Železo sa kuje za horúca a mňa drží silná horúčka.

Rozpálené všetky bunky, len ten tvar sa nemení, veď

predsa, som jeden z nich. Na to všetko rozpálené,

dopadá zimný dážď, možno je to, jedna z krás.

Potom začne husto snežiť, všetko musí človek prežiť,

alebo sa môže vzdať, na seba sa vykašlať. Vzdať sa,

to je ťažký rébus, zamestnáva všetko, nielen hlavu.

Keď sa vzdám, budem bezbranný a nikdy sa nevrátim,

Ja nemôžem, byť na okraji. Hodiť všetko za hlavu, ale

ako teraz, budem dýchať a ako sa budem vnímať.

Sú tu jasné mantineli, ja som na bojovom poli. Neviem,

či ma neklame aj úspech a nikdy ku mne nepríde,

no inak ani nemusí, Ja chcem, len reálne žiť,  nie

len blúdiť a doma sa nudiť. Mne, už ozaj stačí malo,

stačí kľudná myšlienka a ten pocit, že sa dá, prežiť v

tomto hustom zmätku, kde nerozumiem ničomu.

Ja mám asi pevné nervy, akú majú silu, tak sa

napínajú. Občas som si dovolil ustať z rýchleho behu

a liečil som si svoju hlavu. Kto by to bol povedal, ale je

tam celkom pekne, keď si treba oddýchnuť, tak ma tu

mate, hlavne ma neklamte a ani nechváľte, na to tiež,

nie som zvedavý a môžem sa aj uraziť. Jedno si dúfam,

že môžem myslieť, že nie som, len čistý hajzel.

 

No, už stačilo, už je to dosť dlhé.