Nuda v Brne – raz

Je to pár rokov späť v komplikovanom a exponovanom období, keď som vôbec nevedel ako ďalej. Mal som zahltenú myseľ a mnoho prežitých, komplikovaných rokov. Čo je problém dodnes neviem sa pohnúť  ani o centimeter, túžba zmeniť okolnosti je, ale pravdepodobne sa to nedá, musí to tak byť, musím stým žiť, zápasiť stým a kráčať ďalej, bojovať tento nerovný boj, lebo je môj, nenávidím a milujem to zároveň má to úroveň, pokročilí level bytia, ktorý ma ťahá do bahna a hnusu existencie. Pokiaľ sa nestane zázrak  a zlomím to ja, či okolnosti. Niekedy tomu idem v ústrety a to skúsim troška opísať. Jednu takú cestu, výlet do Brna kde sa stala vec ktorá ma už vtedy ako zaťaženého vystrelila úplne total, vtedy som stratil aký taký prehlaď a začali sa diať veci že som nevedel posúdiť či sa to stalo, či sa mi zdalo, ako to je možné, prečo. Po krátkom čase to nabralo ohromný rozmer, už som v mysli nebol sám. Prišlo prekliatie a dar vraj som pre ňu klaun, rozdrvenie života skrytá pointa. Ťažko sa dýcha, nie je kam ísť nedá sa skovať, ale náhoda to možno úplne nie je, možno som to nadnesene chcel, možno skrytá malá túžba, ale nie ciel. Podstata je vojna i keď som chcel mier, áno ver, len zatiaľ neviem komu, podozrenia sú obrovské. Pri začiatku som stretol jedno dievča a vraj sa volá Viera, že „to si zapamätáš“.  

Ako som začal raz som sa rozhodol že pôjdem na výlet do Brna ale bol som pomotaný a proste chcel som tam po rokoch ísť, že tam sa predsa niečo stalo, čo ma odpálilo mocne a odvtedy som rovnováhu už nenašiel. Nehovorím, že predtým všetko klapalo jedna radosť, ale.

Čakal som na železničnej stanici a povedala mi že vraj Archanjel popravde neviem isto či Michael, myslím že ten, alebo Gabriel sa nesmie dozvedieť že idem do Brna. Bol som paranoidný ale môžem povedať, že paranoja nie je nejaká srandička a že to je len tak, je to riadna a vymakaná vec, aspoň ako som to ja vždy vnímal.  Ako po rokoch príde ďalšie  také obdobie je to kvalitnejšie a kvalitnejšie, vyladenejšie, konkrétnejšie, vyvíja sa, čo až silno prekvapí. Sú tam niektoré klasické formy vnímania, čo je známe, ale keď to žiješ je to riadne. Po pravde nezvykol som skĺznuť do paranoje, že niekto ide po mojej osobe a ohrozuje ma i keď často na to dôvod bol, zaoberal som sa vyznením reality, osobnej a celkovej. Zase použijem svoj zaužívaný vyraz, „šialene pôvabne“.

Predsa človek ako kráča životom naberá skúsenosti a to platí i v týchto extrémnych veciach, čo nesieme na pleciach, čo nám život priniesol, postavil do cesty, som neistý, čo je dobré. Nevidím možnosti byť si nejako silno sebaistý realitou v ktorej žijem, že by mi bolo niečo jasné a jednoznačné. Život za oponou, Svet je záhadný a tajomný, také sú naše životy, čo si myslím je dobre, ale kto to troška slušne zvládne, keď je toho tak veľa, uspieť a zvládať je tak ťažké. Môj ciel je krok vpred, nie vzad, ani nie znova to isté. Možno lepšie nič nevedieť a byť správny, trebárs neveriť, ale správne sa nastaviť, sledovať správne hodnoty.

Ako som šiel vlakom vyvolalo vo mne rozpaky keď hlásili zastávku pred Brnom, myslím zastávku  Podivín, čo ma vtedy napadlo keby sa to tak dalo brať, lepšie ako blázon, zaujalo ma to. Keď som dorazil rozhodol som sa, že sa prejdem po meste ale len tak naslepo, že uvidím kam ma to zavedie, viera na náhody sa mi vtedy strácala, tak že takto. Mal som v plané že občas sa niekde zastavím a dám si pivko a tak aj bolo, až raz som prišiel do reštaurácie, objednal si pivo a zistil som že som stratil peňaženku, čo bolo veľmi nepríjemné a zmenilo to tento výlet, ktorý bol i tak komplikovaný stavom mysli a života, rozpoložením seba. Intenzívne som vnímal všetko okolo seba, blúdil som fyzicky i psychicky. Už v Břeclave sa mi dostala rada aby som si kúpil šiltovku, taká rada, ale asi by veci išli rozdielne, zmenil by sa minimálne dizajn toho čo sa tam dialo. Po pravde vtedy som pracoval s istou verziou, že my muži sme v tejto realite vo veľmi zlej pozícii, čo nebola len vec náhody, veľa vnemov išlo v tom smere, ale tak to chodí, tie rôznorodé verzie existencie sú v tomto veľmi, veľmi, časte. Keď som v tom až po uši tak sa všetko ozaj mení, každú chvíľu. Preto sa dlhodobo snažím držať v kľude, len niekedy potom keď to odsúvam mám pocit, že sa o niečo pripravujem, že nič nevyriešim, ale to je zrejme len pocit asi tak či tak toho moc nevyriešim, ale. Byť v tom až po uši, tak sa nedá normálne žiť a fungovať, zvládať nároky „bežného“ , či „štandardného“ žitia života.

Strata peňaženky bol problém, nevedel som ako sa dostanem domov, po pravde vtedy som si ani nebol istý, kam chcem ísť. Ale je také snažiť sa zohnať peniaze na stanici a snažiť sa vysvetliť moju situáciu, ľudia si myslia svoje pri takých rozmanitých príbehoch, ktoré niekto používa ako klamstvo, len keď je človek ozaj v takej situácii je to problém, nikto tomu neverí. Ale ani som to neskúsil, všetko išlo inak. Bol som smädný a bol som pri jednej fontáne a rozmýšľal som ci sa z nej napijem ale plávali tam ryby a že nie, pozeral som do košov či tam nebude fľaška so zbytkom tekutiny, ale zistil som že ľudia zvyknú vypiť všetko do dna. Videl som ľudí pred domom a rozmýšľal som či si nevypýtam pohár vody, ale nejako som to vzdal kvôli tomu, ako som napísal o tých príbehoch ktorým ľudia už neveria. Ten deň som si vyskúšal, ako to je byť bezdomovec a nevedel som čo bude ďalej, kde sa vyspím, blúdil som blúdil. Stále som bol v pohybe a nachodil som toho ozaj veľa a bol som „unavený a zničený“ a asi sedí aj celkovo text tejto piesne od Slobodnej Európy na to ako som na tom bol, akurát nie po včerajšej párty ale po veľmi dávnej párty.

Chodil som po meste a vnímal realitu inak a všetko bolo intenzívne. Ako som blúdil mal som riadnu krízu a ako som bol zablúdený zdvihol som hlavu a stal som vedľa sochy Ježiša na kríži kde bol Ježiš zo zlata, čo mi vtedy prišlo dojímavé, povzbudilo ma to, zdalo sa mi to milé. Prišiel som na cintorín, že tu si teraz odpočiniem, nejako cintoríny majú ako svoju silu, tak i čaro, istý pocit kľudu a tajomna. Ako som si sadal zahlásil rozhlas, že cintorín sa uzatvára a treba ho opustiť, to ma nepotešilo, ale zase to bol istý naznak, že ešte a možno ani potom nie, iný rozmer, pohľad, ako, čo je potom.

Zase nabudúce skúsim pokračovať v čiastočnom opise tohto výletu, nabral aj iný rozmer, rozhodol som sa kvôli dlhým rokom a pocitu, že som stým nedokázal pohnúť ani o centimeter, urobiť radikálny krok na základe istých indícii.

Cesty osudu sú kľukaté. Som zdesený, ale i nadšený. „To bude problémov“.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *