurát ten bol tak alternatívne a pestro ladený. Často som sa tam pohyboval, veľmi intenzívny bol čas v posteli, keď som bol v kľude, vnímavejší, bývalo to riadne. Bežali mi v mysli predstavy a ťažko napísať niečo, lebo toho bolo more, ale na druhej strane, napadne ma len niečo. Viac krát som si povedal kašlem na to, len fantazírujem a blúznim a prišlo slovo „ pokračuj“. A vždy to vyústilo do nejakého vnemu kam to smerovalo. Inak som to aj pociťoval v istých sférach že mám priestor, používal som v sebe ten výraz, ale v tej sfére je ťažko a som rád, že som sám. V tom čase som napríklad vnímal a to som sem už napísal, akoby mi nejaká postava v bielom, výzorovo niečo ako pápež, pokropila myseľ. Naklonil sa do mysle a pokropil.

Pohyboval som sa často v mysli a bol to taký môj iný Svet, kde je všetko akoby imaginárne a zvláštne, vnímal som to z pozície ako bežný človek, ako čarovné.

Asi po 11 rokoch sa to javmi v mysli no a na oblohe zmenilo, začal som to pociťovať ako dar. Čo bolo zásadné, total.

Vtedy ma to namotalo na oblohu, moc Slnko, bol intenzívny ten vzťah k Oblohe, Slnku, Mesiacu, Hviezdam, Vesmíru. V tom období ktorý som si neskromne a zrejme nesprávne osobne nazval ako „na nebo vzatie“, odvtedy ma to i napĺňa  očarováva, ale je to problém zatiaľ, neviem čo príde. Troška upadám, ale zase žijem kľudnejšie.

Áno, bol som 9 krát v nemocnici, bol som viac krát paranoidný, ale to sa riadne vyvíja, vždy je to zdokonalené a iné. Už dosť tak vnímam Svet i keď som v kľude. Vždy som niečo zažil, preto to neľutujem a keď som pasívny, vynára sa či sa neochudobním, ale môžem žiť v tomto spoločenskom systéme. Zvládať nároky života.

Som dlhšie na invalidnom dôchodku, dlho som to odmietal, už na začiatku som mal možnosť ísť na invalidný ale krute a pekelne som sa bránil, bolo to ťažké, lebo som nezvládal dobre, bol som zaťažený a ledva žil. Ale nechcel som prísť o svoju profesiu, elektrotechnika, mám to rád a potrebujem peniaze. Momentálne som doma, bol som v nemocnici a zabraňuje mi to v práci, aj lekári tomu bránia, elektrika je zodpovedná je to zamotané. Ale nejaký malí príjem mám a momentálne mám voľný čas a dnes je možností veľa. Ja veľa času trávim za PC, stále niečo robím. I to je niečo a napríklad dnes píšem, niečo z toho bude, niečo nové vzniká. Len potrebujem to riešiť a nejaké prachy si privyrobiť, aby som bežne prežil, snáď nájdem spôsob, nejaké kontakty som nadviazal, uvidím.

Momentálne vnímam myseľ bežnejšie, pohybujú sa tam nejaké hlasy ale to má možno aj človek bežne. Nie je to taký priestor a teraz sa tam ani nehrniem. Mám z nedávna zážitok, že mi v mysli niečo zamkli a ukázali kľúčik, mohlo to byť vážne. Dávno zaznelo že „máš brutálne informácie“ no objaví sa všeličo, ale je to také, realita je komplikovaná.

Človek v tomto Svete môže zažiť ozaj hocičo, ak to má zažiť, tak nie je problém, realita je silná, pestrá, kreatívna, vyvíja sa. Mal som intenzívnu ukážku, čo troška vyjasnilo, že tu ozaj môžeš zažiť všeličo, tak nie je problém. Možnosti reality sú neskutočné, k tomu napíšem slovo Mágia. Na začiatku mi hovorila „zajtra sa stretneme“. Čo sa nedávno vyjadrilo že ona je, či vníma, možno cez všetkých, tak keď som niekoho stretol, stretol som i ňu. Dostane sa mi všeličo a celkom to milujem, strach sa snažím nepociťovať, lebo viem, že tak sa to nedá, odvaha nevyhnutná. Isto to tak v Živote je, že treba byť odvážny.  Určite ma to moc zmenilo, Svet vnímam inak, čo ma ale okúzľuje a moc zaujíma.

Žijem síce skromne, ale ak mám byť neskromný, tak vnútorne vnímam bohatstvo, vnímam iné rozmery tejto reality a som okúzlený. Život mám moc rád. Škoda, že sa nesprávam uvedomelejšie a nežijem zdravšie, lebo sa ženiem do hrobu. Ak sa do hrobu chodí, či tam nie som už teraz. No a hrobčeky sú isto mocné miesta, ale mocné je to tuná všade.

Možno som chorý, pre niekoho to inak nebude, možno som obdarený, pre mňa to tak je. Realita je mocná, hráme tuná každý svoju hru, isto je to veľká hra, stále a neoblomne dúfam v pozitívny rozmer bytia, že tak to je. Ak je to opačne je to zle. Ale existuje toho moc, len ľudí je nás tu koľko, zvieratá, rastliny i predmety sú mocné, žije, či vníma, tuná toho veľa. Vníma i koná, upozornený som bol na veľa. Musím to spracovať a ísť ďalej. Nenechať sa zničiť, ak zvládnem. Je to priorita.

Mne sa ukázal Svet z iného uhlu, moc to cením, pre mňa ako človeka, ktorý žil obyčajný život, teraz toto, takéto, no sila. Ozaj už dlho to cítim i ako dar, okúzľuje ma to, napĺňa nádejou v silu tohto Sveta, mám Vieru, ak je Svet tak silný, že aj kvalita je potom veľká, za tým vidím nádej.

Svet má grády. Život je jazda neznámym terénom. Život mám rád.

Ahoj. Budem spomínať, čo sa mi dostalo do života z náboženskej sféry. Je toho dosť no uvidím, čo sa ocitne tuná. Motalo ma to roky a nevedel som nič, časté boli v mysli slová o frajerke i keď som bol sám ako kôl v plote, už to cením. Pár krát som bol vtedy v Bazilike v Šaštíne a po pravde necítil som dôveru k tejto inštitúcii kvôli škandálom, temnej minulosti a neviem na koľko v prítomnosti, ako to teraz je. No a niečo som v tej Bazilike vyviedol bol som dá sa povedať manický a raz som vyhodil stoličky duchovných zo spovednice von, troška som si to tam prebehol v tom šialenom rozpoložení a napríklad vždy som to inak videl ako som si pamätal od minula. Iné rozmiestnenie, iné farby, napríklad oltára. Bol som troška paranoidný a vždy to pre mňa bolo odlišné.  Svet je všelijaký a myslel som si, že náboženstvá sú ten element ktoré majú najväčší vplyv na súčasnosť, no a neistota, či nedôvera. Slogan v mysli sa časom zmenil na Yecyia je tvoja frajerka a bolo mi to divné a všeličo okolo Yecyie som zažil, spomínam si ako do mňa nakukla nejaká modrá pocitovo energia, ktorá by ma zvnútra úplne zaplavila. Išlo to roky no a Yecyia je tvoja frajerka. Informácia že Yecyia je už v hrobe a po pravde neviem čo všetko ale bola to súčasť môjho života, bežnej reality životnej. Zaujímavá a strategická vec sa stala, raz som rúbal na dvore drevo a prišla informácia „Yecyia je zo Šaštína“, čo ma prekvapilo no a že ona aj existuje, ja že je to nejaká žena odtiaľ a že no a kašľať na to, možno sa po rokoch zase dozviem viac, ako to tak chodí v tomto. Ale prišlo „Yecyia je Bazilika“, čo ma šoklo. Pomyslel som si že Bazilika je veľká a vraj „Yecyia je komplet celá Bazilika“. No a tak som tam pomaly začal chodiť častejšie. Inak si nespomínam ako to bolo presne v čase to  mám pomotané, nepamätám si presne postupnosť ďalších vnemov a zážitkov.

Už dávno veta „je nebezpečné chodiť do Baziliky s vlastným náboženstvom.“

Po 11 rokoch ešte pred informácii o Bazilike, celkovo prišlo k zmene a začal som to vnímať z duchovného hľadiska, predtým neskutočná vraj choroba, ale nestačil som sa diviť, čo je to akože zač. Informácia o Bazilike to nasmerovala k nej, ale nie len k nej. Slušne som potom nabúral na to, koľko je v blízkosti rôznych náboženských symbolov, kostoly, pamätníky, sochy, cintoríny, atď. Je toho okolo more no a tiež ma tento fakt dosť šokoval. Je tu toho veľa a už som vedel, že to nie je len tak, no a bude to ťažké. Celkovo už dlhodobo nejaká viera v náhodu sa strácala a bolo mi jasné, že to čo tu je isto nie je náhoda, nie je to tu len tak, že je to sila. No ale čo stým ako človiečik. Ani teraz neviem dokopy nič ale napríklad vo štvrtok 12.9.24 som spontánne išiel do Marianky do Baziliky narodenia Panny Márie, nevedel som že akurát je mena Márie, čiže meniny má Mária. Nevedel som to, bol som tam prvý krát a zrovna, nehovorím, že to neviem čo znamená pre mňa to ale isto veľa znamená. Boli tam isté zobrazenia napríklad na oltáre, čo som mal taký pocit že v kostoloch chýba a všetko je len historické a nič nové. Ani tu to zrejme nebolo nejaké nové, ale z osobného cítenia ma zaujali isté symboly pôsobiace energeticky, že vyžarujú a sú aktuálnejšie pôsobiace (soška svietiaca na oltáre, červené svetlo). Bazilika bola krásna a nie len tá je to celý areál. Je tam pitná voda z prameňa o ktorom zatiaľ nič neviem, nabral som si 2 fľaše vody. Nie je to dávno od dneška je to pred včera. Vodu som si uložil do auta a cestou späť, nechcel som sa ponáhľať. Dal som si kúsok v Marianke v reštaurácii kofolu. Keď som bol doma prišla drsná informácia, „tá kofolka ťa vyjde draho“. Zrejme tá voda má svoje pravidlá, je dôležité ako s ňou človek naloží. Mne sa dostalo toto a asi som urobil chybu, tou kofolkou. To bolo pred včera ono je to aktívne takže každý deň je niečo. Povedia mi drsnú informáciu, ale sú tak šikovný, že to povedia tak a vtedy keď to zvládnem nejako vnímať a spracovať, že ma to nepoloží svojou silou. Vodu som potom doma pil, aj z pohárov ktoré som mal z nedávneho Uprising festivalu. To zatiaľ neokomentovala. To bolo v Marianke.

Čo ma zaujíma dlhšie chodím na návštevy do Baziliky a pocítil som ako ma sprevádza ticho v Bazilike. Napríklad kontrast s našim kostolom tu, ktorý mi cingá a cingá, keď idem aj okolo. Raz ma takto náš kostol akoby upozornil na to, ako je Bazilika tichá. To ticho ma oslovuje a z osobného hľadiska, človeka ktorý šiel peklom a túžil keby už nemusel povedať ani slovo, po rokoch snívania o tichu, ma to oslovuje. To ticho ma upokojuje a cením ho. Keď som sa pred časom vrátil v spomienkach zarazilo ma to ticho, ktoré tam vnímam. Prišlo mi to až čarovné a možno krásne, voči mne ako človiečiku. Raz mi prišlo info že „vo Vatikáne ťa milujú“ čo neviem ako je, aké info majú, ale svet je zrejme silný a vie všelikto, všeličo.

To že mi už dávno povedali verziu ako to bolo okolo ukrižovania Ježiša je tiež taká vec. Najprv naznačili, či to chcem vedieť a ja vtedy dávno, že nie. Za pár rokov mi to proste povedali. To bolo dávno, zaujímavejšie, keď sa to vyjadrilo po rokoch ako je v tomto článku. Tak to nabralo na sile. Keď sa zdroj identifikoval, tak ako sa identifikoval.

Minulí rok v lete bolo šialene, tých zmien je veľa a pred asi 2 rokmi nastala zmena a začalo sa to aj spoločensky otvárať, predtým 20 rokov to fičalo, ale malo efekt skrytosti, zmenilo sa to a nie je to tak skryté. Prvý taký vnem bol priamy bol keď mi povedal hlások, že „mal by si sa vrátiť na technopárty“ a zrovna bola palica von z vreca a tak som šiel. Tam to začalo byť rozdielové. Cítil som sa tam ako agent Cooper z Twin Peaks.  Ale to leto pred rokom to bolo riadne. Zažil som viac „paranoidných“ období a po pravde každé ďalšie bolo vymakanejšie a vymakanejšie, až to dospelo do bodu že som vnímal rozdielne Svet, ale nebol som paranoidný, že ma to zmenilo, Svet je pre mňa už iný. Len v poňatí reality sa ťažko takto alternatívne žije a tak skončím v nemocnici v Pezinku, ale to je tiež pre mňa veľká škola, stretol som tam veľa rôznorodých ľudí a všeličo sa dozvedel.

No a teda pred tým rokom. Bude to pomotané, nebude tam reálne postupnosť ako to išlo bol som pár krát na spovedi po asi 30 rokoch. Neviem ani presný postup spovedi, len niečo, ale poňal som to tak, že som hovoril o zážitkoch v mysli, inokedy spovedal z hriechov. Všetky spovede boli v Šaštíne. Vtedy som začal vnímať, že sa nejako nachádzam vždy tam kde sa mám nachádzať, bolo to zrejme. Že ma to niekam pritiahlo a jasne vyznelo, že náhodou tam isto nie som. Naznačili mi aj to, že poznajú aspoň do istej miery budúcnosť, keď mi podali suchú informáciu, ktorá sa vyjadrila o čo ide o týždeň v rádiu, keď som šiel od baziliky v deň sviatku panny Márie 15.9. Akurát som odchádzal a krásne sa to vyjadrilo, že preto mi to povedali, dalo to jasný zmysel, ale neviem na koľko, či komplet vedia o budúcnosti, alebo len z časti.

Okolo baziliky sa už teraz motám pár rokov a nejako ani nemám kam ísť, mám nekľudnú myseľ troška nejako nikde nevydržím v kľude a chodím často tam pozrieť. Isto aj v podzemí pod bazilikou sú zaujímavé priestory.  Nedávno ma motali čo tam je, ale bolo to moc drsné a nejasné že ani nebudem písať, ale na takýchto miestach sú šialené veci. Jedno neisté miesto a ja že tam by som sa dostal len silou, lebo vhodné bolo v noci a vraj, stačí zaklopať a niekto mi otvorí. No ale to minulé leto v skratke. Občas a fakt občas sa mi vyjadrila že je niekto, napríklad starenka, či podobne ale minulí rok sa mi za vymakaných okolnosti prezentovala ako panna Mária. Prekvapivo neúmyselne som prišiel na začiatok omše ku sviatku zjavenia panny Márie vo Fatime.  Napochodovalo tam asi 100 miništrantov a po pravde bolo to intenzívne, lebo troška ma trápi situácia medzi pohlaviami. Vraj v skutočnosti vyzerá drsnejšie ako sa zjavuje, zaznelo počas omše v mysli.  Ja som videl aj iné zobrazenie panny Márie na polícii Brne. Teraz je v tom troška rozpor neviem ako to nasledovalo postupne, ale keď sa mi identifikovala ako Mária, letel som do baziliky a absolvoval spoveď, bolo to šialené obdobie. Táto informácia so mnou pohla. Ono odvtedy musím rátať aj stým že ma minimálne vníma Mária. Len neskorej, že ona to je panna Mária ale je aj viac. Raz som rozmýšľal o nej a prišlo úplne rozdielové info, akoby som prvý raz počul ten hlas inak, akoby z hrude a zaznelo „žeby táto, no neviem, tá ťa nechala takto samého“. Akoby voči mojej osobe a vzťah s Máriou, že pre mňa nie je ideál. Vyznenie a tak mi to príde akoby, ona je Mária ale je aj omnoho viac. U mňa ju takto poslala niekam.

Zaujímavý bol zážitok v tom čase, ležal som na posteli a z ničoho nič, že „počúvaj“ a vtom zabzučal komár. Bolo to zjavné, že vie aj také veci, prehľad i o napríklad komároch. Bolo to zjavné a znie to nijako ale pre mňa to znamenalo mnoho, že niekto má taký prehľad. Behal som po okolí a troška vnímal všeličo v okolí, že všetko má ohromný význam a zmysel, spoliehať sa na nejakú náhodu, to nie, tak to nevidím. Raz v tom čase keď som si poležal v posteli pred poobednou a už sa chystal vstávať sa mi dostala informácia „niektorí majú tiež svojho Boha, svoj kok…“.

Asi rok som zapaľoval sviečky u jednej kapličky neďaleko a napíšem ako som sa k nej dostal. Bol som pri bazilike a opieral som sa o stĺp pred sochou ukrižovaného Ježiša. Všimol som si na nohavici dole neskorej zistené zrejme včelu samotárku. Stál som tam 30-40 minút a stále tam bola. Aj som sa jej dotkol nech uletí, ale nestalo sa a neskorej vraj, že to bolo hrôzostrašné stvorenie a ja som sa ho dotkol. Tak som už odchádzal a nevidel som ju, keď som bol pri aute, myslel som že ju teda preveziem k nám, keď neuletela, ale pri nastupovaní som ju nevidel, ale počas jazdy sa objavila na kolene. Prekvapila. Tak že dobre, zveziem ju. Ako som šiel zrazu prejavila záujem vyletieť, ale mal som zavreté okno. Ako som otváral okno padol mi pohľad na danú kaplnku kde som potom zapaľoval sviečky. Dostal som info, že v Bazilike je živá a danej kaplnke je vraj mŕtva, neviem isto kto, je to zamotané ozaj. Keď som tam šiel prvý krát myslel som, že idem na smrť, tak to na mňa pôsobilo vtedy. Tá kaplička mi pocitovo prišla v tom čase ako zneuctená, bol tam divný akoby úmyselný bordel. Teraz je zrekonštruovaná a iná. Čo ma prekvapilo i potešilo zrovna počas môjho pálenia sviečok prešla rekonštrukciou. Snažím sa to celé držať od tela, lebo inak sa ani nedá a my ľudia sme taký. Ani nevieme čo sa tuná deje. Inak aj to dávno opakovaná veta „ty si vôbec neuvedomuješ, čo sa tuná deje“.

Raz prišlo „niektorí si za nami chodia zajebať, niektorí sa kvôli nám chodia nechávať zajebať“. Ohnivá veta.

Toto leto raz bola zvláštna situácia keď som vnímal v mysli a tam videl, ako z jedného miesta v Bazilike vyšiel voz, veľmi zvláštny a vnímal som ho v mysli ako odchádza, došlo mi to silné. Sledoval som ako odchádza neskorej som šiel po tej ceste, ale videl som ho v mysli len istý úsek. Vraj to je ešte nič a potom sa na tom mieste niečo mohutné pohlo ale to bolo ozaj také, že tak veľké, že ako to budem vnímať no a aj som nevnímal a na chvíľu sa odreagoval, malo to rozmery že som to v mysli nemohol celé vidieť. Za krátko na to akoby mi v mysli u hlavy zaparkovalo, pocitovo niečo ako Titanic. Najprv som sa zľakol že to do mňa narazí, do hlavičky, ale len zastalo. Akoby mi u hlavy zaparkovalo niečo ako taký tmavý Titanic.

Je toho veľa, po pravde je to mocné, napríklad keď ma motali, že by som mal niekam ísť, ako som napísal o tom zaklopaní, že to tam je hrôzostrašné, fakt to nie je sranda no a neviem, či to nebude mať pokračovanie, či ma nečaká nejaká taká drsná akcia v budúcnosti, niečo isto.

Keď vtedy hovorili že v Bazilike je nejaká chodba a že je tam neviem čo, pomaly Ježišove telo a nejaké prapodivné bytosti. Mne sa nikam nechce.

Boli aj reči o požehnaní a mám z dávna zážitok, že mi niekto v bielom nakukol do mysli a pokropil ju. Po dlhom čase, že takéto v požehnanom stave bytia. Neskorej viac, ale miesto požehnanie, posvätenie a tak. Že vraj moje názory sú posvätené, ale to je divné. Dal som sa v istom aj na extrém, ohľadom extrému z druhej strany. Že tie extrémy nejako sú a stým že sa to stretne nejako v strede. Že by to nakoniec bolo OK? Svet je komplikovaný, aspoň pre mňa. Je pravda že mi chodia aj vzorové zažity, že niečo sa mi dostane do cesty, ako napríklad , keď som myslel, čo robia mne môžu robiť hocikomu, napríklad niekomu s hendikepom, zabudol som a za 1,5 hodinku na futbale sa okolo mňa hore na tribúnu prebíjal zlatý chalan o dvoch barlách. Chvíľu moja hlava od jeho bola 40 cm a mal nahodený zlatý a úprimný úsmev.

Napísal som niečo, čo ma napadlo, niečo tu je. Je to každodenná súčasť môjho života, no a musím byť pripravený, lebo hocikedy môže prísť hocijaká informácia. Tak treba byť odpútaný, ale aj pripravený, že vnímať môžem čokoľvek, ono sa to deje. Je pravda, že som troška zaľúbený, je to aj čarovné a imponuje mi to. Raz mi povedala „dobre, nemala by som to hovoriť ako prvá, milujem ťa“, nejako tak, neviem presne. Je to kúzelné, ale neviem čo príde, čo to znamená, lebo niekedy to nevyzerá moc dobre so mnou. Isto by som sa mohol viac pýtať, ale to mi šlo len jeden čas, nejako ma nič nenapadá čo sa opýtať a je to aj náročné, zle sa pýta, ohľadom prípadnej odpovede, moc mi to ale nejde, pýtam sa len mierne tak ako ide život a ako to plynie v mysli. Nedávno vraj Vesmír je asi taká vec, že „nepriestrelný materiál“ ale neviem na akom princípe no a more iných informácii. Dávnejšie mi povedala „máš brutálne informácie“ čo mi na základe vzdelania a mojej hlavy došlo zaujímavé, lebo aj tým čo sa mi stalo, hlava funguje inak, na bežné informácie nie som bohatý, všetko mnou dosť preletí a nezostane. Musím existovať teraz a to ma dosť vyťažuje. Aj v škole som sa moc neučil, skorej riešil všelijako a teraz sa mi zle učí, myseľ je konfrontovaná nonstop.

Dávno sa objavovalo slovo „pokračuj“. Čo ma motivovalo, že to má zmysel.

K tým technopárty, raz som videl v obchode, že párty šalát, aj som sa nad tým pousmial. Tam bol štart, párty kde som tancoval 7-8 hodín pravidelne, či festivaly. Ja som rád, že som si tam zamiloval tancovanie, ale spoločnosť je náročná a zase som tam bol len sám. Nejako som tam zostal a aj veta na rozlúčku bola že „dobre my sme tu“ a ja som tam netušene zostal.

Tak niečo sa sem dostalo, dlhšie som chcel niečo o tomto napísať. Je to u mňa nonstop a som od toho odpútaný a veľa sa zabudne, či ani neuvníma, ale oni vedia, čo mám isto počuť a je to cítiť. Takto to často chodí u bláznov, nikto im neverí. Pre toho človeka je to neskutočné a tak troška som v liečebni stretol rôznych ľudí. Tento Svet má mnoho rozmerov, podivnosti majú svoju silu, vyjadrenie, prejav. Nie je všetko len úspech v spoločnosti, či bohatstvo, nejaké. Aj ja sa cítim bohatý, lebo toto vyššie spomínané.

Maj sa pekne.

Ahoj. Snažím sa odhodlať a rozbehnúť v túžbe dokončiť príbeh „Nuda v Brne“. Celí príbeh vygradoval a bola to da sa povedať najmocnejšia skúsenosť v rámci toho čo vnímam v sebe celé tie roky. V posledných mesiacoch, či skorej v týždňoch nastala zmena a stali sa zvláštne veci. Zmenila sa forma komunikácie v mojej mysli a svoje som zažil.

Pokračovanie tohto príbehu, kedy som sa rozhodol na základe, že som stým za ozaj dlhé roky nepohol ani o centimeter, urobiť radikálny krok, risk a moju pozornosť pritiahla jedna budova. Ozaj som sa rozhodol, bol som v extrémnej situácii, bol som zahltený vo svojej mysli, všetko bolo silné a nevedel som ani ako ďalej, stratil som aj peňaženku s dokladmi, bol som smädný a vyšponovaný na maximum. Potom ako som odpadkovým košom otvoril 4-5 okien, mal som len isté nutkanie ten priestor vyluftovať a prijal som si tento extrém, tak sa to stalo.

Na vyzvanie Polície som vyliezol z okna, opreli ma o stenu, ruky na stene a prehľadali ma, dali mi fúkať. Boli sme pred tou budovou, boli tam až desiatky Policajtov, kopa áut.  V jednej chvíli sa ku mne priblížil jeden policajt, chlap ako hora, mal tvár kúsok od mojej tváre a mal nahodený silný, intenzívny úsmev. Nakoniec ma s putami posadili do auta, ocitol som sa na policajnej stanici, vtedy som svet videl ozaj inak a všetko bolo intenzívne.

Po príchode na policajnú stanicu mi dali pokyn aby som si sadol na kamennú lavicu nad ktorou bola socha. Sadol som si a pár metrov predo do mňa sa postavil policajt a niečo si dával na ruku. Opýtal som sa ho kto je na tej soche, on „panna Mária, akorát nevým, jestli je panna.“ Paradoxne ta socha vyzerala neštandardne a akoby to bola poviem mužatka, proste niečo neisté a zahalené v rúchu. By som povedal socha pôsobila skorej Budhisticky. Posadili ma na stoličku asi vo vyšetrovni a dali mi pár otázok, ale to si ani presne nepamätám. Čo bolo fajn mali moju peňaženku, niekto ju našiel a dal na políciu, vďaka. Vypýtal som si pohár vody a vraj majú aj Coca-Colu ale zostal som pri vode. Voda nevyzerala moc vľúdne, bola zakalená a nejako sa mi zdalo že to nebola úplne že len čistá voda. Ono sa tam toho dialo dosť, ale aj komplikované povypisovať, všelikde som videl všeličo. Postavili ma ku stene ruky nad hlavu, nebola to sranda, nesmelo som sa pomaly pozrel za seba a dvaja policajti, ktorý ma odviedli od budovy s ktorými som tam bol si nasadzovali kožené rukavice, ale dali si ich dole, dopadlo to ok. Vyslovil som túžbu byť v cele sám a prikývli.

Odviezli ma na iné miesto a musel som vojsť do malej miestnosti, kde som sa musel vyzliecť, dali mi zubnú kefku, pohár, tuším uterák. Odviedli ma do cely no a to teda bola cela, to bolo miesto, tam zároveň všetko bolo intenzívnejšie. To bola skúsenosť obrovskej intenzity a ja ako človek, no sila. Všade v tej cele, na stenách, na posteli, na strope, na zemi, som videl bytosti, akoby tam v obrazoch boli prítomný. V hlave mi hučali hlasy a počúval som všeličo, realita bola intenzívna a iná. Je to taká symbióza mňa a tých hlasov, reality.  Ani neviem čo napísať, všetko bolo intenzívne a o nude sa nedalo hovoriť. Cela bola útulná, dve postele, malí stolík a umývadlo, veľmi zaujímavé, záchod, hore akoby vzduchotechnika, ale zakrytá. V hlave to vrelo, zažíval som extrémne vnemy. Ozval som mužský hlas a vraj ma ubezpečuje, že dnes schudnem 9 kíl. Po pravde mal som obavy ako dôjdem o tých 9 kíl, napadali ma skorej čierne scenáre.  Ale keď som došiel potom do Pezinka a vážil som sa, tak to celkom aj sedelo. Zameral som sa na svetlo v strede stropu, vnímal som v ňom akoby sa v žiarovke menili ženské tváre, ale vtedy bolo všetko riadne a takéto vnemy. Na strope bol tieň, vyzeral ako teoreticky hlava s ktorej vystreľovali špice, akoby účes. Ja som vtedy mal troška problém stým, že som mal obavy, že my muži sme na tom v tejto realite zle a skúmal som. Vnímal som ten tieň a povedali mi „to je Gaštan“, že je niečo ako programátor, ale podľa vyznenia to nie je úplne presné. Ten tieň paradoxne prekrýval i lampu, bola to dá sa povedať, tak troška záplata na ten scenár. Vyzvali ma aby som si od ˇGaštana jednu vypýtal, jednalo sa o tie zobrazenia v žiarovke. Tak som nesmelo vyslovil „ˇGaštan, daj mi jednu“, vraj to je slabota a tak som to povedal intenzívnejšie. Nejako som si o tom moc nemyslel ale videl som v tom svietidle, že jedna tvár už nie je akoby v Žiarovke, ale poletovala v rámci svetla. Niekoho som tam videl, ale neriešil som zatiaľ túto výzvu. Nejako sa mi dostala informácia, že som v tej cele každý druhý týždeň, možno realita sa odohráva rôzne a je toho viac. V mysli to bola nálož a bol som rád, že existujem. Povedali mi, že sú tam v cele i Mickey a Mallory Knox. Vraj pôjdem ešte o poschodie nižšie k Belzebubovi , cely boli v podzemí a podľa množstva roznášanej stravy, tam bol ozaj dosť ľudí. Zobrali ma na výsluch, policajt bol ozaj chlap ako hora. Bol som celí zamotaný v realite, odviedli ma k cele a ešte sa ma opýtal  „je to tá istá že?“ čo mi tiež na orientáciu nepomohlo. Keď som bol v cele vnímal som v okienku, sklený pásik  na dverách zväčša oči, dosť divné oči. Urobil som aj jeden krok zo záchodom na ktorý keď si spomeniem, urobí sa mi mierne zle. V mysli som lietal, ťažko si spomenúť. V jeden pokročilý moment sa mi v hlave objavil vír, naozaj akoby sa celá myseľ miešala. Keď to prestalo dostávali sa mi iné informácie, napr. vraj „mal si miesto na Bratislavských oltároch“. Napadlo ma, mal a stratil, či mal a nevedeli to, že to je zase tak, všelijako. V hlave mi hučalo „milujem ťa“, neviem kto.

Odviedli ma z cely, Čakal ma tam Otec so „švagrom“, vypísali sa nejaké papiere a moja cesta nasledovala domov a stým, že príde záchranka a idem do Pezinka. V Pezinku to nie je žiadna sranda, je to mocné miesto. Spoznal som tam rôznych ľudí a je fajn, že tam tiež má každý svoje, lebo vonku sa stým kalkulovať nedá. Splniť podmienky pre dôstojný život v týchto podmienkach je ozaj náročné, niet sa čo diviť, že to toľko ľudí nezvládne. Pre mňa bol aj zážitok pohybovať sa v tak intenzívnom prostredí, je to súčasť mojej cesty. Snažil som sa byť aktívny, absolvoval som kopu testov, zúčastňoval sa aktivít, kultúrnych a športových. Keď malo naše oddelenie vytvoriť „kultúrny“ program som sa rozhodol že to budem uvádzať, lebo zúčastniť sa scénky to fakt nezvládam. S programom nám pomohol už nebohý i herec Peter Bzdúch v podstate nás slušne naočkoval a program sme dali dokopy. Odvolali ho vtedy z jedného z najťažších oddelení, aby nám pomohol. Táto netypická úloha bola pre mňa ozaj nevšedná, vtedy sme sa troška uvoľnili, hlavne niektoré piesne boli dosť uletené a predsa je už špecifické spievať pred publikom.

Celý ten areál, ktorý je plný odstavených, schátraných budov, či k nedostavaným častiam. Hlavne budovy starej nemocnice vzbudzujú rešpekt, pár krát som si to tam pozrel. Myslím že tam je i veľká moc, či pozitívna, či negatívna, zrejme oboje, teda dúfam a možné to je. Moc lekárov a medicíny, ktorá je obrovská, či moc pacientov, ktorá je záhadná a vie byť rôzna.

Je to tŕnistá ostrá cesta, taký je život, bol som v nemocnici prvý krát na Antolskej a neskorej počas rokov 6 krát v Pezinku. Odchody boli zväčša náročné, Polícia, Záchranka a adrenalínová jazda začína. Raz som videl v sanitke niečo čo bolo neskutočné, pohľad do nejakého iného priestoru, videl som dve bytosti, bol to ale neskutočný pohľad. Zväčša som bol v tom keď ma odvážali, že som vnímal riziko že ma zastrelia. Cesty sanitkou boli riadne. Príjem je vážna vec a bolo tam veľa informácii, ťažko vedieť ako to tu vlastne funguje a o čo ide. Nedôvera obrovská.

Areál i keď je schátraný je zaujímavý, miesta tam mali energiu. Mne môžem povedať pomohli, keď je človek rozbehnutý je to ozaj ťažké zastaviť. Dalo sa to tam, ale neistota veľká. Ja som si to tam v istom smere obľúbil a zažil som tam veľa nevšedného, vzácneho, pekného, zlo sa priamo neprejavilo, nechali ma, aspoň zatiaľ. Stretol som tam ozaj riadnych ľudí a divné veci, moc divných vecí. Vnímal som aj takú alternatívu že ozaj všetko je na našej úrovni vnímania, ak sa posunieme hore, Veľa vecí sa dá vnímať, že je možnosť že to je možno tak, vyššia realita.

Teraz píšem všetko v odkazoch za všetkým sú mocné príbehy, veľká hra, ktorej sa hovorí život. Život ma prekvapil a to maximálne, ako to môže byť pravda, zvykol som si. Pred dvomi týždňami som bol na mocnom mieste, ale to aj pred týždňom, neviem čo sa deje. Dlho sa motám, ale Svet je tak obsiahli že sa tu zrejme všetci motáme a spoznávame. Skočiť do oceánu a treba ho spoznať je to ťažké.

Inak naše sny sú tiež riadna vec. Mám ich veľmi rád je zaujímavé, že sa takto dá prežiť celkom intenzívne dobrodružstvo. Raz nie tak dávno sa mi snívalo a celí sen som si prezeral vysávač, stále dokola som si ho prezeral, ale veď sen. Ráno v momente, ako som sa zobudil prišla veta „rada vysávam“. Mne osobne to prišlo relatívne pôvabne.

Po pravde posledné obdobie je zvláštne, ale to bolo viac krát, zvládať život bude nálož, nesmiem to tak brať. Musím ísť zo dňa na deň z hodiny na hodiny, z minúty na minútu, sekundy som troška skrotil, dlho to bolo tak. Dá sa povedať pre mňa je ísť kamkoľvek dobrodružstvo. Tie myšlienky zapeklité, snáď nie som úplne v háji a je šanca, žiť aspoň takto, či neviem, Svet je pestri, deje sa tu kadečo.

Život mám rád, všetko tu mám rád, ale žiť je ťažké, toľko vecí nezvládam, porušujem, nesprávam sa uvedomelejšie, nie som zodpovedný. Realita je zrejme mocná, intenzívna, taký má byť zrejme aj život. Je troška podozrivá moja dlhodobá súkromná životná realita + cesta, dúfam, že je to v tomto v poriadku. Je to každopádne na zamyslenie, dúfam že bude OK.

Ciest je veľa, páčil sa mi citát z jednej slovenskej piesne že „je ich vždy o jednu viac“

 Pred nedávnom som sa rozhodol, že napíšem v dohľadnej dobe pokračovanie tohto príbehu „Nuda v Brne“ moje hlasy na to zareagovali „Tešíme sa“, čo je milé a aj to motivuje. Bolo to isté vyvrcholenie doterajšej cesty v zmenenom rozpoložení vnímania. Po pravde dlho to bol len problém (choroba), ale nedalo sa to vysvetliť a po cca10-11 rokoch prišla zmena, iný pohľad, vyjadrilo sa to inak. Keď mám pravdu povedať tá zmena nastala spôsobom, ak to mám nazvať, to obdobie, som mal v sebe označené ako „na nebo vzatie“, ale to bola len pracovná verzia, toho čo som vnímal, osobne sám som v tomto vnímaní a toho, ako som to priamo nazval videl na oblohe vztýčený prostredník (asi tak).  Ale v tomto období nastala zmena vnímania celého tohto procesu, čo som roky zažíval a nevedel si nič vysvetliť, nabralo to spirituálne vyznenie. Odvtedy sa objavilo vnímanie, že ma to celé začalo zároveň aj napĺňať i keď to je zahalené, nevyriešené, ale ten efekt naplnenia je moc cenný a dáva nádej, ukľudnilo ma to, nabralo iný rozmer. Ale prílišná úľava neprišla, náročnosť a zodpovednosť sa zmenila ale skôr vzrástla, otvorili sa rozmery ktoré ako človek je náročné korigovať, vysvetliť, dokázať žiť tak aby som mohol byť pokojný, stáť proti tej rozsiahlej, náročnej, mocnej existencii. Všetko je vo forme indícií a podozrení, ktorým sa ťažko prispôsobiť, no treba ísť, skrotiť to aj pochopiť to, nie je v mojich silách, treba to brať v úvahu. Rozmery existencie sú rozsiahle, čarovné, mocné, mystické, tajomné, náročné, zahalené, vidím v tom nádej to ma posúva vpred, motivuje ísť ďalej. Dá sa povedať že som v tomto spokojný, páči sa mi to i keď zvládam, ako zvládam, no v týchto rovinách sa objavuje ten rozmer daru a to je šialene vzácne, neskutočné, istý pocit napĺňania v nečakanej rovine. Keď som sám som šťastný. Sám, ale moc nie som, to už dlho, mám záhadnú spoločnosť. Náš vnútorný rozmer je mocný, ak to mám priblížiť tak ako vnímame von je to aj do vnútra, dá sa tam pohybovať, vnímať, len je to rozdielne, priblížim rozdiel von, dovnútra, čo je za tým je na každom. Myslím, že v jednej rovine sa tam pohybujeme pri snoch, tým sa dá ten rozmer naznačiť. Platia tam rôzne pravidlá určené pre nás. Dlho som sa tam dávnejšie pohyboval a aj naše predstavovanie je pohyb v tomto priestore, myšlienky sú mocné, vraj určujú realitu. Veľa krát som blúdil v mysli a fantazíroval a potom, že stačí je to len fantazírovanie a potom prišlo upozornenie že „pokračuj“, často ma motivovali a upozorňovali, že to má význam a keď som pokračoval, dopracoval som sa k nejakému bodu, vyjadreniu, často k zážitku zo svojej minulosti, napríklad z detstva. Často sa u mňa menil pohľad aj na moju existenciu, zmeny vnímania reality, jej vyznenie a nejako som bol donútený vždy si túto zmenu spracovať, prijať k nej postoj a po pravde mám z toho pocit a poznatok, že je to veľmi dôležité, vystavený som tomu proste nebol len zo žartu, pre nič za nič.

Často sa mi v mysli ponúkne nejaká situácia na ktorú myseľ musí zareagovať a viem, že to ako zareagujem je dôležité, kam to posuniem. Je to vždy nejako o reakcii v mysli, aký urobím krok, to má zrejme potom dopad na moju ďalšiu existenciu. Napr. to často prevádza vnem že mi hrozí niekam spadnúť, som v nejakom priestore ja si tam napríklad predstavím že tam nespadnem a vznesiem sa na často na lietajúcej podložke (tú mám často) alebo tam spadnem a potom si to tam prezriem, niekde sa ocitnem. Vždy sa objaví pochybnosť ja som tam spadol, ale potom že nie je to možno len zle.

V mysli sa dá aktívne pohybovať v podstate chcem vyjadriť to, čo mi to otvorilo a čo som začal vnímať, že myseľ je široký a rozsiahly priestor. Dá sa tam čokoľvek aktívne, cielene budovať, pohybovať sa tam. Ja som tam budoval len jedno obdobie, predstavoval si rôzne prostredia, jeden čas sa mi zdalo byť praktické, vytvoriť si tam svoju vnútornú armádu, do ktorej som zaradil mne blízke bytosti, ako mi to sedí (napr. Elfov). Jeden čas zhodný s tou armádou mi prišlo zaujímavé, mať tam svoju farmu, starať sa o zvieratá, krátko som sa tomu venoval. Pocitovo tieto veci vo mne stále existujú, len sa mi proste nechce na tom pracovať, ono je to treba.

Vraciam sa k tomu ako som začal k tej skúsenosti z Brna kde ako som začal minulí príspevok. Realita sa vyjadrovala dosť intenzívne v smere, často že my muži sme v zakryte tejto reality  v zlej pozícii a šlo tak veľa vnemov, po pravde veľmi mocných a prepracovaných. Čo sa objaví v par situáciách, ktoré v texte spomeniem, okrajovo  v texte, všetko sa nedá a asi to ani nechcem.

Bola tma a chodil som mestom a zažíval rôzne vnemy a prišiel som k jednej budove o ktorej sa mi dostalo pár, dôležitých, nedôležitých informácii a zameral som sa na ňu, nejako to prišlo. Sedel som pri nej rozmýšľal a trápila ma vízia, že vnímam čo vnímam už dlho a neviem stým pohnúť. Objavil sa pocit urobiť niečo radikálne, zatiaľ som to krotil a šiel cez to a teraz som vnímal pokušenie urobiť nejaký nezvyklý problematický krok. Vnímal som tú budovu a cez okná som videl vnútri rôzne veci v každom okne bol iný obraz, bolo to v každom iné a v každom intenzívne. Za rohom bol smetný kôš z ktorého sa dala nádoba na smeti vybrať a začal som rozmýšľať, či s ňou neotvorím niektoré okno. Zámer bol v rovine, že ma lákalo a núkalo sa vyvetrať ten vnútorný priestor, ktorý som tam videl.

Prišlo rozhodnutie, spravím to. Vybral som si jedno okno a smetnou nádobou som udrel do okna, slušnou silou ale okno ostalo celé. Prišiel pocit sklamania, že rozhodol som sa spraviť radikálny krok, ale nič z toho a v tom mi vnútorne prebehlo, že ochladilo sa a zároveň stým že musím si vyzliecť mikinu, čo bolo cítiť tento rozpor, že ten úder mal vplyv na moju existenciu. Niektoré veci sú proste cítiť a dajú sa jedine zažiť, každý máme zrejme to svoje. Kalkuloval som z viacero aspektami  vtedy, napr. že udriem do okna iba keď bude na semafore zelená a všeličo. Tento vnem vplyvu úderu na moju priamu realitu a fakt, že žijem v tom už dlho a nepohol stým, že udriem ešte raz do toho okna. Po údere sa okno nerozbilo ale otvorilo, čo bolo prekvapujúce. A takto som postupne hneď po sebe otvoril myslím asi 4 okná, žiadne sa nerozbilo len sa otvorili, povolil jazýček pri kľučke. Stále som to cítil, že chcem vypustiť, vyvetrať takým to neštandardným spôsobom tieto miestnosti. Neštandardný čas a situácia, rozhodol som sa tak.

Len situácia sa zmenila a urobil som vec ktorá bola nečakaná a na základe toho som sa rozhodol, že vojdem cez jedno okno do budovy. Bolo pre mňa doležíte cez ktoré okno vojdem na základe predtým odsledovaných pohľadov cez jednotlivé okná. Vstúpil som a zisťoval som čo som to vlastne videl cez okno a čo to priamo bolo na tom mieste. Zistil som že sa nachádzam v kuchyni, ktorá bola dosť veľká a po pravde ma to troška prekvapilo a objavil sa vo mne rozmer tej kuchyne a cítil som istý tlak ohľadom svojej a nie len svojej formy stravovania (mäso). Kuchyňa prechádzala za zamknutými dverami do jedálne. Bol som tam chvíľku a nemal som žiadnu ambíciu niečo kradnúť, len som chcel zistiť čo tam je aj na základe, ako som povedal, radikálny skutok. Napil som sa tam vody v umývadle a to bolo jediné. Neskorej som sa dozvedel, že som nesplnil to čo bolo vhodné, vraj som mal „ochutnať sväté mäso“ a dostala sa mi behom toho informácia, že „frajer by to vybral od strechy“ (na to som ale ozaj nemal). Chcel som vyliezť oknom von a uvidel som mihať baterky, hneď ma napadlo, polícia. Vykukol som von a chcel vyliezť oknom, ale na pokyn policajta som zostal vnútri a vyliezol, až na vyzvanie. Bolo tam viac policajných áut a osôb a ako to vychádza to čo sa dialo ďalej, bude potrebné napísať v ďalšom článku, možno v dvoch.

Bolo to náročné, chcel som zostať pevný v danej situácii, nemal som ani žiadne ambície, niekomu ublížiť, či kradnúť.  Hnali ma v tej situácii skorej poviem filozofické, či teoretické  ambície, poviem bádanie i keď takto, teraz radikálne.

Zažil som v tom rôzne veci, poviem podnikol som rôzne akcie, ale skoro vždy to bolo, že som sa tak rozhodol, vyšinutý som bol len z istej časti, myslím celkovo nie len táto situácia. Netrpím tým, že by mi, to čo vnímam rozkazovali a robil by som to čo mi prikážu, ale niekedy na niektoré informácie zareagujem, lebo to chcem preskúmať. Forma, že by mi rozkazovali tak to nevnímam, skorej istá forma informácii a vnemov na ktoré niekedy zareagujem, nasledujem, či nasledoval som ich. Je to viac minulosť, teraz som opatrnejší, ťažko tak žiť, teraz mám iné ambície a hľadám stabilitu. Skúsenosti ale mám a vraj na tomto probléme sú cenné pre existenciu práve tie „nevšedné spomienky“, asi jediné čo nám všetkým po tejto životnej skúsenosti zostane.

Bol som dosť krát na základe týchto skúsenosti v psychiatrickej nemocnici a to je tiež riadna skúsenosť, ozaj riadna. Ja z toho nie som nejako sklamaný, sú to pre mňa mocné, zvláštne skúsenosti. Ozaj zvláštne. Nie som nešťastný z tejto svojej cesty, skorej som šokovaný, čo sa mi ohľadom predtým vnímanej životnej reality, ako človeku ponúklo. Je to pre mňa šok, zároveň som fascinovaný, tieto veci vnímam aj ako formu, aspekt daru ( čo považujem za dôležité, ohľadom toho, že také sa nedeje len mne a viem, či skorej tuším ako je to tuná nastavené, ako je to vnímané, aký je k tomu postoj). To je jeden dôležitý dôvod prečo sa snažím a prečo napríklad toto píšem. Tak to vnímam.

Tak zase niekedy si nájdem čas, odhodlám sa a budem pokračovať.  Maj sa fajn.