Zase sa skúšam štartovať, chcem zase niečo napísať, tuším sa to bude rýmovať, keď sa rozhodnem, tak musí. Svieti mi do izby slnko, je hrozne zvláštne, zdá sa mi, že na mňa svieti schválne. Akoby hovorilo, daj sa dokopy a ešte choď, všade povedz, že ťa posiela slnko, len takto by ma zase skoro zavreli, treba mlčať. Ale to sa mi, len zdá, slnko sa pre jedného nezapredá, veď pozná všetkých na všetkých aj svieti, všetkým patrí, teda skorej patrime my jemu. Vyzerá veselo, ale keď sa pozerá na to, čo tu my robíme, veselé príliš nebude, možno nás potrebuje upozorniť, chce odvrátiť záhubu, do ktorej sme sa rozbehli a všetci sme aj tak spokojný. Sme len tieňmi samých seba, asi chce, aby sme pozreli do seba, spozorovali, čo cítime, či aj tak činíme. Lebo nerešpektujeme svoje city, tvárime sa, aký sme silný, ale je to len pretvárka, veď mi aj dominujeme preto, lebo vieme klamať, horšie ale, že takto klameme aj seba samých, naša ochrana sa otáča aj proti nám. Tak to je správne, každý musí za seba zodpovedať, obhájiť si to, čo dostal, nech je akýkoľvek, nech robí, čo chce, aj keď má špinavé svedomie, nikto sa pravde nevyhne, raz ju uvidí, otázne je nakoľko sa zadiví a čo to vyvolá. Podľa mňa pravda je ozaj vzácna,  je správne, aby sme ju videli, pobiť sa s pravdou je tá najsilnejšia vojna, pekné je, že nemusí pretiecť ani kvapka krvi, pokiaľ sa s ňou nechceš pobiť, čo by bola chyba. To by si musel byť iný kanón, keby si sa vybral do vojny s pravdou, trebárs preto, že ty máš iný názor, že pravda sa míli, to by bola iná vec, pravde omyl vysvetliť, ak by sa stalo, ona by to prijala, lebo nie je hlupaňa. Na to, ale človiečik nemá, čistá pravda, je len jedna a tá je pravdivá, je rozmanitá, pestrá a komplikovaná, nikto z nás ju však nehľadá, ona si musí nájsť nás a ona nájde, keď bude treba. Tak ľudia, pravdy sa báť netreba, ona je krásna a vznešená, je vznešené a krásne, keď ti ona sadne. Pravda musí prebiť klamstvo, vyhrá ten, komu dáme priestor a popravde, komu ho zatiaľ dávame, je jasné, kto tu víťazí, je to klamstvo, podlosť, závisť, faloš. Ak si frajer bojuj pre pravdu, bojuj čestne, zachovaj si vyššiu úroveň, udrž na svojej strane pravdu, to budeš iný bojovník, taký je vzácny. Pre väčšinu však, nie veľmi príjemný, pravda prináša problémy, ale to sú, tie správne veci, ktoré treba riešiť, takto vedie cesta, ako prežiť, život na zemi zlepšiť, všetko nedostaneme zadarmo. Čo sme dali a urobili pre tento vesmír, javí sa mi, že nič, to ale nebude pravda, Život a Svet je zázrak, možno tu niekto hľadá, len odpoveď, prečo existuje on sám. Možno je to, len o hľadaní pravdy.

Pravda zvíťazí. Tú, už neskúšajme poraziť, nech je pre nás trebárs aj náboženstvo, veď viera, by mala byť čistá, úprimná a pravdivá.

Priami prenos, ideme naostro, na každom mieste v každom čase, neexistuje prestávka v našich hlavách je silná premávka, nikdy nebudeme oddychovať. Neustále všade, sa rozhoduje, ako ďalej, bude tak, ako sa rozhodneme, práve teraz tu. Neustále sa rozhodujeme, ako bude, myslíme na to čo chceme, niekedy aj na veci, čo nechceme, juj bude pekelne zle. Neskrotil som v sebe zlo, hlavu mi to poplietlo a tak, to mám teraz na tanieri, buďme všetci stále rytieri. Porazme zlo v nás, prejavujme to, čo nás zdobí, uberme priestor zlobe, potom tu bude dobre, teda aspoň troška lepšie, zase všetko sa nevyrieši. Čo bude so mnou, to teda netuším, troška sa mi, ale zacelila rana na duší. Vzrástla nádej, až tak, že je to šok, ale ako pre koho. Ja sa snažím, udržať si pokoj a rozvahu, je možné, že som vystrelil do davu, fascinuje ma, pokiaľ sa takto našla dôležitá odpoveď. Na otázku “Život, vesmír a vôbec”. Ale, na takéto odpovede, si netrúfam, tú našiel niekto iný, respektíve vedel a prezradil, ale neviem. Taký, čo vie zásadné odpovede, takže teraz cítim rešpekt. Ja, už viacej neviem, dokážem sa, len snažiť, teraz nesľubujem nič. Uvidím čo príde, čo to so mnou narobí, čo zvládnem, čo ustojím a vydržím. A čo nie. Som obyčajný chalan, som taký, aký som, aký ale neviem, dosť silno sa mi nedarí, čo je divné, píšem si svoj príbeh. Teraz do toho príbehu, zapadne tento text, či „ Báseň “, aktivita víťazi, možno preto. Len keď budem veľa písať a na západ slnka zízať, ako teraz, čo si o sebe budem myslieť. Možno, že nielen blbosť kvitne, ale aj statočnosť, odvaha, pokora a snaha. Zo všetkého, mám najradšej kľud, ten je super, že ho mám rád, som snáď dokázal. Niekto mi tu, ale brble hlúposti, neviem ani či ten hlas milujem, či nenávidím. Fuj, ty hajzel, koľkým to robíš, prestaň, toto si nechaj, ja na teba, nie som zvedavý. Fuj, ako ťa nenávidím, ty nie si, len haluz, ty vieš, čo robíš. Raz by som ti chcel, ale odpustiť, je pre mňa nevyhnutné sa s tebou zoznámiť, keď nie, tak som v riti, ty ma isto zničíš. Tak sa mi kľudne vysmej, viac nemám, viac neviem, prepáč, že stále také blbosti trepem, len jednoducho rozmýšľam. Keď ťa niečo bude zaujímať, tak sa opýtaj, ja sa budem snažiť ustáť a pokúsim sa dať hodnotnú odpoveď, musím ju opakovať roky v kuse. Také bývajú ťažké skúšky. Nechcem a nemôžem, už nič cítiť.

Kto si?

Kus cesty, kus pravdy, všetko úplne, ale úplne bežné, no ale nič nebolo v poriadku i keď zároveň všetko. Čo chceme sa nám podarí, čo nechceme sa nám nestane, jedine že by sa stalo. Vždy bude málo, vždy sa dá viac, všetci sme jeden z nás, ty si taký, ja som ja, útočiť na seba je hlúposť, ty chceš byť OK i ja. Tak jebať na to, neblyští sa, len zlato, všetci sme odleskom seba, ja i ty sme kusom neba a zároveň všetko, čo ťa napadne a i to, čo nie. To či sa ty bojíš, neviem, v nebezpečenstve sme všetci, budú to ťažké veci, to máme asi všetci spoločné, rozum vraví vpred, tak bež, keď si dostal šancu, ty sám vieš lepšie ako ja, ty i ja sme jeden z nás. Už nie je čas na hlúposti, dobré sú len dobré veci, keď si úplne, len zlý, nie je to dobré, aj tak budeš nútený, byť medzi všetkými najlepší. Ja som blúdil vždy, len keď som bol mladý, mal som veľa síl, ale i tak, vtedy som bol ešte slabší, ako dnes starší, viacej som vnímal svoje túžby, viac som sníval, neprijímal som nič. Čo som mal a vedel, to ma už netrápilo, len žiaľ, až keď sa niečo naučíš, zistíš že nevieš nič a čím viac tým viac. A keď veľa cítiš, čaká ťa krach, nezachráni ťa nik, lebo ak sa pokúsi, ešte viac ťa raní, čo má prísť, príde vtedy, ak si ozaj zaslúžiš, to v prípade, že máš veľké túžby a sny, ale v jednoduchosti je tiež krása, ak nastane zhoda a súlad. Treba sa neustále snažiť, treba sám seba skúšať, neodpustiť si nič, ale ani si nič nevyčítať. Čo bolo včera je hrozne dôležite, ale smerom vpred, sa dá veľa zmeniť, keď ten pohľad naspäť nie je dobrý, záleží na tom aký si a čo chceš, iba pre seba je malo, dôležite je čo dávaš ostatným. Pravé vtedy keď nemáš nič, vtedy hrozne veľa potrebuješ, no stáva sa, že to býva ťažké, nič ozaj dobré, nie je ľahké. Si spokojný, potom chceš málo, aj mne by stačilo, ale mne to v hlave strelilo, teraz musím dúfať, nie len zúfať. Nakúpené mam pekne, aj tak sa dá skryť, všetko v jednej vete, to ale musí byť veta. Všetko mi zobrali a zároveň všetko dali, nechcel som nič, teraz sa mi aj zázrak mali, aj keď som stále taký istý. Tu budú lietať iskry, tento svet bude horieť, ako so mnou bude neviem, všetkým Vám to poviem, vy budete vedieť viac, než ja. Šancu treba skúsiť využiť, vždy je malo, vždy sa dá isto viac. Je to súťaž, kto je hodnotnejší, aj žobrák, môže byť víťaz. Ak sa ti podarí udržať pravdu na svojej strane, stále máš veľkú nádej, uvidíme ako ďalej.

Každý sme nejaký. Každý cíti, sníva, vzácna je každá chvíľa.

Júj, silu nemám na nič, jediné čo mám je snaha, to sa často stáva, mám túžbu a snahu niečo napísať. Nie je to nič nezvyklé, získať pohodu a ľahkosť je ťažké, väčšina vecí je tu tvrdá práca, ľahké tu nič nie je. Niečo dobré ľahko asi nevznikne, ľahké je asi len to zlé, to sa samo núka, asi preto, že je to ľahšie, preto sa to presadí a aj hneď sa prejaví. Dobré je ťažké, je to beh na dlhé trate, sto krát si ťa overí, aj tak sa neprejaví, aspoň to je potom vzácne, pokiaľ to hnutie dobra po ceste nekrachne. Na všetko sa bez úspechu vykašle, časom stratí motiváciu a cieľ, stane sa, hlavne, keď je to ozaj ťažká vec, keď sa prehrá každá bitva. Keď je matematika tak tvrdá, svet asi nepozná remízu, je asi len, áno a nie. Buď máš, alebo nemáš, snaž sa, inak všetko prehráš, pokiaľ si už dávno všetko nestratil. Len to nechceš prijať, ľahko to tak môže pôsobiť, niekedy ide už fakt, len o princíp. Šialené, bojovať v dávno prehratej vojne, len chýba istota, veľa ľudí je bláznivých. Niekto si musí povedať, som jeden z nich, lebo je to pravda, niekedy nič príjemné pozrieť sa, pravde do očí. Vyzerá to zle aj preto, že nič nevidím, podozrenia sú však vážne, len vedieť aspoň troška, aká je skutočnosť, lebo takto to je úplné šialenstvo. Toto sa mi, len zázrakom podarí ukľudniť, s tohto sa nedá vyliečiť, diagnóza je pritom tvrdá, s ňou by som si to chcel rozdať. Pri tejto diagnóze, si je každý neistý, mal som túžbu, že ja to vyriešim, nájdem pevný bod, že zachovám reálny postoj, pristúpim k tomu, ako k problému a ten budem riešiť. No nestalo sa tak, vôbec nič mi nie je jasné, čo sa deje neviem, potrebujem to, aby som sa od toho mohol odraziť. Aby som sa mohol pokúsiť to vyriešiť, neviem nič a strach objektívne rastie, vyzerá, že je to ešte ťažšie, vyzerá to nebezpečne, nech sa to akokoľvek prejaví. Vyzerá to na neuveriteľnú silu, akú si neviem, nechcem a ani nedokážem predstaviť. Ťažké sa bude presadiť a ustáť, realita je drsná, ale nie som sám, veľa ľudí ma exkluzívne problémy, nechcem stratiť túžbu žiť. Moja úloha je teraz jednoduchá, prežiť a ustáť, nech je to čo chce. Toto nie je v princípe boj v ktorom sa víťazí, bojujem o šancu žiť. Aj tým, že som napísal túto hlúposť, snažím sa zvýšiť šancu, no a hlavne, chcem niečo mať. I keď píšem negatívne, nevadí, lebo toto so mnou silno hýbe, vyzerá, že to nie je, len tak. Nebezpečná záležitosť, balansujem na hrane, bez ohľadu na to čo to je. I keď ja neviem, ale problém, čo liečim, taký býva, každého to oklame, nikto pravdu nenájde, o to je ťažšie, aj preto je taká silná, donúti ťa zlyhať. Nedá sa to vyliečiť, dá sa s tým, len naučiť žiť. Som v tom, že u mňa je tomu inak. Zakiaľ viem tak skúšam, každý tu raz skončí, skôr, či neskôr sa to stane, tak to jednoducho je. Život nie je prechádzka, keď nič iné, tak isto, všetko sa raz končí, kľudne ti to môže hroziť, deje sa to bežne. Mne zatiaľ hrozí koniec duševný, ten beriem, ale ako absolútnu skazu, prehrám sám seba, to si nechcem urobiť. Bojujem o šancu žiť, istý si nie som ničím, je to, ale isto brutálny problém. Myslím že moje správanie, má jeden prívlastok, čistá snaha.

Všetko sa dá, ale zvládnuť, kríza patrí k životu, treba si udržať hodnotu. Učíme sa celý život, prišla nová lekcia, musíme ju zvládnuť, po nej, budeme silnejší. Musíme to vyriešiť.