Čo teraz, šiel som na doraz, potom prišlo Stop, skoro som spadol z nôh, prišli informácie z nového zdroja. Teraz dokáž, že si vojak, ktorého víchrica nezlomí, ktorý kráča aj keď sa nedarí, isto sa aj veľa naučíš, nerátaj stým, že nakoniec skončíš v božom náručí, na to rovno zabudni. Zostúpila ku mne energia z dvoch zdrojov, ktorá mi ukázala, že mám proste problém a nie som jediný, to preto, lebo robím chyby a život nie je rozprávka, ale ťažká práca, za prácu je, ale pláca. Každý problém zvládnuť dá sa, keď nechýba silná vôľa, niekedy by to, ale zrazilo aj vola, hocikto by šiel do kolien. Dalo by sa to nazvať, totálny problém, keď sa stalo, mne to nové, ozvali sa hlasy, ktoré sú šikovne a vedia viac, asi suverénny prehľad, ale možno nie sú až tak suverénne, ale proste riešia, kvôli niečomu to ľudom robia, náhoda to isto nie je. Troška som sa do nich, ale buchol, majú svoje čaro, svoj pôvab a krásu, pekná farba hlasu, našiel som v nich krásu, dali mi zase šokujúcu šancu, vedieť viac. Keď také existuje, tak treba mať, treba sa životom pretĺkať, každý neúspech prehĺtať, je atraktívne dlho prehrávať, po rokoch zistíš, že aspoň niečo máš a nie len, že si iba za tie roky uspokojil svoje potreby, prídu nové postrehy. Môžeš ich dať do vety, čo vznikne je tu naveky, problémy prebolia a rany sa zahoja, dokiaľ vnímaš choď, neopusti svoju loď, kapitán svoju loď nikdy neopustí, utopí sa s ňou. Keď máš šancu choď, prelom barikády, prejdi hurikány, potom si povedz som, je to úžasné, nie je to len dočasné, existovať je sila, práve sa kráti ďalšia míľa, myslím teda som. Hlavu hore a choď, prejdi peklo, preleť plameňmi, potom si odpočiň nahý na zemi, tak to musí byť. Keď chceš tak poď, ponor moju loď, zdravie je krehké, koľko mám času neviem, zdravo príliš nežijem, za čo mi vystavíš účet, čo bude ťažký úder, chyba je to moja, mal som o seba dbať, nie len brať. Bol to šok, keď vstúpili, ale lekár mi to vysvetlil, čo iné mu, ale zostáva, na každú dieru sa nájde záplata. Zaznel silný zvuk lesného rohu do bitky, zabaľ to, či choď, matematika je jasná, táto zem je, ale krásna. Treba ju milovať a chrániť, mali by sme, aj jej zákony hájiť, nebyť iba parazit, využiť a zahodiť, je to naša matka, je neskutočne krásna. Je zo všetkého najbližšie k dokonalosti, život je zázrak a dar, tak si ho chráň. Vesmír sa asi rozpína, veď sa aj stále vyvíja zo stotiny na stotinu, z minúty na minútu, z hodiny na hodinu, z generácie na generáciu, neustály rast, ktorý pohlcuje aj nás. Chcel by som, sa s toho oceánu vynoriť, nadýchnuť sa, oči otvoriť, chcem ďalej byť, na malej loďke plávať týmto oceánom, vítať každé nové ráno, zatvárať oči pri svite mesiaca, realita je prekrásna, lebo všetko, čo milujeme je krásne, budem písať básne, veselé, aj smutné, podľa toho ako mi bude, napíšem, čo so mnou hýbe, po čom cítim hlad a čo mi chýba, láska je drina. Krásne si zamakať, potom sa zasmiať, nezvyknem plakať, ale prídu aj také chvíle, keď odíde niečo vzácne, spýtaj sa ma, prečo plačeš? Prajem pekný deň, nech sa ti splní sen, život je snívanie, žive vnímanie. Vyber si červenú, alebo modrú, vyber si, tú dobrú, ktorá to je, nik nevie, je to tvoj problém, vyberaj dobre.

Zajtra príde niečo nové a je to tvoje.

My si nelámeme hlavu, pritom čakáme na bod zlomu, ideme rovno do hlavolamu, tam isto nastanú zmeny, zmenia sa naše vnemy. Potlačia sa naše pudy, tuná isto nezhynieme od nudy, tá nám dá pocítiť, čo všetko sa stalo, keď sme sa my nudili, čo všetko, ušlo nášmu vnímaniu. Hlavolam, nám tuná motá hlavy odpradávna, žiadna snaha nie je márna, prioritné sú tie pravé túžby, tie ktoré aj sledujeme a robíme postupné kroky. Také veci po ktorých ozaj túžime, dovtedy než nás zoberie zem. Presne na tie, sú zvedavý, čo robíme keď sa nedarí, čo my vlastne chceme, čo sa v nás deje, aký ozaj sme. Bez zahmlievania od sveta v ktorom žijeme, oslobodený od pudov a predsudkov, výsledok čisto z mysle, každý nejaký sme, každý niečo chce, prečo práve ja nie. Ja isto nič nechcem, asi budem iný, alebo sa bojím driny, zajtra je neskoro, využi terajší moment, ukáž čoho si hoden. Aké veľké máš sny a túžby, keď si lenivý buď, ale keď ideš po aktivite, tak buď aktívny. Nespi pri aktivite a nerozplývaj sa, keď si lenivý. Hlavolam všetko o nás časom prezradí, nesmieme sa báť pravdy, hlavolam nás dúfam, čaká navždy. Niekto tuná vidí všetko a nie je to, len jedna bytosť, také sily, čo na tomto svete pohnú všetkým, pre nás oceľ a kameň, pre nich žiadny problém. Zbytočné sa tešiť, že sme niečo skryli, keď to podstatné, všetko vidí, prv treba pozametať, pred vlastným prahom, nehádzať svoj bodrel na iných, za to, čo sme sami nezvládli. Ja sa tomu nebránim, za svoju myseľ sa nehanbím, dokonalí nie je nik, neovládam žiaden trik, ako by som bol spokojný a šťastný. Mne komplikácie nevadia, pomáhajú nám rásť, vraj život bez bolesti nemá zmysel v tomto svete isto nie. Dobré je len to, čo si vydrieš, ostatné je pre nás dar, za ten by sme mali ďakovať a nie, len machrovať. Stúpať po schodisku je náročné, dole sa ocitneš hneď a doráňaný, vtedy nemá kto pofúkať rany. Všetci si dávame pozor na pád dole, nevadí nám, ale niekoho tam poslať, vraj nemal sa posrať. Je otázne, kto je osobnosť. Podľa mňa tí dole, ak majú svoju hodnotu, nie sme v pozícii sudcov, skorej hlupákov a to takých, ako je celí nekonečný vesmír, s nejakého dôvodu, to tak má byť. Možno je cieľom sa s toho vymaniť, lebo tento svet je sila, samá arogancia, namyslenosť, predsudky, závisť, klamstvo a pýcha, asi to, je ten náš hlavolam, konkrétne ja som sa slušne zamotal, cítim len túžbu žiť. Chytiť opäť svoju niť z toho klbka, čo som kedysi odhodil a teraz niť sama plynie po mojej ceste, neviem kde som presne, chcem len žiť čestne. Klbko sa zamotalo aj hlavu oklamalo, nič dobré nejde ľahko, neviem ale či som dobrý, veď neviem o čo tuná ide, čo je zmysel života, čo sa odpúšťa a čo sa tvrdo trestá, ťažká je tá naša cesta. Je to schodisko, pozor na pády, doráňaný začať od znova, to je taká mala pohroma, ktorá nás ale, možno veľa naučí, než skončíme v božom náručí o čom pochybujem.

Stúpať pomaly, rozvážne a bystro, pred svojim prahom mať čisto, nikoho nesúdiť, čo najčistejšia túžba žiť.

Každý deň je nová lekcia, každé ráno sa všetko začína, tak to musím brať, lebo život je veľká vojna, nechutí mi, len prehra. Konečný cieľ je mier, pokiaľ mám rozum, tak na celom svete, Ja ho viem priniesť, len v tejto vete. Aby nastal, museli by sme, sa všetci pridať, zasiahnuť láskou, pokorou, cťou, zdravím rozumom, kde zúria vojny, museli by sme, sa všetci spojiť v jedno veľké hnutie dobra, také jedno veľké, spoločenstvo prsteňa. Veď každý prsteň, každý predmet, môže niesť, maximálnu hodnotu, no nesie tú, čo mu my dáme, treba dať veciam hodnotu. Energia tuná, len srší, sme ako stožiare vysokého napätia, koľko dáme, toľko budeme mať, čím prispejeme, to sa nám vráti, čo pokazíme, za to musíme platiť, musíme to ustáť, na vlastných, bez chýb, nie je nik. To čo vnímame, tak naša, cesta tuná, smrťou končí, no ale neviem, či nás potom čaká oddych, chcel by som a asi nie, len ja, aby smrťou, náš príbeh gradoval. Aby bola smrť, ten pravý štart, ktorý nás uvedie, na vyššiu cestu, k vyššiemu uvedomeniu, cielenému miereniu, plnému uvedomeniu, zmyslu existencie, čo áno a čo nie, čo sa od nás čaká, aké má, každý z nás poslanie, aby do nás vstúpilo, vyššie poznanie. Tento svet, je jedno veľké tajomstvo, dúfam, že tí mocný, tiež nevedia všetky odpovede, lebo ak hej a robia toto, čaká nás tu, len hrozné peklo. Lebo tento svet, je presýtený zlom, naivitou, klamstvom, predsudkami, násilím a bezprávím, právo má ten, čo ma tie, hnusné prachy. Chcem, nech sa zlo každému vráti, aj tým najmocnejším, čo je zle, oni asi veľa vedia a možno, aj boh nás chce, len predať, existencia je zafarbená, do čierna, raz, ale príde od dobra odveta, tak, ako to býva v rozprávkach, isté, ale je, že nežijeme v rozprávke, realita bude tvrdá, nekompromisná a ťažká. Ťažšia, ako život v tomto tele na zemi, asi sa budeme diviť, až potom zistíme, tie pravé problémy a zistíme, čo sme si, vybavili v tomto živote, na zemi. Zažil som, veľa zvláštnych vecí, neverím celkom v život večný, ale viem, že tento svet, nie je taký jednoduchý, ako som vnímal kedysi, preto sa troška púšťam a píšem, čo píšem. My ľudia, sme už tuná, niečo ako démoni, vplývame na seba silno, naše skutky majú často zlý úmysel, niekedy dobrý, niekedy zlý. Je dobré a zlé, my sme asi uprostred. Zlo, keď sa v človeku naštartuje, tak je skoro nemožné, ho zastaviť. Dobro, ide skutok od skutku, je stále náročné v každej chvíli, musí sa neustále potvrdzovať, z myšlienky na myšlienku, lebo aj tie, sa hodnotia. Isto to nie je, len tak, že, čo povieme sa hodnotí. Hodnotí sa i to, na čo človek myslí, aké má názory, čomu dáva v sebe priestor, v presýpacích hodinách sa sype piesok, každý tu má svoj čas a priestor, no veď časopriestor.

Časopriestorom, to u mňa dnes končí, ale dúfam, že tam všetko začína.

Čo na to povedať, treba sa pokúsiť lacno nepredať, neviem, ale ako skončím, veľmi silný je príliv a odliv, táto noc je maximálne silná, niečo sa na mňa chystá. Zhorím ako fakľa, či zažiarim, ako pravda, je to na mne, aj na všetkom, čo je možné, verím že bude dobre. Veľmi silné je tu ozaj úplne všetko, ja už nie som malé decko, ale ešte by som možno chcel a možno nie, uvidím čo osud prinesie, čo prinesie Vám i mne. Zdá sa mi, že sa mi dostalo maximálnej pocty, neviem čo stojí oproti, život nie je len vychutnávať dobroty, treba drieť, nie je hanba občas plakať, tak si aspoň prepláchneme oči, možno ich, tak vyjasníme, možno. Zažiaril som silno, vždy tu bolo divno, teraz je to nebezpečné, koho som to ja miloval, isto nebola taká o ničom a nevinná. Evidentne vedela, čo robí, možno vtedy chcela, možno ma ešte aj teraz zhodí, ja som pre seba všetko. Taký postoj je zrejme správny, ale nie je vôbec ľahký, snáď sa pre to, čo sa deje nestratím navždy a nestratím seba. Momentálne sa musím nebáť, nech to je čo chce, aj keby to bol sám Satan. Keď skloním hlavu, chcel by som sa snažiť, aby som ju opäť zodvihol, pri sebe chcem stáť, zo seba nechcem nič dať, keď sa to, ale stane, možno skončí aj nádej. Lebo urobím veľkú chybu, vo veľkom súboji, položím zbrane, proti nepriateľovej armáde a ten veľké veci dokáže. Je správne proti veľkému súperovi, za chyby zaplatiť, taký by mal chyby trestať, i keď v tomto by som mal ja, iný názor. Asi jediná šanca, svojím názorom sa presadiť, pri dobrom názore, sa dá aj vyladiť. Seba samého niečo naučiť, beriem to tak, že sa nemám, ani ku komu modliť, dúfam, že sa nechystám nikoho zhodiť, niektoré veci nejde vrátiť, niektoré veci je neuveriteľné zažiť, kde to sme a prečo. Beriem to, ako poctu, lebo to stojí veľa potu a nervov, obávam sa však pádu do priepasti existencie, veľkého poníženia seba, či úplného konca mojej existencie. Ja chcem toto brať tak, že staviam základy, tento základ, potrebujem nechať nemenný, chcem posíliť seba, to čo cítim a vnímam. Moja existencia je silná, nechcem uhnúť od seba, podľahnúť vydieraniu, je to ale ťažké, zostáva mi nádej, že sa dá, aj bez padania hláv, čo je aktuálna novinka. Na novinky, som expert, striedanie realít je bežné a čoraz je to silnejšie, že maximum muziky, v sebe to občas, ale nazývam opačne, že max fuj. Musím veriť, klamstvo prebiť, chrliť zo seba argumenty, prečo si zaslúžim ísť ďalej, občas preháňam, no musím to brať tak, že nie, len ja. No maximum muziky. Prosím robte to, čo je rozumné, čas ukáže, čo ako je.

Musím sa držať, nikomu neprajem nič zlé.